Pri bilancovaní roku ešte ostanem v Rakúsku, lepšie povedané vo Viedni. Vo Viedni sme boli tento rok dokopy trikrát, čo je málo, ale o to viac mi tie tri návštevy boli vzácne a po každej som si hovorila, že musím chodiť častejšie. Stále mám niekde vzadu v hlave, že na Viedeň bude času dosť, keď už na iné nebude. Naozaj ju vnímam ako vzdialenú mestskú časť, lebo sadnúť v Petržalke na vlak a za hodinu byť už niekde vo viedenskom metre, je porovnateľné so životom v Seoule či New Yorku. Len my tu v Strednej Európe nie sme zvyknutí na takú mierku životného priestoru a nevyužívame možnosť dostatočne rozprestrieť krídla a byť viac Európanmi ako Slovákmi.
… rozprestrieť krídla a byť viac Európanmi…
Prvé mesiace v roku, keď si jarné počasie dáva načas, vonku je stále šedivo a nevľúdne a doma nás už mrle žerú, je sobota vo Viedni vždy dobrý nápad. Tak bolo aj tento rok v apríli. Zima, pľušť, poletoval sneh, ale tá energia z veľkomesta všetko predčila. Zobrali sme deti prvýkrát do Albertiny, okrem iného aj na Muncha. Kto mohol vtedy tušiť, že si Muncha v lete užijeme z prvej ruky v Osle? Mimochodom, deti a mládež do 19 rokov majú vstup do Albertiny zdarma. Rakúsko veľmi dobre vie, že kultúrna investícia do mladej generácie sa im mnohonásobne vráti.
Po dlhej dobe sme skúšali aj nové viedenské kaviarne s výberovou kávou. Fantastické raňajky sme si dali v No Panic Coffee. V meste majú už tri prevádzky, my sme boli v maličkom priestore na Währinger Str., v bývalom Café Le Marché. Nerobia rezervácie, musíte mať len šťastie a trpezlivosť. Tlačili sme sa pri malinkatom stolíku, ale maximálne to za všetky tie pomarančové šťavy, mandľové croissanty, avokádové chlebíky a pošírované vajíčka stálo, bola to lahôdka. Klobúk dole, na takom miniatúrnom mieste bez kuchyne toľko jedla vydávať! A tie kvetinové aranžmány vo vázach, krása! No Panic odporúčam do vašej pozornosti aj na nedeľný brunch, lebo majú otvorené aj v nedeľu, čo nie je vo Viedni pravidlo.
O kus ďalej na Favoritenstrasse sa nachádza novšia kaviareň s výberovou kávou, spojená s concept store-om a predajňou topánok a doplnkov Carl Ludwig Cafe. Zastavili sme sa tam na chvíľu schovať pred zlým počasím a zahriať. Káva bola spoľahlivá tak na espresso, ako aj na filter. Nájde sa tu aj niečo sladké a v lete dokonca posedenie na zadnom dvore. No, na dvore, je to skôr palácové nádvorie, aké by ste tu z ulice určite nečakali. Častokrát je aj neplánované nakuknutie do novej kaviarne objavnejšie, než by ste si mysleli. S radosťou zaraďujeme Carl Ludwig Cafe na našu mapu kaviarní.
Novým miestom na víkendový brunch, tentoraz na druhej strane dunajského kanála na Praterstrasse je aj kaviareň goldener papagei, hneď vedľa našej obľúbenej reštaurácie Mochi. Je spojením lásky k výberovej káve a k interiérovým rastlinám. Vitrínu so sladkým pečivom a koláčmi (vrátane pasteis de nata) dopĺňa celodenné menu s jednoduchými jedlami. Opäť bez rezervácií, kto prvý príde, ten sedí. Ostatní si môžu vziať kávu a croissant so sebou, prípadne si nakúpiť dobroty na doma. Varí sa tu z vysokokvalitných surovín so známym pôvodom. Chlieb je z pekárne Öfferl, ryby z farmy Gut Dornau, huby od Pilzbrüder. K tomu zaujímavé aperitívy, vína, bubliny, petnaty, koktejly a inšpirácie na niekoľko návštev. A prečo sa volajú „zlatý papagáj“, si vypátrajte sami, aby ste mali motiváciu sem prísť a preštudovať si jedálny a nápojový lístok.
