Tag
V Drážďanoch som si splnila veľa snov, odchádzala som plná zážitkov, ale najlepšie bolo, že sme sa následnej presunuli ešte na tri noci do Prahy. Klin sa klinom vybíja a ísť po intenzívnom mieste na ešte intenzívnejšie je tá najlepšia stratégia, ako nemať depresiu z návratu. Namiesto smútenia sa emocionálne úplne dorazíte a nakoniec aj celkom tešíte domov na svoj kľud a pohodlie, posteľ, kuchyňu, rituály…
Pokračovanie...
Pred polrokom by mi ani nenapadlo, že pôjdem do Drážďan. Vôbec to nebolo v pláne, ani v dlhodobom horizonte. No jeden dokumentárny film o výtvarnom umení všetko zmenil. A ako to tak býva, následne sa z viacerých strán zišlo niekoľko podobne objavných momentov a cesta do Drážďan na Veľkú noc sa začala rysovať. Keďže je toto primárne blog o jedle, musím hneď na úvod povedať, že kvôli jedlu do Drážďan nechoďte. Vážne. Ale ak budete mať v Drážďanoch nejaký iný cieľ, jednu-dve noci tu určite prežijete bez ujmy. Dnes to teda budú hlavne tri famózne kultúrne zážitky a pár tipov, kam popri tom na dobrú kávu, raňajky, víno a jedlo.
Pokračovanie...
V destinácii ako Rím veľmi oceníte nejaký „kompas“, ktorý vám pomôže sa v toľkých gastronomických možnostiach orientovať. Netvrdím, že v Ríme kvantita prevyšuje kvalitu, na to máme v Európe iných adeptov, ale vedieť si správne vybrať nie je ľahké ani pre skúsených, najmä ak slová „domáci“ či „poctivý“ už natoľko sprofanovali, že ich bez škrupúľ používajú všetci. Papier a instasvet znesie veľa.
Pokračovanie...
Cestu do Hamburgu sme plánovali ešte počas covidu, keď sa lietanie utlmilo a začala sa viac riešiť jeho ekonomicko-environmentálna záťaž. Páčila sa mi myšlienka presúvania po Európe rýchlovlakmi a nočnými vlakmi a cesta do Hamburgu sa mi zdala na to ideálna. No kým sme sa na jar konečne rozhýbali, nočné vlaky z Viedne do Hamburgu v našich termínoch už boli vypredané. Rýchlo sme však pristúpili na plán B, že nočným vlakom pôjdeme do Berlína a odtiaľ do Hamburgu normálnym IC-čkom. A keď už bol v itinerári Berlín, vymysleli sme to tak, aby sme v ňom pár dní pobudli.
Pokračovanie...
Keď muž naznačoval, že chce ísť na Veľkú noc do Toskánska, prešla som to mlčaním. Dobre, to prežijem. Keď ale ďalej rozvíjal myšlienku, že do Florencie ani nemusíme chodiť, že tam bude strašne veľa ľudí, stopla som ho hneď v úvode. Ak mám ísť do Toskánska, tak si aspoň splním jeden veľký sen, lebo ak nič iné, do galérie Uffizi musím bezpodmienečne ísť. Vtedy som ešte operovala s tým, že Toskánsko bude jednorazová záležitosť. Teraz, a nikdy viac. Cha!
Pokračovanie...
Na večery v Barcelone som sa tešila najviac. Byť v pulzujúcom veľkomeste v spoločnosti ľudí z celého sveta, dýchať slobodu. Užívať si rušné podniky, veselých ľudí, dobrú náladu, vermúty, dary mora, skúšať nové veci a občas urobiť aj niečo neplánované a na prvý pohľad bláznivé.
Pokračovanie...
Rada by som si sem odložila pár postrehov a fotiek z Prahy, kde sme s deťmi strávili veľkonočné prázdniny. O pár dní odštartujú prázdniny letné, možno tieto riadky a fotky niekoho inšpirujú, nasmerujú a niekomu v horších časoch pripomenú, aké fantastické mesto máme na dosah, keď bude potrebovať prísť na iné myšlienky.
Pokračovanie...
Náš život je momentálne ako rozkopnutý džbán. Tri mesiace sme sa pozerali na jeho črepy. Teraz ho pomaly kúsok po kúsku lepíme a rozmýšľame, či sa nám ho vôbec niekedy podarí dať dokopy. Za pätnásť rokov, čo sme si postupne vybudovali náš svet v duchu (stredo)európanstva, sme sa v ňom už pohodlne zabývali. Bola som hrdá, že deti nepoznali geografické hranice, nevnímali rozdiely medzi krajinami, mohli poriadne roztiahnuť krídla a dýchať čerstvý vzduch. A zrazu bolo všetko preč. Nič ma tak nezasiahlo, ani karanténa, ani social distancing, ani zatvorené obchody či reštaurácie, ako fakt, že sú zatvorené hranice. Že mám zrazu nárok len na 172 km Dunaja a nemôžem ísť na svoje obľúbené miesta, lebo sú za čiarou.
Pokračovanie...
Keď minule písala Klára z Prahy, že boli po práci na otočku na večeru v Plzni a aké to bolo skvelé, odpísala som, že my takto praktikujeme Viedeň, na čo zareagovala, že teda to by sa jej tiež páčilo. Vtedy som si uvedomila, aké šťastie máme, že tú Viedeň máme za rohom a mali by sme si ju viac užívať. Koľkokrát mi kamarátky píšu, že nemajú kam ísť v Bratislave na dobrú večeru a pýtajú sa ma s iskierkou nádeje, či som medzičasom neobjavila niečo nové…
Pokračovanie...(c) 2008 - 2024 Natanieri.sk
All rights reserved
