PFF-ka z Prahy

Mojím favoritom na tohtoročnom food festivale bola jednoznačne Praha. Pražáci síce frfľali, že sa v Kráľovskej záhrade nemohli rozťahovať po trávnikoch a mali málo sedenia a stolíkov na jedenie, ale ja som bola rada, že som na takých luxusných, aj keď možno na food festival nie veľmi vhodných miestach. Vidieť zblízka slávnu oranžériu Evy Jiřičnej bolo pre mňa zážitkom… Ale späť k jedlu.

Na PFF som sa dôkladne pripravila. Rezervovali sme si hotel v pešej dostupnosti, kúpili vstupenky v predpredaji a vopred som si naštudovala zoznam ponúkaných menu na daný deň. (Boli sme v piatok s tým, že ak sa nám bude páčiť, skočíme aj v sobotu na blind.) Trochu ma ponuka sklamala, ale na druhej strane som nemusela riešiť dilemu, čo si z tak zaujímavej ponuky vlastne vybrať. Nakoniec som postupovala podľa tradičného kľúča – daj si to, čo si inak doma nedáš…

Žiaden „wow faktor“ sa nekonal..

Začali sme teda zľahka, predkrmom z andalúzskeho stánku, ručne krájanou sušenou iberskou šunkou. Lahôdka. Na začiatok veľmi sľubné. Škoda len, že došlo sherry, ktoré k tomu pôvodne servírovali.

Ďalšou zastávkou bol stánok Les Moules, kde podľa plánov mali byť ústrice so šalotkovým vinegretom a mušle na mnoho spôsobov s hranolkami. Ústrice boli len s citrónom a mušle bez hranoliek. Ústrice OK, mušle boli trochu nudné a rozvarené, navyše dosť poobíjané, takže som ešte chvíľu vypľúvala kúsky lastúr. A šedastý vývar z nich ma už vôbec nelákal… Nevadí, ide sa ďalej.

Hľadali sme stánok Francúzskej reštaurácie Art Nouveau. Ich menu ma najviac oslovilo a nakoniec sme ho vyskúšali celé. Maximálna spokojnosť. Nový šéfkuchár Jacques Auffrays posunul reštauráciu dobrým smerom.

Slimáky mali u mňa premiéru, u nás som sa ich nikdy neodvážila jesť. A tu som si povedala, že kde, ak nie tu a kedy, ak nie teraz? Dusené na červenom víne boli na môj vkus dosť slané, zrejme bola omáčka už dosť zredukovaná, ale skúsenosť to bola zaujímavá, aj keď oku nie veľmi lahodiaca. (Môj muž ohŕňal nosom.)

Grilované teľacie so zemiakovým pyré so sušnými paradajkami a olivami bolo výborné. Presne jedlo, aké by som rada v reštauráciách jedávala častejšie. Nebol to žiaden experiment, ani oko sa nepotešilo, ale veľmi sme si pochutili a celkom sa z toho aj najedli. A dezert bol vynikajúci. Presne taký typ dezertu, aký mám po jedle rada. Domáci sorbet z ružového grepu a campari s karamelovou oblátkou. Rafinovaná kombinácia kyslasto-horkastej a sladkej chuti. Bingo!

Ako som už spomínala, na food festival nejdem kvôli kačici s knedľou a kapustou, nech by bola akákoľvek, hoc aj v molekulárnej podobe. Aj do reštaurácie chodím s tým, že si dám niečo „iné“. Môj muž je zase taký dobrodruh, že si vždy dá steak. Tentoraz som však bola rada, že si dal steak, lebo si dal grilovaný kobe steak so smrčkovou omáčkou zo stánku reštaurácie Kobe a to bola pre nás oboch tiež premiéra. Mňa steaky veľmi neberú, ale uznávam, že to bolo slušné a poctivé mäso. (Mňa viac potešila tá sladulinká kukurica…)

Už sme aj mali vychytané všetko, čo sme chceli, už sme len mali chuť na nejaký dobrý dezert a bezradne pobehovali po stánkoch a hľadali niečo dobré, za čo minúť grandy. Nič moc sme nevideli, tak sme len tak od boku strelili levanduľovú panna cottu s jahodovým tatarákom od Aromi a čokoládovú markízu z Hergetovej cihelny. Panna cotta bola to najhoršie, čo sme ochutnali. Levanduľová chuť bola v poriadku (aj keď môj muž to ohodnotil ako pachuť), len tá konzistencia bola dosť nepríjemná, príliš veľa želatíny. A ten jahodový tatarák bola tenká vrstvička jahodovej omáčky. To Aromi naozaj odflákli. Naopak, trochu s nedôverou sme si brali čokoládovú markízu, ale vykľula sa z nej lahodná bodka za celým festivalom a zanechala v nás dobrý výsledný dojem z celého festivalu.

Suma sumárum, mali sme problém minúť 40 grandov, ďalší deň už nebol dôvod sa vracať a s pokojným svedomím sme išli do ZOO. Žiaden „wow faktor“ sa nekonal, ale my sme si náš „wow faktor“ viezli v kočíku, takže nám sa vlastne veľmi páčilo a prišli by sme (do Prahy) aj nabudúce.

Fotogaléria: