Ako sme tu mohli nebyť až dva roky? Pýtam sa neveriacky sama seba, keď vchádzame vlakom na hlavnú stanicu v Prahe. Veď je tu tak krásne! Hlavní nádraží… nadchýňam sa gracióznou strešnou konštrukciou haly nad perónmi, takto za denného svetla som ju, hádam, ešte nevidela…

Posledný letný predĺžený víkend sme sa rozhodli stráviť v Prahe. Prvýkrát s deťmi. Usúdili sme, že sú už na city breaky dosť veľkí a zvládnu to (oni aj my). Ohýbaj ma, mamko… Chceli sme im ako prvú ukázať práve Prahu, ktorú považujeme tak trochu za „naše“ veľkomesto a kde nebudú mať jazykovú bariéru, ale naučia sa, napríklad, že sa tu platí inou menou a preteká tadiaľto iná rieka ako u nás…

Program sme, samozrejme, museli mierne upraviť – žiadne ponocovanie, vysedávanie po vínnych baroch, obmedziť sme museli náročnejšie prostredia a chute a pridať napr. ZOO a zastávky na ihriskách, ale v podstate sme robili to, čo by sme aj bez nich. Naši mini parťáci sú zdatní kaviarenskí povaľači a radi chodia pešo, takže obmedzovať sme sa veľmi nemuseli. Stratégia bola taká, že sa budeme vyhýbať turisticky exponovaným miestam v centre, budeme sa vyhýbať davom, budeme čo najviac vonku medzi miestnymi, užívať si mestské exteriéry, architektúru, vonkajšie atrakcie a mestskú zeleň. Praha je úžasná v tom, že má na každom kroku nejaký park, záhradu, či sady, túlať sa tu dá celé dni a vždy pritom objavíte niečo nové. Tak sme sa teraz, napríklad, úplnou náhodou dostali do vínnej pivnice v Grébovke. Cez víkendy je zavretá a turisti to tu veľmi nepoznajú. Dať si neplánovane pohár vína či burčáku priamo vo vinici kvázi v centre Prahy je jedným z tých zážitkov, ktoré vám najviac utkvejú v pamäti.

Naše ambície boli smelé, ale podarilo sa nám ich naplniť nad očakávania úspešne. Deti boli v permanentnom nadšení a dobrej nálade. Na rýchle presuny sme využívali, hádam, všetky druhy MHD – od metra až po lanovku na Petřín či lanovku v ZOO. Bývali sme vo skvelej lokalite pri Žižkovskej televíznej veži, na skok od Námestia Jiřího z Poděbrad (s pozoruhodným Plečnikovým Kostolom Nejsvětějšího srdce páně) a ulíc Vinohradská a Korunní. Po ruke sme tak mali množstvo zaujímavých podnikov, z ktorých sme si mohli vyberať, keď sa nám v podvečer ešte nechcelo ísť domov a chceli sme si ešte niekde posedieť. Detto ráno, keď sme vyrážali do mesta sme mali za rohom hneď niekoľko pekární, bistier, donut shop, juice shop a na námestí aj farmárske trhy.

Usúdili sme, že sú už na city breaky dosť veľkí a zvládnu to (oni aj my).

Šokovalo ma, ako sa za dva roky Praha posunula, koľko reštaurácií, bistier a kaviarní s výberovou kávou tu pribudlo. Toto už nemáme šancu zmapovať za jeden predĺžený víkend, toto už budeme stále len dobiehať. Kým pred dvomi rokmi sme si pozreli zhruba drvivú väčšinu toho najlepšieho a najnovšieho, čo sa dalo na pražskej kávovej scéne zažiť, dnes je to presne opačne, videli sme len zlomok. Ďalej som si všimla, že sa výberová káva rozšírila aj do reštaurácií, takže keď sa idete niekam najesť, môžete si dať po jedle aj dobrú kávu. A naopak. V kaviarňach s výberovou kávou sa už väčšinou aj dobre najete, ak budete hladní. Úžasné, tak sa mi to páči.

