… taky jednu z Dejvic…

Rada by som si sem odložila pár postrehov a fotiek z Prahy, kde sme s deťmi strávili veľkonočné prázdniny. O pár dní odštartujú prázdniny letné, možno tieto riadky a fotky niekoho inšpirujú, nasmerujú a niekomu v horších časoch pripomenú, aké fantastické mesto máme na dosah, keď bude potrebovať prísť na iné myšlienky.

Chodíme do Vršovíc, na Vinohrady, do Karlína…

Už dávno nechodíme len do Prahy. Chodíme do Vršovíc, na Vinohrady, do Karlína a stále spoznávame nové a nové štvrte. Zisťujeme, akí ľudia v nich žijú, ako sa cestuje v MHD, kam chodia miestni na trh, kam na kávu, kam do prírody alebo na prechádzku. Tentoraz sme si vybrali Prahu 6, konkrétne Dejvice. Čiastočne preto, že sme chceli viac objavovať ľavý breh Vltavy, ale aj mať blízko obľúbené podniky, ktoré tu už poznáme a kam sme chceli ísť znova. Mám pocit, že pomaly nachádzame balans medzi tým, čo nové chceme stihnúť a na aké staré známe miesta sa chceme vrátiť. Už to nie je taká naháňačka, len aby nám niečo neuniklo. Tým, že sme si povedali, že budeme chodiť do Prahy aspoň dvakrát ročne, už nie sme v takom strese a viac si život v nej užívame.

Dokonca toho aj viac nechávame na náhodu. Ako napríklad teraz, keď sme si až na mieste uvedomili, ako blízko je to z Dejvíc na Hradčany a do hradného areálu. Čo nebolo vôbec v pláne. Ale keď sme sa zrazu ocitli pred zadným vchodom do kráľovskej záhrady a pri vstupnej kontrole nebolo ani nohy, vošli sme. A nie raz. Turisti stoja v dlhom rade pred hlavným vchodom, tak neviem, či o zadnom nevedia, alebo sa im tam len nechce ísť. V každom prípade sme vzali deti prvý raz na hrad a do katedrály, čomu sme sa doteraz vyhýbali. Turistov bolo v Prahe už oveľa viac ako na jeseň, už bolo cítiť, že sa ľudia rozbehli po svete, ale ešte stále to bolo znesiteľné a vlastne aj príjemné. Mesto žije a nečudujem sa, že tu chce každý byť.

Zo známych dejvických podnikov, kam sme sa s radosťou pozreli znova spomeniem napr. kaviarne Místo, La Forme Café & Bakery, Maze.lab coffee, Kafemat či neďaleký hostinec U Matěje. Z nových ma potešila najmä Café Borzoi na Zelenej ulici hneď pri zastávke autobusu a blízko zastávky električiek, odkiaľ sme každý deň cestovali do mesta. Vďaka Borzoi sme spoznali kávu od pražiarne The Naughty Dog a veľmi som ocenila aj veľkonočné dobroty, ktoré mali práve napečené. Dať si ku káve krajec čerstvého mazanca, keď ste počas sviatkov na cestách a aspoň takýmto spôsobom si užiť sezónne špeciality, je na nezaplatenie.

Do Dejvíc sme sa tešili aj preto, že je odtiaľ pomerne blízko do Obory Hvězda, ktorá ma fascinuje už od detstva a do ktorej som vždy chcela zájsť. A až teraz sa to podarilo. Skvele vyzerá na fotkách a „zevlovaním“ sa tu dá stráviť aj niekoľko hodín. Plus, úchvatná Stromovka. Odkedy sme v nej boli prvý raz, sme chceli ísť zas. Bude to iste naša stálica. Človek by si nepomyslel, že ho môže nejaký lesopark tak baviť, ale je to tak. Stromovku Pražanom úprimne závidím.