Do fínskej Cafe ihana som sa chystala dlho. Tento rok sa mi to konečne podarilo. Nie sú ďaleko od goldener papagei, a tak keď už sme boli na Praterstrasse, zašli sme aj do ihany. Ihana znamená po fínsky „úžasný, -á, -é“ a komu chýba Fínsko a jeho chute, bude sa tu cítiť naozaj úžasne. Varia tu trebárs známu fínsku lososovú polievku, pečú tradičné karelské pirohy a na Vianoce robia mliečnu ryžu so škoricou a vianočné hviezdy, aké nesmú vo Fínsku nikdy chýbať. Káva tu pre mňa bola tak na hranici piteľnosti (pozor, na jednom mlynčeku majú dokonca robustu), ale všetko ostatné ma tu veľmi bavilo. Nádherné šálky, milá obsluha, aj osadenstvo, ktoré tu trávilo sobotné dopoludnie. Bolo plno, kávu a úžasný kardamomový uzol sme si dali vonku nastojáka, ale sem sa ešte určite vrátim, trebárs na lososový alebo rozbífový chlebíček a pullu. Alebo na švédsky skagen toast a semlor so šľahačkou? A koľko rokov mi zas bude trvať, kým sa mi to podarí?
No a poslednou kaviarňou, ktorú sme tento rok otestovali, bola čerstvo otvorená boutique cafe annabelle, ktorá tak trochu klame telom. Vyzerá to tu ako domček pre bábiky, ale za barom stáli veľkí chlapi a sekali jedno espresso za druhým. Káva super, aj espresso aj filter. Neviem, či všetky tie dievčatá a ženy, ktoré sem prišli na instagramovú kávu, čakali v šálkach presne toto, ale pre nás dobre vedieť, že ak sa budeme niekedy nachádzať v úplnom historickom centre, tak dobrá káva je po ruke aj na Herrengasse 5.
A čo viedenské reštaurácie? V apríli sme sa konečne odhodlali ísť vyskúšať známe vegetariánske Tian Bistro. Staré Tian Bistro, sídliace ešte v Hundertwasserovom múzeu (Kunst Haus Wien), nás veľmi bavilo a bolo asi prvou reštauráciou, v ktorej sme s deťmi vo Viedni boli. Jedlo bolo veľmi neformálne, až takmer streetfood. Hravé, nápadité, a hlavne prístupné aj pre tých, ktorí si jedlo bez mäsa nevedia predstaviť. Neverili by ste, že toto bistro má niečo spoločné s vyhlásenou vegetariánskou michelinskou reštauráciou Tian. Keď sa neskôr odsťahovali z Kunst Haus Wien, vypustili sme ich z hlavy. Dnes má Tian Bistro am Spittelberg úplne iný charakter. Posunulo sa viac k zážitkovej gastronómii a pravdu povediac, bistrom by som ho už nenazývala. Trochu som sa aj bála, či si deti z menu niečo vyberú. Zeleninu milujem, ale väčšine jedál v Tian Bistre som na chuť neprišla. Nie je to zlá reštaurácia, ale do môjho vkusu sa netrafila. Mám problém s jedlami, v ktorých sa kombinujú len komponenty s mäkkou, riedkou a tekutou konzistenciou, ktoré ani netreba hrýzť, či krájať nožom. Preferujem, keď je jedlo skôr pevnejšie a čiastočne aj chrumkavé. Kde sú všetky tie krásne, farebné šaláty? Kopce sviežich a krehkých listov rôznych tvarov a chutí, s lahodnými dresingmi? Takisto mi nevyhovujú jedlá, v ktorých chýba kyslá, prípadne horká, či pikantná, osviežujúca zložka. V Tian Bistre som mala pocit, že je jedlo vďaka sladkej zelenine monotónne slano-sladkasté a často aj nevýrazné. Cviklovému kuskusu v mláčke cviklovej šťavy, s kúskami varenej cvikly, obalenej v maku som vôbec neporozumela. V podobnom duchu sa varioval jeden druh zeleniny vo viacerých chodoch, niekde s lepším či horším výsledkom, ale celkovo ma kuchyňa šéfkuchára Paula Ivića nezaujala.