A čo všetko sme teda ochutnali? Hneď prvé ráno sme vybehli na kávu do malej kaviarničky Coffee room na ulici Korunní. Útulná, štýlová kaviareň austrálskeho strihu. Vkusný, moderný interiér, skvelá hudba, urban časopisy (frankie!), kaktusy a riasogule, zdravé raňajky, avokádo, vajička, čerstvo odšťavené pomaranče. Ale pozor, je tu málo miesta a stále „narváno“, takže ak priamo netúžite po spaľujúcich pohľadoch na váš stôl čakajúcich ľudí, v pokoji si tu rannú kávičku nevychutnáte. Ale káva je tu božská. Takto chutil náš prvý dúšok Prahy. Svetovo. A my sme si radšej vzali do ruky čerstvé, teplé croissanty a čoko rolky z francúzskej pekárne Le Caveau a vydali sa do víru mesta.

Síce sme si hovorili, že ázijské podniky kvôli deťom tentoraz vynecháme, urobili sme však dve výnimky. A urobili sme dobre. Kaviareň/čajovňu v japonskom štýle Momoichi Coffetearia na ulici Římská v blízkosti Náměstí Míru som obdivovala už od jej vzniku a nemohla som ju vynechať. Z viacerých dôvodov. Deťom sa rátal maskot kaviarne Totoro a iné japonské rozkošnosti, nám dospelým tá zvyšná estetika od interiéru, servírovacieho riadu až po autentickú hi-tech japonskú toaletu. Z jedla by som obzvlášť rada spomenula okonomiyaki (v preklade “čo len chcete“), japonskú placku s kapustou, na ktorú v našich končinách v reštauráciách len tak nenatrafíte. V Japonsku je to veľmi obľúbené neformálne jedlo, jedným z mála, pri ktorom môžete popustiť uzdu fantázii a obložiť si placku naozaj čím len chcete.

S Momoichi máme spojený ďalší nový zážitok s kávou, prvý raz sme sa tu naživo stretli so systémom automatizovanej prípravy filtrovanej kávy (a čaju) Steampunk. Nádhera, nádhera, už aby to bol štandard všade, resp. tam, kde sa nechcú vyslovene špecializovať na ručne robenú filtrovanú kávu. Je to čisté, rýchle, atraktívne, štýlové a za také sme my, veru, všetkými desiatimi, palec hore, Momoichi! (Aktualizácia 29. 12. 2020: Reštaurácia Momoichi ukončila svoju prevádzku.)

Aj ďalší podnik som mala vo výhľade už od jeho vzniku a snívala, že sa tu raz najem. Eska v Karlíne. Jedna z najnovších hviezd gastroskupiny Ambiente. V takýchto chvíľach si vravím, prečo chodiť do priemerných, ba až podpriemerných reštaurácií a míňať svoje ťažko ušetrené peniaze a čas na gebuziny, keď máte Esku? Tu máte úplne všetko – zmysluplný koncept, zrevitalizovanú priemyselnú budovu, ktorej prinavrátili život, veľkorysý interiér a dizajn 21. storočia, remeselný a hospodárny prístup k príprave jedla, kreatívne, sezónne a lokálne menu, tradičné chute, ale s puncom výnimočnosti a exkluzivity, pričom sa tu necítite ako na ihlách. Prostredie pôsobí neformálne, atmosféra je uvoľnená, personál priateľský a pohostinný. (Aj k deťom, nájdu sa tu pre ne aj hračky.) Všade okolo seba vidíte inšpiráciu a podnet, za všetkým vidíte remeslo, prácu, čas a um ľudí, ktorí tu za tým stoja.

Ľudia, dajte si tu zemiaky v popole, miestny „signature dish“! Bez toho nemôžete odísť. Je to úplne prosté jedlo na spôsob našej zemiakovej omáčky, ale ručím vám za ojedinelý, priam archetypálny gastrozážitok, spojený s cestou v čase – s týmto jedlom sa prenesiete do čias detstva a prázdnin u (pra)babky na dedine. Sila! V Eske ma tešilo menu plné zeleniny (a zelenej farby!), dokonalé dochucovanie a vrstvenie chutí. Z nápojov oceňujem odporúčanie a kreatívne servírovanie domáceho gin tonicu, vo svete momentálne zažívajúcom boom, vyskúšajte!

Druhý prípad, keď sme dali šancu ázijskému konceptu s deťmi bola vietnamská kaviareň Cafefin. Zašli sme si sem v sobotu na raňajky. Kaviareň sa nachádza v blízkosti vstupu do metra stanice Jiřího z Poděbrad, oproti farmárskym trhom na „Jiřáku“, v sobotu ráno je tu riadny šrumec hneď od otvorenia, ale mali sme šťastie a vtlačili sa sem nakoniec. Aj takto „narváno“ do posledného miestečka má svoje čaro. Máte pocit, že ste na správnom mieste, kde to žije. Pestrú zmes miestnych i (gastro)turistov sem vábi instagramovo atraktívny interiér i jedlá, ktoré v spojení s vietnamskou kávou robia z tohto podniku naozaj jedinečnú atrakciu.