Stromovku sme navyše kombinovali s Letnou a Holešovicami a ich novými kaviarňami. Tak napr. Cafe Hrnek na Veletržnej ulici je úplný zjav. Veľká a priestranná vintage kaviareň ako niekde v berlínskom Kreuzbergu, taniere a šálky s cibuľovým vzorom, bohatá zeleň, „oprýskané“ steny a retro nábytok. Do toho vždy dobre napečené, kvasené nealko nápoje (pili sme tu shrub!), výborná filtrovaná káva, víno a skvostné jedlo. Sem musíme prísť nabudúce na brunch! A nesmiem zabudnúť na veľmi pozornú a láskavú obsluhu, to je vždy radosť nechať sa hostiť tak milými a šikovnými ľuďmi. Píšte si, Cafe Hrnek!

Alebo o kúsok ďalej na Šimáčkovej ulici. Ďalšia šupa. Letec espresso bar. Maličký priestor, možno sa vnútri ani neposadíte, ale ostaňte aspoň vonku na stojáka, stojí to za to. Výborné raňajky, na Veľkú noc mini mazanec s maslom a džemom, inak makové lupačky, lekvárové buchty, plnené šišky, na slano focaccia či quiche. A, samozrejme, káva taká dobrá, že si dáte rovno dve. Letec letí a my s ním do kávového neba.

A pamätáte sa, ako som minule spomínala, že aké je dobré spojiť návštevu nejakej kultúrnej ustanovizne s dobrým gastrom? Tak viete, kde si dáte kávu, keď pôjdete do Veletržného paláca Národnej galérie Praha? V kaviarni Kolektor priamo v budove galérie. My sme to s návštevnými hodinami galérie nevychytali, ale v Kolektore sme boli. Úžasný priestor! Kto si dnes môže dovoliť takú veľkorysú kaviareň? Národná galéria! Tak sa príďte niekedy pozrieť, ako kultúrne môže vyzerať kaviareň v národnej galérii.

Ináč, trochu sme prebrázdili aj južnejšie časti ľavého brehu Vltavy, Smíchov a Anděl. Hneď, ako som sa dozvedela, že Mezi Srnky majú novú sestru na Smíchove, som ich mala v merku. Príjemná, vzdušná kaviareň na Arbesovom námestí je azyl pre kohokoľvek, kto hľadá istoty. Mám rada podniky, kde ma niečo zaujme. Ľudia, menu, hudba, veci. Jedlá nie sú na prvý pohľad originálne, ale prevedením sa posúvajú mimo mainstream. Na tanieroch je veľa zeleného, byliniek, listov, chrumkavej posýpky. Vďaka fermentovanej a marinovanej zelenine je každé jedlo neopakovateľné a objavné. Pozorný a ochotný personál už je len čerešničkou na torte. Mezi Srnky sa tak definitívne zaradilo medzi podniky, kam sa budeme s radosťou vracať, a to nielen na Vinohrady.

Na Smíchove sme neboli len za kávou, ale aj za serióznym jedlom a kultúrou. Najprv sme si rezervovali obed v podniku Bockem, ktorého návštevu sme dlho odkladali. Až keď Bockem potvrdili svoje kvality do takej miery, že sa dostali až do rebríčka sprievodcu Michelin za rok 2021, sme sa konečne rozhojdali. Vizuálne pôsobivý podnik s jednou miestnosťou, len s niekoľkými stolmi a s raňajkovým degustačným menu až do poludnia. Od stola sme videli priamo do kuchyne a mohli tak pozorovať kuchárov pri práci. Menu je stručné, ochutnali sme komplet všetko. A skutočne Bockem svojej povesti „najlepších raňajok v Prahe“ dostáli. Musíte vyskúšať hlavne ich signature dish – suflé vajíčka Benedict alebo Florentine. K nim pohár crémantu a ku šťastiu vám už nič viac netreba. Oceňujem aj fermentované limonády pre deti a deti zas krupicovú kašu a žemľovku. Nabudúce ale deti necháme doma a prídeme na večerné degustačné menu, lebo Bockem nás fakt zaujali a chceme ich spoznať viac.