Úplne z iného súdka bola skúsenosť z michelinskej reštaurácie Silvio Nickol Gourmet Restaurant. Samým by nám nikdy nenapadlo do nej ísť, ale keď nám zavolali priatelia, že do nej dostali voucher a že by ocenili našu spoločnosť, neváhali sme. A tentoraz to bol šťastný výber. Nemali sme vôbec žiadne očakávania, nikto z nás o reštaurácii Silvio Nickol nikdy nepočul, fine dining nás už dlhšiu dobu nevzrušuje. Tešili sme sa skôr na spoločný letný večer vo Viedni, na výstavu Ai Wei-Wei-a v Albertine Modern a na drink do Loos American Baru, ale ako to tak v živote býva, najpodceňovanejšie momenty vás prekvapia väčšinou najviac.
Silvio Nickol Gourmet Restaurant je dvojhviezdová michelinská reštaurácia, ktorá sídli v opulentnej rezidencii Palais Coburg. Interiér vás ničím neohúri, prízemné miestnosti boli bez prístupu prirodzeného svetla, s hrubými múrmi a valenými klenbami, fajnovým kobercom, okrúhlymi stolmi a pohodlnými kresielkami. Všetko naaranžované tak, aby vašu pozornosť maximálne pútal nasvietený stôl so snehobielym obrusom. Dokonalé plátno na scény z najvyššieho kulinárskeho umenia. A bolo to veru divadlo! Až v porovnaní s tým, čo predviedol šéfkuchár Silvio Nickol so svojím tímom, sme si uvedomili, čo je skutočná zážitková gastronómia a degustačné menu. Niečo tak prepracované a krásne som na tanieroch ešte nezažila. Ani v El Celler de Can Roca sa mi jedlo tak nepáčilo, ako tu. Typickým poznávacím znamením jedál Silvia Nickol sú jedlé kvety, jemné zelené lístky a mikrobylinky, takže každý tanier vyzeral ako minuciózna drobnokresba. Ďalším typickým znakom bolo množstvo precízne detailných komponentov rôznych tvarov a textúr, ktorých chuť a obsah sme postupne v každom súste odkrývali. Absolútna pasia! Toľko zmyslových vnemov, inšpirácie a radosti sme v reštaurácii už dávno nezažili. Obsluha bola správne nenápadná a nevtieravá, ale postupne sme ich svojím nadšením a dobrou náladou tak nakazili, že sa nakoniec tiež uvoľnili a bavili. A zlatý klinec programu? Na záver nás zobrali rovno do kuchyne a mohli sme sa zoznámiť a porozprávať so šéfkuchárom a jeho tímom. Silvio Nickol nám všetkým podal ruku, so záujmom sa pýtal na naše dojmy a daroval nám každému fľaštičku s levanduľovou soľou z vlastnej produkcie na pamiatku. Boli sme ohúrení!