Dať si musíte bagety, vajíčka, ryžové kaše cháo na sladko i na slano a samozrejme, vietnamskú kávu (ľadovú aj teplú s autentickým prekvapkávačom phin). Fantastické tu ale majú aj zákusky a koláče ku klasickej espresso káve, ak práve nebudete hladní. Zvonka kaviareň pôsobí ako niekde v Paríži alebo v Melbourne a aj pozorovanie ľudí z kaviarne cez veľké výkladné tabule má niečo do seba. V čase sobotňajších trhov tu máte možnosť zahliadnuť aj nejakú tú známu osobnosť či celebritku. Program na lenivé sobotné ráno ako vyšitý.

Ak som pred chvíľou spomenula Paríž v súvislosti s priečelím Cafefinu, vstup do interiéru kaviarne Cafe Letka na Letnej vás zas prenesie v priestore do mondénnych salónov elegantnej Barcelony alebo Benátok. Taká sila a energia z priestoru sa hneď tak nevidí. Krása zašlých čias, prítomnosť múz (Pidivadlo v spoločných priestoroch) a omamná vôňa čerstvej kávy je všetko, čo budete potrebovať na regeneráciu po prehliadke v blízkom Národnom technickom múzeu. A ozaj, na to, že ide o kaviareň sa tu podávajú nezvyčajne kreatívne a štýlové jedlá. Presne podľa môjho vkusu – šaláty, syry, zelenina, poriadny chlieb. Café Letka vás skrátka pozdvihne na duchu i na tele. Oui, c’est ça!

Keď už sme boli na Letnej, neodolali sme ešte jednej káve po obede. V okolí je veľa možností, kam na výberovú kávu, človeku sa z toho množstva až krúti hlava. Kam ísť skôr? Celá táto oblasť meandra Vltavy od Letnej až po Holešovice je popretkávaná múzeami, galériami a výstaviskami, vrátane famóznych Letenských sadov a Stromovky. Atraktívnych výletných cieľov je tu neúrekom a potom človek ocení aj to množstvo dobrých kaviarní a bistier. Je to aj dobrý tip pre všetkých, ktorí cestujú z Nádraží Holešovice a majú pred odchodom vlaku nejaký čas nazvyš, dá sa tu vybehnúť na posledné jedlo, kávu alebo na nákup proviantu do vlaku.

My sme si nakoniec vybrali rozkošnú kaviarničku Dos Mundos Café – v Prahe už druhú prevádzku Dos Mundos (Coffee Roastery majú na Korunní ulici). Deťom sa páčili hojdačky namiesto stoličiek a nám perfektná káva, v mojom prípade prvá írska tejto sezóny. Keď s koncom teplých letných dní odchádza chuť na ľadové kávy, prichádza automaticky chuť na horúce kávové drinky (extra zateplené alkoholom), nezabudnite na to, keď budete mať nabudúce chuť na niečo špeciálne.

Večer sme neboli hladní, ale nechcelo sa nám ísť ešte domov. Chceli sme si posedieť len tak niekde pri čaji a pri dobrom pohári vína, nasávať genia loci a spracúvať celodenné zážitky. Túlali sme sa po ulici Korunní a rozhodli sa zapadnúť do relatívne nového podniku Spižírna 1902 s úchvatným stropom s ručne maľovanou éterickou tapetou v duchu „urban jungle“. Sedeli sme príjemne unavení a užívali sme si každú sekundu v tomto inšpiratívnom prostredí.

Posledné ráno v Prahe nás čakalo niečo naozaj výnimočné. Zlatý klinec programu. Kavárna co hledá jméno. Ambiciózny projekt na pomedzí squatu a komunitného centra. V jednom z vnútorných dvorov nevábnej štvrte Smíchov, čiastočne galéria, kaviareň a multifunkčná eventová miestnosť. Tu raz-dva zabudnete, že ste v Prahe, nanajvýš sa vám vybavia vybývané enklávy slobodomyseľného Berlína či Kodane, nanovo obsadené hipstermi a umelcami z celého sveta. Industriálny fíling bývalej stolárskej dielne dopĺňaju veľkoformátové obrazy na ošarpaných stenách a zmes retro nábytku i dizajnových doplnkov v nezvyčajnej harmónii. Výhľady do dvora cez veľké industrálne okná sú fascinujúce.