O pár metrov ďalej sa nachádza ďalší zástupca z pražského michelinského zoznamu, reštaurácia Taro. Táto ázijská zážitková reštaurácia pred pár rokmi odštartovala novú éru vietnamskej kuchyne v Prahe, emancipovanú a oslobodenú od zažitých predstáv, aké o nej máme. Možno ste počuli o bratoch Khanhovi a Giangovi Ta, ktorí svoje podniky pozdvihli na vyššiu úroveň nielen gastronomicky, ale aj vizuálne. Taro je malou zážitkovou reštauráciou s večerným degustačným menu. Sedí sa na bare okolo otvorenej kuchyne, čo je zážitok už sám o sebe. O to viac, že v Taro neexistuje jedálny lístok, do poslednej chvíle neviete, čo budete jesť a len z pozorovania kuchárov postupne odhaľujete jednotlivé súčasti menu. Varí sa na centrálnom ostrovčeku a griluje na Josper grile. Tlmené osvetlenie reštaurácie a červená žiara z ohrievacích lámp nad varným ostrovčekom ešte viac navodzuje dojem otvoreného ohniska ako centra diania. Podnik bol plný do posledného miesta, všetko cudzinci, zrejme aj kvôli zmienke v medzinárodnom sprievodcovi Michelin. Napriek tomu, že jedlo bolo dobré, žiadne mi neutkvelo v pamäti tak, že by som si ho zapamätala. Paradoxne ma z celého menu najviac ohúrila jedna bylinka, akú som doteraz nepoznala. Po česky sa volá bahnatka vonná a chutí, akoby ste jedli vodu, veľmi sviežo a čisto. Pili sme vynikajúci crémant a živo komunikovali s kuchármi, čo je pre nás vždy najväčší luxus, lebo to stále nie je v našich končinách samozrejmosť. A my nabudúce pôjdeme určite vyskúšať Dian, mladšiu sestru Tara, na ktorú sme zatiaľ počuli samé chvály.

Na ľavej strane Vltavy sme pokračovali po stopách architekta Adolfa Loosa a navštívili ďalšiu jeho realizáciu v Prahe, vilu Winternitz. Veľmi sa podobá na slávnejšiu pražskú Müllerovu vilu, zvonka aj zvnútra, no na rozdiel od Müllerovej vily si tu môžete priestor doslova ohmatať. Môžete si sadať na nábytok, chodiť po celej vile a skúšať výhľady zo všetkých okien a terasy. Vila je menšia a nie je taká honosná ako Müllerova vila, ale tragický príbeh jej židovských majiteľov je rovnako zdrvujúci. Deti sú vždy z podobných zážitkov otrasené, dlho im osudy Winternitzovcov vŕtali v hlavách. Prehliadku vily vám vrelo odporúčam už aj kvôli tomu, že prechádzka po tejto smíchovskej vilovej štvrti je naozaj príjemná, býval tu kúsok odtiaľto napr. aj Karel Gott. A ja sa už neviem dočkať, ako vám najbližšie rozpoviem o ďalších našich dobrodružstvách s Loosom.

Medzi ďalšie zaručené smíchovské tipy patrí smíchovská náplavka, možno neprávom prehliadaná dvojička náprotivnej náplavky so slávnymi kobkami, ale aj tu je veľmi dobrá atmosféra, možno aj viac priestoru a hlavne krajší výhľad. A keď hovorím výhľad, mám na mysli aj nový prírastok do rodiny Ambiente, piváreň s pekárňou U Kalendů, ktorý sa nachádza práve oproti na dohľad, na ideálnom mieste na občerstvenie po prechádzke na náplavke. U Kalendů nás nesklamalo. Nie síce najkrajším priestorom, od Ambiente poznáme kopec inšpiratívnejších interiérov, ale jedlom predčili všetky naše očakávania. Na to, že ide o gastropub, vlastne takú lepšiu krčmu, je jedlo až luxusné. Prekvapivo veľa krásne prezentovanej a bezchybne pripravenej zeleniny a koncept „viacero malých jedál, o ktoré sa podelíte“, čiže takých českých tapas, z tohto podniku robia perfektné miesto na stretnutie s priateľmi pri dobrom jedle a pive. V rámci siete Ambiente by som ho zaradila niekam medzi Čestr a Kantýnu. Menej formálne, menej reštauračné než Čestr, ale sofistikovanejšie než Kantýna. Je jasné, že U Kalendů sa zaradí medzi naše obľúbené nočné „prasárničky“ ako Naše maso či Kantýna, kam vždy chodievame na konci dňa pískať záverečnú. Inak, jednou z najnovších akvizícií siete Ambiente je aj výčap Pult na ulici V Celnici, kde si prídu na svoje vášniví pivári výberom z niekoľkých čapovaných ležiakov, takže ak budete hľadať zaujímavé miesto na pivo v okolí Obecného domu či Námestia Republiky, tak treba prísť sem.