O pár mesiacov neskôr sme sa takto neplánovane ocitli aj v novučičkej vegánskej reštaurácii Jola. Tiež ako garde priateľom, ktorí sem dostali darčekovú poukážku. Takisto sme nikto Jolu predtým nepoznali a nevedeli, čo od nej očakávať. Jediné, čo sme sa dozvedeli, že patrí partnerskej dvojici Jonathanovi a Larisse, ktorí pracovali už v spomínanej michelinskej vegetariánskej reštaurácii Tian a v marci si otvorili vlastný podnik na ulici Salzgries. Ponúkajú každý večer od stredy do soboty zážitkové plant-based degustačné menu v jednej miestnosti s otvorenou kuchyňou, v ktorej im pomáhajú dvaja sous chef. (Inak, oplatí sa prezrieť si ich IG účty pre kontext a inšpiráciu.) Hoci som sa vyššie vyjadrovala k vegetariánskej kuchyni Tian Bistra pomerne rezervovane, tu musím vziať späť. Jola bola mojím vrcholným vegánskym zážitkom v živote a už si viem predstaviť, že aj vegánske jedlo môže byť plnohodnotné a komplexné.
Čo už mi vyhovovalo menej, je koncept degustačného menu. Bolo fajn si nachutnať všetkých šestnásť položiek z menu (vrátane viacerých amuse bouche a petit four), ale všetky boli také dobré, že by som z nich s radosťou zjedla viac. Ak by sa porcie zväčšili na štandardné predjedlá, hlavné chody a dezerty, viem si predstaviť, že by som si dala dve predjedlá, hlavný chod i dezert a mala tak uspokojivejší zážitok z jedla. Takto vlastne celý večer len ochutnávate ďalšie a ďalšie pestré jednohubky, ale pocit spokojnosti po dojedení večere sa nedostavil. Nešlo o fyzický pocit sýtosti, možno skôr emocionálny. Z degustačného menu nikdy nejdete hladní, aj keď na váhu toho zjete možno menej. Servis však trvá dlhšie a mozog má čas si uvedomiť, že má žalúdok už dosť. Skôr som mala akýsi subjektívny pocit nenaplnenosti.
Navyše, cena degustačného menu (bez vínneho párovania) v Jole je už podľa mňa diskutabilná. Absolútne chápem, že práca so špičkovými surovinami si vyžaduje čas a skúsenosti, ručná práca je drahá, príprava niektorých zložiek zaberá aj niekoľko dní a týždňov, ale aj tak ide v drvivej väčšine o lokálne suroviny, zeleninu a ovocie. Mali sme pár plátkov bielej hľuzovky a trocha čokolády z Konga, ale nemali sme maslo, med, kaviár, homáre, divého tuniaka, foie gras ani hovädzie wagyu. Som všetkými desiatimi za plant-based osvetu a za zmenu spotrebiteľského správania smerom k znižovaniu spotreby mäsa a živočíšnych produktov, ale za 140 Eur je to podľa mňa rovnako neudržateľné. A pritom majiteľom na udržateľnosti určite záleží. Na záver sme napr. dostali výtlačok menu na recy papieri so zalisovanými semiačkami bazalky, aby sme ho využili na novú úrodu byliniek. Myslím si však, že možnosť vybrať si z à la carte jedálneho lístka dve-tri jedlá podľa vlastného výberu a finančných možností, je lepšia cesta pre novátorské podniky ako Jola. Nikdy cenu kvalitného jedla a služieb neriešim. Každej mojej návšteve reštaurácie predchádza dlhá úvaha a rešerš. Nedám svoje peniaze (a čas) komukoľvek. Vždy si vopred zhodnotím, či mi to stojí za to a či to má (nejaký vyšší) zmysel. Ak áno, viac ceny nespochybňujem, ale do Joly by som asi dobrovoľne za také peniaze nešla. Prišlo mi to v dnešnej dobe až trochu obscénne. Akokoľvek mi všetko chutilo, hostitelia boli príjemní a bol to pekný večer, dala by som za tú cenu prednosť trom večerom v menej formálnom podniku s menej okázalým jedlom, kde to žije, ozýva sa smiech a hlasná vrava a kde sa môžeme nerušene baviť, deliť o jedlo, navzájom ochutnávať, pokojne trúsiť, s gustom vytierať taniere chlebom, chytať poháre mastnými prstami a objednávať si dupľu. Niektoré veci skrátka nemajú cenovku, ale pre mňa sú najdrahšie.
