V jednom sme mali jasno, keď sme sa do Španielska chystali. Budeme piť vermút. Po Barcelone a Madride sme vermútom naplno prepadli a nevedeli sme sa ich dočkať. Dokonca sa nám podarilo na vermút „namotať“ aj priateľov, s ktorými sme do Valencie išli. Čo teda nie je nič ťažké, lebo moderné španielske vermúty sú naozaj skvelé a prekvapivé pitie. V Španielsku máme celkovo dilemu, čo si dať skôr, či červené víno, cavu alebo vermút. (A to sme ešte nezabŕdli do sveta sherry…) Ale kým na dobré červené španielske víno alebo cavu narazíte doma pomerne bežne, dobrý vermút si na Slovensku len tak nedáte. A hlavne je to niečo úplne iné, než čo by ste čakali.
… čo si dať skôr, či červené víno, cavu alebo vermút.
Vermúty sa perfektne hodia k tapas, k niečomu malému, len tak na zobkanie. Hľadala som rôzne typy podnikov, kam by sme mohli zájsť večer na pohárik a zároveň presondovať celú škálu súčasnej valencijskej gastroscény. Začali sme v tradičnej „bodege“, čo je vlastne obchod s vínom a vínnou pivničkou na rohu ulice, kde sa aj varí. Chcela som niečo menej okázalé, ale s vyhlásenou kuchyňou. Niečo, čo bude dosť známe, ale nebude obliehané turistami. Tak nejak som sa dopracovala k rezervácii do bodegy Anyora v štvrti Cabanyal a bola to skvelá voľba.
Ak je možnosť, sadnite si k baru a pozorujte, čo sa deje pred vami, uvidíte a spoznáte toho oveľa viac ako niekde v rohu za stolom. V jedálnom lístku sú také bomby, že aj keby ste si objednávali na slepo, neurobíte chybu. Chody (tapas) sú malé a pestré. Keď si každý z vás objedná dve-tri rôzne tapas a budete si ich navzájom deliť, máte šancu vyskúšať z aktuálnej ponuky oveľa viac. Mne osobne takýto spôsob stolovania vyhovuje viac, ako jedno veľké jedlo. Pri mori, samozrejme, treba jesť najmä ryby a dary mora. Tešila som sa na tanier malých mušličiek tellinas, ktoré som pomaly vyjedala a nakoniec šťavu povytierala chlebom. Mala som fenomenálnu chobotnicu, ktorá bola taká jemná, že sa dala jesť lyžicou. A k tomu ten vermút, no, želala by som vám zažiť večer v takej poriadnej bodege!
Ďalší večer sme išli do modernejšieho Baru Vermúdez v Ruzafe, ale zameranom na podobný štýl gastronómie. Ako už názov podniku napovedá, tu ste v raji remeselných vermútov, ku ktorým vám budú servírovať nápadité tapas s dobrým pomerom cena – výkon. Opäť, úžasné dary mora, čerstvé ančovičky, údené sardinky, kalmary a la plancha, ale aj klasiky ako zemiaková tortilla, krokety, patatas bravas, papričky padrón, ruský či valencijský šalát. K tomu ešte teplé, na mieste pečené pečivo a veľmi milý personál, ktorý sa nám venoval a ponúkal stále nové a nové vermúty, aby sme vyskúšali čo najviac. Tlmené svetlo, hudba, smiech, uvoľnená atmosféra, plno ľudí. Och, prijala by som aspoň jeden takýto gastrobar v Bratislave!
Vizuálne asi najatraktívnejšia reštaurácia Valencie je podľa mňa La Sastrería v štvrti Cabanyal. Tú keď som videla na fotkách, tak som si povedala, že ak mám ísť vo Valencii len do jednej jedinej reštaurácie, tak to bude ona. Skladá sa z menej formálnej barovej časti s kachličkami so šachovnicovým vzorom a reštauračnej časti s modrým keramickým vodopádom a zrkadlami nad barom. Oboje podmanivé, až psychedelické, nevedela som si vybrať, ktorá sa mi páči viac. Nakoniec som zvolila reštauráciu s klasickým sedením za stolom, keďže sme inak len do barov chodili, ale nabudúce by som išla do tej druhej časti, barovej, ktorá má aj jedálny lístok trochu iný. Opäť, veľmi zaujímavé, invenčné fusion jedlá (brzlík, sušená šunka a pyré z karfiolu a kokosu, čože?!?) a trebárs biely vermút, ktorý sme vo Valencii dovtedy ešte neochutnali. Dve najlepšie jedlá z La Sastreríe za mňa boli minimalistická ančovička s údeným maslom na jemnom krekri v tvare rybej kosti, dôkaz toho, že k dokonalosti stačí málo. A potom dezert, už spomínaná španielska syrová torta (cheesecake), nadpozemsky lahodná a krémová, so syrom Stilton(!) a sorbetom z čerstvých malín. Inak, La Sastrería patrí do gastroskupiny Gastroadictos a za zmienku určite stoja aj jej ďalšie dva bary Bar Mistela a Bar Cremaet. Tie sme nestihli, ale určite by som ich po skúsenosti s La Sastreríou nabudúce vyskúšala. A nielen kvôli štýlovým interiérom.