Týmto sa konečne dostávam k TOP 3 highlightom z Prahy. Tým prvým bolo hneď v prvý večer divadlo. Pôvodne sme chceli ísť tematicky do populárneho Dejvického divadla, ale nedostali sme už lístky. Tak sme išli nakoniec do Divadla bez zábradlí a boli sme nadšení. Už si obaja ani nepamätáme, kedy sme boli naposledy na činohre, ale bolo to úžasné. Hneď sme si povedali, že najbližšie, keď prídeme do Prahy, musíme ísť aspoň dvakrát do divadla, tak sa nám to zapáčilo. A máme ďalší projekt, ísť do všetkých divadiel v Prahe, a že ich tam je!

A hneď po skvelom divadle prišla ďalšia bomba. Vínny bar Bokovka. Kúsok od Naše maso, pre nás ideálna večerná kombinácia. A skutočne, Bokovka nás chytila za srdce! Taký príjemný vínny bar sme už dávno nezažili. Zvonka z ulice by ste si ho ani nevšimli, až keď vojdete do dvora, spadne vám sánka z prekrásneho renesančného domu s arkádami a hrubými múrmi. A vnútri sviečky, kožušiny, prítmie a vôňa syrov a vína. Výber fliaš je impozantný, k tomu vždy niekoľko fliaš rozlievaných vín. Necháte si poradiť, popozeráte, ochutnáte a vyberiete si, čo sa vám bude najviac pozdávať. K vínu si môžete objednať niečo malé na zub, nejakú konzervu rybičiek, syry, pukance či čokoládu a môžete zabudnúť na všetky starosti sveta. Tu sa tak krásne zabúda na svet vonku! Príďte si to niekedy vyskúšať! V lete si posedíte na nádvorí, v daždi na arkádach a v zime vnútri. Bokovka nebude naša bokovka, ale srdcovka!

A grand finále? Čo bolo gastronomické nebo tentokrát? El Camino Tapas Restaurant! Za nás najlepší podnik v Prahe! Odhliadnuc od jedla, ku ktorému sa ešte dostanem, musím vysoko oceniť nesmierne ľudský, ale profesionálny prístup personálu k hosťom, ktorý v žiadnej michelinskej reštaurácii nezažijete. Reštaurácia je malá, ale pomocou zrkadiel šikovne navrhnutá tak, aby nepôsobila stiesnene. Hostiteľ tak má čas sa postupne venovať všetkým hosťom, má pod kontrolou celú reštauráciu a vy máte po čase pocit, že ste uňho v obývačke. Komorná a uvoľnená atmosféra, nenútená komunikácia a ničím nerušená zábava, podčiarknutá famóznym jedlom a pitím, je splnením všetkých mojich snov a nárokov, ktoré na reštaurácie mám. Práve rola hostiteľa (maître d‘, floor managera) mi v našich končinách tak zúfalo chýba. Vďaka nej sa totiž celý gastro biznis posúva viac do sféry „hospitality“, čo je u nás stále neznámy pojem jazykovo i obsahom. Nepochopenie či nedocenenie významu „hospitality“ je podľa mňa jedným z dôvodov, prečo rozvoj služieb u nás stagnuje. Neviem, ako v El Camino dosiahli, že všetci od čašníkov až po kuchárov (v otvorenej kuchyni) pôsobili, že ich práca baví a nie sú v nej za trest či z núdze, ale niečo mi hovorí, že to bude práve osobou spomínaného hostiteľa a majiteľa v jednej osobe, pána Davida Böhma. Je výnimočne jazykovo zdatný, pri hosťoch zo zahraničia prepína plynule z jazyka do jazyka a hlavne je všímavý. Keď zistil, že sme milovníci španielskej gastronómie, tak sa nám nadštandardne venoval a rozprával zaujímavé historky zo Španielska.

