No, áno. Znie to nepravdepodobne, ale v Prahe je stále čo objavovať. Primárne sme cestovali na Grand Restaurant Festival. Mali sme zarezervované večere s degustačným menu v Alcrone (Radisson Blu Hotel) a v Miyabi. Nevyberali sme si podľa reštaurácií, ale podľa ponúkaného menu. Len v týchto prípadoch nás zaujali všetky tri chody, tak sme skúsili šťastie. Nakoniec nás oveľa viac oslovili podniky, kam sme si vo zvyšnom čase zašli na obed.

V piatok sme sa po dlhom váhaní rozhodli pre obed v Sansho. Vychvaľovaný a úspešný projekt Paula Daya na Florenci. Okrem kvalitného jedla prevažne v ázijskom štýle nás Sansho lákalo svojím konceptom jedálne neformálneho typu. V našich zemepisných šírkach naozaj nevídaným. Nie je to „šálka kávy“ pre každého, ale mne estetika „babkinej letnej kuchyne“ nevadí. Najmä, ak nie je samoúčelná a nie je jediným výstrelkom podniku. Tu je, naozaj, jedlo na prvom mieste. Jedlo, ktoré mi maximálne vyhovuje a chutí. Jedlo, ktorému sa tu naozaj venujú. Prišli sme síce o 14:00, keď sa už pomaly končila obedňajšia smena a personál a kuchyňa už poľavovali vo výkone, ale aj tak sme boli spokojní.

Sansho nemá stále menu, varia pár úspešných hitov a dopĺňajú ich podľa sezóny a ponuky trhu. Vzhľadom ku končiacej sa obedňajšej smene polovica jedál už nebola k dispozícii, ale pohotovo nám ponúkli možné alternatívy, ktoré by nám mohli pripraviť. Sympatické.

Ako dezert som chcela určite vyskúšať povestný sticky toffee pudding. Chcela som ním manžela prekvapiť, lebo poznám jeho chute a vedela som, že mu bude určite chutiť. Mali sme šťastie, práve dopekali novú várku, a tak sme ochutnali prvý highlight nášho gastro výletu. Najlepší dezert víkendu. Manžel bol unesený.

Žiaden stres, chaos, negatívne vibrácie…

V našom kulinárskom ťažení sme pokračovali večer v hotelovej reštaurácii Alcron. Hotelové reštaurácie nevyhľadávame, ale aj tak sme boli zvedaví, ako to v takom nóbl podniku vyzerá. Mini priestor reštaurácie bez okien nás dosť sklamal, pripomínal skôr fajčiarsky salónik a nezachránila ho ani dobová art-deco výzdoba či pôvodný mramorový krb. Alcron však dostál svojej povesti, atmosféra bola patrične škrobená, ale vďaka zvyšku festivalových hostí z ľudu, sme sa celkom dobre cítili. K svetlejším okamihom degustácie patrilo párovanie jednotlivých chodov s vynikajúcimi vínami, fantasticky upravený hovädzí pupok a najmä záverečná návšteva samého šéfkuchára Romana Paulusa. Priznám sa, prvý krát v živote sa mi stalo, že za nami prišiel šéfkuchár a spýtal sa na naše dojmy. A bola to veľmi príjemná skúsenosť.

Prvý deň v nás zanechal príjemné spomienky a zážitky, ale to najlepšie nás ešte len čakalo. Môžeme hovoriť o veľkom šťastí, že sme si na sobotňajší obed vybrali reštauráciu Na kopci, kam je takmer nemožné sa bez predchádzajúcej rezervácie dostať. Tú sme totiž nemali. Rozhodovali sme sa spontánne, na poslednú chvíľu. Ale bol to zásah do čierneho. Od začiatku až do konca samé pozitíva a bezchybnosť. V prvom rade musím zmieniť personál. Podľa mňa najprofesionálnejšia obsluha, akú som v česko-slovenských pomeroch kedy zažila. Naozaj, klobúk dolu! Sústredený, pokojný personál, ktorý mal všetko pod kontrolou. Žiaden stres, chaos, negatívne vibrácie, zvyšovanie hlasu. Maximálna ústretovosť, ochota komunikovať, konzistentnosť. A z takých „drobností“, ako správny upselling či otváranie novej fľaše vína pri stole (napriek požiadavke rozlievaného vína!), som bola až šokovaná. Obsluha bola stále v pohotovosti, okamžite reagovala na očný kontakt s hosťami, stále niečo robila, každý robil to, čo bolo práve potrebné urobiť, v tejto reštaurácii je hosť a jeho jedlo naozaj na prvom mieste.

Za obsluhou nezaostávala ani kuchyňa. Všetky jedlá a nápoje, ktoré sme dostali na stôl, nemali chybu. A keby len to. Po dlhej dobe som sa pri jedení európskej kuchyne nenudila. Málokedy sa mi stane, že ma jedlo príjemne prekvapí nápaditým dochutením či kombináciou chutí. Tu som si nad každým chodom lámala hlavu, čo v tom cítim. V tej homárej polievke bolo okrem koňaku aj kakao? Anízová dochuť kreviet mi doteraz vŕta v hlave. Nad zaujímavými čili vláknami a chrenovými čipsami sme sa aj dobre zabavili. A ten slankasto-kyselkavý crème fraîche na francúzskom jablkovom koláči, no…, jedna báseň.

Neviem, či som niekedy zažila v reštaurácii taký dokonalý súlad. Perfektná atmosféra, obsluha, jedlo a ceny. Naozaj vynikajúci pomer medzi kvalitou a cenou. Pravda, bola som tu len raz a z jedinej návštevy by som nemala robiť závery, ale prečo nie? Chcem veriť, že sa aj v česko-slovenskom prostredí dá prevádzkovať kvalitný gastro biznis. Držím Na kopci palce!

Naša posledná večera v Miyabi mala vysoko nasadenú latku, ktorú, bohužiaľ, nepreskočila, ale udržala si svoj štandard. Najviac na mňa zapôsobil japonsky strohý, autentický interiér. Po množstve nových suši reštaurácií v Bratislave, zariadených na jedno kopyto v módnom zen štýle, to bola príjemná zmena. Aj tu je jasné, že na prvom mieste je jedlo. Vyskúšali sme festivalové degustačné menu, aj náhodný výber z jedálneho lístka, takmer všetko na jednotku. S najväčším úspechom sa stretli tempura a losos z obento setu a sašimi z lososa, „pražské“ nigiri a maki suši zo suši setu. Ocenili sme nápaditosť suši majstra v prípade suši setu, takéto kúsky inde naozaj neochutnáte. Ani v Japonsku.

Podčiarknuté, sčítané, objavili sme dva podniky – Sansho a Na kopci, kam sa najbližšie určite vrátime. Návštevu Grand Restaurant Festivalu si už asi nezopakujeme. Ak budeme chcieť nejaký dobrý podnik navštíviť, navštívime ho tak či tak, keď na to bude čas a možnosti. A áno, na kvalitný food trip sa dá zájsť aj do Prahy. Aj viackrát.

Fotogaléria Sansho:

Fotogaléria Alcron:

Fotogaléria Na kopci:

Fotogaléria Miyabi:

Ďalšie články o Prahe:
Praha s deťmi
Kultura za pět set
To je maso!
Kinosobota: Náplavka
Deň s kávou v Prahe
Mikuláš pre foodlovera
PFF-ka z Prahy
Praha (si) žije!
Pražské inšpirácie

Autor: zuzka
3 komentáre