A keď som už v takej rozšafnej nálade, ešte dva tipy, kam vo Viedni na drink. To je pre nás vo všeobecnosti problém, lebo vo Viedni nikdy nenocujeme a buď sme s deťmi, alebo sa ponáhľame na vlak. Tento rok sme to však vymysleli. Využili sme, že sme boli kvôli Silviovi Nickol slušne oblečení a ešte pred večerou zašli do Loos American Baru. Dovnútra vás totiž nepustia s ruksakom, v šľapkách a šortkách, čo bol vždy náš prípad. Ale tentoraz to vyšlo. Interiér Loos baru nám chýbal do zbierky navštívených ikonických Loosových realizácií. Na prvý pohľad vás zaujme, že priestor pôsobí opticky oveľa väčšie, ako v skutočnosti je. Ide o architektovu dôvtipnosť ako pomocou zrkadiel a špeciálnych materiálov vytvoriť dojem objemnosti, až monumentálnosti aj v tak stiesnených pomeroch. Bar by si zaslúžil lepšiu údržbu, ak už nie celkovú rekonštrukciu, ale stále je zážitok tu sedieť a popíjať drink. A určite zájdite aj dolu na toalety. Suterén nie je v pôvodnom stave, zásahy doň sú pomerne necitlivé, ale (z môjho pohľadu až hypnotický) pocit z Raumplanu sa u mňa dostavil. Tento rok už druhý Loosov úlovok, na architektúru to bol naozaj dobrý rok.
Po večeri v Jole sme mali ešte čas na drink. V pláne to úplne nebolo, ale bola som pripravená, že ak si to situácia vyžiada, pôjdeme niekam na digestív. Na môj tip však nedošlo, lebo sme úplne náhodou zistili, že o dva domy ďalej od Joly stojí koktejlový bar Dino’s Apothecary Bar, čo je momentálne najlepší rakúsky koktejlový bar typu American. Nepoznali sme ho, je pomerne nový, ale po vizuálnej stránke nás už z ulice zaujal natoľko, že sme určite chceli ísť dnu, aj keď bol nátresk a pili sme nastojáka. Koktejlový bar v apatieke je skvelý nápad a koncept a naozaj sa tu miešajú všelijaké lektvary. Dali by ste si koktejl inšpirovaný Tafelspitzom alebo Roquefortom? Nech sa páči! Skvelý zážitok, ale pozor, drinky sú tu naozaj silné. Ako jed!
Okrem týchto nových objavov sme stihli pochodiť aj množstvo starých, obľúbených miest, ku ktorým máme už citový vzťah. Nikdy nevynecháme prechádzku po Ferstel pasáži, či posedenie pri mango lassi v NENI a nič sa nevyrovná Urbankovi na Naschmarkte. Na chvíľku sa tu zastaviť, nechať sa uniesť atmosférou a nevedieť, čo sa udeje v nasledujúcich minútach. Trebárs, že si dáte pravé (ružové!) šampanské, presne také, aké zvykol kedysi piť Charles de Gaulle. Takéto bláznivé veci sa vám môžu stať naozaj len u Urbanka. Veľa kultúry sme zažili tento rok, Viedeň nevynímajúc. Konečne sme začali systematickejšie chodiť po galériách, spoznali krásne nové miesta. Po rokoch sme sa dostali do galérie Secession, aj na vyhliadku v kostole Karlskirche. Aj vďaka roky budovanej mape podnikov už vieme ľahšie skĺbiť prechádzky s pamiatkami a gastrom. Viedeň je naozaj ako liek. Dávkovali sme si ju tento rok síce pomenej, ale o to viac zaberala. Za lieky sa vraj neďakuje, ale ja nemôžem byť vďačnejšia, že máme Viedeň „za rohom“. A za čo ste vďační vy, čo zaberá vám?