Jedlo je v El Camino kapitolou samou o sebe. Možno by som túto reštauráciu necharakterizovala úplne ako tapas reštauráciu, skôr ako zážitkovú španielsku reštauráciu. Tapas mi sedí viac k nejakému ľudovému baru či bodege nižšej cenovej kategórie, kde dostanete na stôl niekoľko druhov veľmi jednoduchých jedál k vínu a o ktoré sa delíte so spolustolovníkmi. El Camino je skôr reštauráciou s parametrami fine dining, ale bez škrobenej formálnosti. Porcie sú v El Camino menšie, takže máte šancu ochutnať niekoľko jedál, čo vždy vítam viac ako jedno veľké jedlo, nech je akokoľvek dobré. V El Camino ochutnáte mnohé typické španielske pokrmy od polievky ajo blanco až po dezert leche frita, ale s osobitým rukopisom a pomerne odvážnymi kombináciami chutí, pričom všetko, čo dostanete na tanieri, je lahodné, priamočiare a zrozumiteľné. My sme posadnutí darmi mora, z menu sme si vyberali hlavne tie. Určite nevynechajte pomerne nenápadnú krémovú polievku z darov mora, tá by mala byť na lekársky predpis, úplný elixír šťastia. A ak ste ešte nejedli už spomínané leche frita, vyskúšajte. Sú to vyprážané kúsky mliečnej kaše, obalené v škoricovom cukre, veľmi návyková záležitosť, brnkajúca na strunu dávno zabudnutých chutí z detstva. A zlatý klinec večera? Vermúty, ach! Zas sme si ich mohli užiť. Zatiaľ nikde inde mimo Španielska sme sa s nimi nestretli, len tu. A vermútov majú v El Camino viac, než je uvedené v nápojovom lístku, takže sa pokojne ozvite, pán majiteľ vám s radosťou poukazuje všetko, čo má k dispozícii. Už len kvôli posedeniu pri dobrom vermúte sa sem čo najskôr vrátime.

Chcete ešte sladkú bodku na záver? Aby sme všetky tie výčapy, bary a reštaurácie vyvážili, mám pre vás poslednú hviezdu z Prahy 6. Čokoládové pralinky Kristyjan Chocolatiers od Kristýny a Jána, dvojice ich tvorcov a majiteľov. Tam sme sa tiež nevedeli roky dostať, nikdy nám nevyšiel krok alebo mali práve zatvorené. Až teraz! A bola to láska na prvý pohľad i na prvé ochutnanie. Pobyt v Prahe sme nemohli ukončiť lepšie. Krásne čokoládové laboratórium! Pán chocolatier sa nám trpezlivo venoval a domov sme si brali nádhernú bonboniéru pestrofarebných praliniek s nápaditými príchuťami a náplňami. Asi nemusím podotýkať, že nám dlho nevydržala. Hneď po príchode domov sme ju sprášili. A prídeme si pre pralinky zas! Len asi až na budúci rok, lebo v lete, keď sa opäť chystáme do Prahy, budú mať kvôli vysokým teplotám zatvorené, keďže nevedia garantovať, že si ich výrobky zachovajú svoju vysokú kvalitu aj po opustení predajne. To je rešpekt k surovinám a zodpovedný prístup k práci, čo?

Áno, ideme do Prahy zas. Cez prázdniny a už sa neviem dočkať. Teším sa na pomalé letné rána, zmrzlinu, chladené kávové nápoje a večerné prechádzky naľahko. Už teraz mám kopec plánov, čo by sme mohli robiť, a teším sa aj na improvizáciu. Máme už vstupenky na Letné shakespearovské slávnosti na pražskom hrade, ideme s priateľmi na Macbetha, hrá sa pred Míčovnou. A to som sa ešte na Veľkú noc, stojac pred touto skvostnou budovou, pýtala sama seba, kedy si ju pozriem znova? A aha! Dávajte si pozor na to, čo si želáte, lebo sa vám môže stať, že sa vám to o nejaký čas splní. A vy? Vám sa niečo podobné najbližšie splní? Želáte si na leto niečo? Máte tajné cestovateľské sny? O jednom mojom malom sne vám poviem nabudúce. Dúfam, že to bude čoskoro. Majte sa krásne a užívajte si leto naplno!