Hneď však musíme upozorniť, že servis jedál je tu naozaj len pre trpezlivé povahy. Načakáte sa a ľahko stratíte nervy. Vedeli sme vopred o tunajšom problematickom servise a nezvládanej organizácii výdaja jedál z kuchyne, preto sme sem prišli ešte pred otvorením, aby sme naozaj boli „prví“ a stihli si ešte užiť čo-to z nedele v Prahe. Ale aj tak sme po hodine a pol čakania, kým jedlá vychádzali z kuchyne aj ľudom, ktorí si objednávali hodinu po nás, mierne povedané penili. S dvomi netrpezlivými a hladnými deťmi za stolom… Na toto sa proste musíte nastaviť. A psychicky pripraviť. Inak je tu káva bez chybičky, obsluha milá a jedlo božské – obzvlášť miestny „signature dish“ vajce Benedict soufflé musíte ochutnať, ak sem prídete. Ak vôbec budete mať šancu.

Momentálne existenčné problémy Kavárny s priam politickým podtextom nás síce netešia a veľmi dúfame, že tieto turbulencie prežije, ale mali by si upratať pred vlastným prahom a svoje služby sprofesionalizovať, lebo verná a stála klientela je veľmi citlivý organizmus, ktorý žije z detailov a pozornosti. Kavárna co hledá jméno je síce jedinečná, ale sami sme sa presvedčili, že rôznych čarovných miest je v Prahe už veľa a latka je posadená poriadne vysoko, je z čoho vyberať.

Na našu poslednú kávičku výletu (a na kávu do termosky do vlaku) sme si zašli do Super Tramp Coffee na Opatovickej ulici. Nenápadný vchod do vnútorného dvora obyčajného obytného domu ničím nenaznačuje, že by tu mala byť populárna kaviareň. Dodržiava sa tu prísne ticho, dobre sa tu pracuje, číta a ani bábätko v kočíku sa vám tu na hluk nezobudí. Super Tramp Coffee je tak jedným z dobre utajených podnikov na pražskej kávovej mape, kam sa môžete vydať medzi miestnu komunitu a na chvíľu sa v centre mesta zašiť, ak potrebujete oddych, kofeín alebo domácu fermentovanú limonádu.

Cestovanie s deťmi má svoje špecifiká. Večer si sami nezájdete do baru, ale zase si v meste môžete ľahko zaobstarať fľašu dobrého vína či bubliniek, pár dobrôt na zahryznutie a vychutnať si ich v pohodlí bytu/hotela. Nebude to síce úplne nerušené, najmä ak sú vaše deti zdatní pártymani, ktorých neunaví ani 10 km v nohách a ktorí nebudú predsa spať, keď sa vedľa žúruje, ale za ten pocit, že ste spolu a ste pri tom, ako objavujú svet, to stojí.

Nachodili sme za tri dni 28 km, priznám sa, my s mužom sme to chodenie znášali horšie. Na tretí deň sme mali už krízu a vďačne sme odkväcli vo vlaku do sedačiek a zapli deťom film (OK, dva filmy…). Náš prvý pokus o city break mal u detí úspech, Prahu si zamilovali (kto by aj nie), vraveli, že by ešte ostali o pár dní(!) dlhšie a hneď vo vlaku sa pýtali, kedy prídeme zas. Povzbudilo nás to a tak sme si povedali, že sme asi už pripravení na ďalšiu fázu cestovania s nimi a do konca roka naplánovali ešte dva city breaky. Železo treba kuť za žerava, nie? Uvidíme, či sa nám podarí zopakovať pražský úspech. Jediné, čo nás môže zastaviť, sú virózy, cestovanie s deťmi je v tomto vždy nevyspytateľné, to sa natrénovať nedá… A vy? Išli by ste s deťmi do veľkomesta? A kam by ste s nimi najradšej išli? Trúfli by ste si aj na exotiku?

Fotogaléria:

Ďalšie články o Prahe:

Letná Letná
To je maso!
Kultura za pět set
Kinosobota: Náplavka
Deň s kávou v Prahe
Food Trip: … zase Praha???
Mikuláš pre foodlovera
PFF-ka z Prahy
Praha (si) žije!
Pražské inšpirácie

Autor: zuzka
4 komentáre