No a na posledný večer, na rozlúčku s Valenciou som vybrala zase niečo iné, takú trochu frajerinku, tapas bar a vermuteríu Mercatbar. Aby som vás uviedla do kontextu, Mercatbar patrí šéfkuchárovi Quiquemu Dacosta, asi najrešpektovanejšiemu šéfkuchárovi Valencie, ktorý má ma konte okrem iného aj trojhviezdičkovú michelinskú reštauráciu Quique Dacosta v Dénii (na pobreží na pol ceste medzi Valenciou a Alicante) a dvojhviezdičkovú El Poblet vo Valencii. Začínal pred viac ako dvadsiatimi rokmi s takými hviezdami ako Adoni Luis Aduriz (Mugaritz) alebo Sergi Arola (LAB by Sergi Arola). Okrem micheliniek má aj ďalšie tri podniky vo Valencii, reštaurácie Llisa Negra (varenie na otvorenom ohni), Vuelve Carolina a spomínaný gastrobar Mercatbar.
Napriek tomu, že ide o podnik celebritného šéfkuchára, jedlo nie je vôbec také drahé, ako by sa mohlo zdať a aj atmosféra a obsluha je príjemná a uvoľnená. Ochutnali sme tu najviac druhov kvalitných vermútov za rozumnú cenu, nevedeli sme sa ich nabažiť. Tapas sú inšpirované jedlami z celého sveta, ale s lokálnym DNA. V Mercatbare sme jedli asi najlepší ruský šalát a najlepšie pečivo. Chuťovo najväčší zážitok mám z jednej obrovskej ústrice, ktorá trónila v strede vaječnej omelety s artičokami. Úžasná bola aj minimalistická úprava bôčika s dochrumkava vypečenou kožou a elegantne servírovanom s limetkou a vločkovou soľou. Človek by ani nepovedal, že bôčik môže byť vizuálne také atraktívne jedlo. Alebo ceviche z morského ostrieža na thajský spôsob, či ako obláčik ľahučká brioška, z ktorej boli jahňacie sendviče. Na záver sme ako pozornosť podniku dostali „kapurkovú“ z ľahkého domáceho bieleho vermútu, cítili sme sa ako králi.
Funfact na záver: ak je vám logo Mercatbaru nejaké povedomé, ide o draka chrliča, jedného zo štyroch strážcov na moste Pont del Regne a symbolov Valencie, podobne ako má napríklad Ľubľana draka a Dračí most. Z pamiatok Valencie sme nevideli takmer nič. Za päť dní sme ledva obsiahli jej charakter a špecifiká. Radšej sa ale túlame po uliciach a nasávame atmosféru mesta, ako tlačíme s ostatnými turistami na najnavštevovanejších miestach. Vo Valencii najviac oceníte MHD ako má Praha, lebo vo Valencii je premiestňovanie na väčšie vzdialenosti vrámci mesta pomerne komplikované. Sieť hromadnej dopravy je riedka a preprava veľmi pomalá aj v električkách. Väčšinou sme radšej chodievali všade pešo, aj keď to znamenalo desiatky kilometrov v nohách každý deň. Ale aj o tom sú naše cesty, že si mestá prejdeme intenzívne krížom-krážom skrz-naskrz.
Páčilo sa nám cestovať s priateľmi a spoločne si užívať všetky tie večery v tapas baroch. Aj vďaka ich spoločnosti boli naše zážitky intenzívnejšie a spätne hodnotím práve spoločné večere vonku ako to najlepšie z Valencie. Po dvoch rokoch pandémie a obmedzení mi veľmi chýbala dobrá spoločnosť a ruch v plných podnikoch. Aj za smiechom, vravou, dobrou náladou, ochotnou obsluhou, skvelým jedlom a pitím a celkovou atmosférou v baroch a reštauráciách tak rada cestujem do miest a krajín, kde má gastronomická kultúra dlhú tradíciu a je neoddeliteľnou súčasťou životného štýlu. Kde sa vedia ľudia baviť a užívať si pekné veci. Valenciu sme tentoraz len ľahko naťukli, ale aj to mi stačilo na regeneráciu a reštart. Hoci, chvíľu mi trvalo, kým som bola schopná spracovať všetok materiál a zážitky a mať z nich radosť. Tak možno sa vám do budúcnosti na niečo zídu, alebo sa len tak potešíte pri pomyslení, ako je dobre na svete a aká krásna a pestrá je naša Európa.
