Tag
V destinácii ako Rím veľmi oceníte nejaký „kompas“, ktorý vám pomôže sa v toľkých gastronomických možnostiach orientovať. Netvrdím, že v Ríme kvantita prevyšuje kvalitu, na to máme v Európe iných adeptov, ale vedieť si správne vybrať nie je ľahké ani pre skúsených, najmä ak slová „domáci“ či „poctivý“ už natoľko sprofanovali, že ich bez škrupúľ používajú všetci. Papier a instasvet znesie veľa.
Pokračovanie...
S kávou je to v Taliansku prekérne. Poriadnu kávu som začala piť až s nástupom výberovej kávy a tak ma vlna ospevovanej „talianskej“ kávy minula. Registrujem momentálnu diskusiu, či je talianska káva naozaj taká dobrá, ako sa tvrdí, alebo je to len mýtus. Vnímam ju ale podobne ako iné podobné gastro vojny, v ktorých sa sporia tradicionalisti a modernisti. Aj v prípade talianskej kávy ide viac o spoločenskú záležitosť, ako o samotný produkt. Pitie kávy je v Taliansku natoľko inštitucionalizované, že sa nedá len tak zmeniť. Je považované za kultúrne dedičstvo a podľa mňa sa zástancom talianskej kávy páči skôr samotný akt pitia kávy a s ním spojené rituály, ako káva samotná. To, že pijeme stále kvalitnejšiu kávu však nijako neohrozuje kultúru pitia kávy, práve naopak. Výberová káva nevytláča konvenčnú zo svetla reflektorov. Čím viac (rôznych skupín) ľudí kávovej kultúre prepadne, tým lepšie. Aj za cenu, že sa časť talianskej kávovej scény posunie ďalej a pitie kávy bude možno luxus, ktorý si už mnohí nebudú môcť dovoliť.
Pokračovanie...
Kým sa dostanem k ostatným zápiskom z Čiech a Moravy, nesmiem zabudnúť ani na pár príjemných prekvapení mimo vychodené české a moravské chodníčky. Rok sa nesmie skončiť bez nich, lebo žiadna pozitívna skúsenosť by nemala ostať bez povšimnutia, každé povzbudivé slovo je dnes v gastre dôležité. Aj malý report môže zasiahnuť tam, kde to najviac treba.
Pokračovanie...
Pri bilancovaní roku ešte ostanem v Rakúsku, lepšie povedané vo Viedni. Vo Viedni sme boli tento rok dokopy trikrát, čo je málo, ale o to viac mi tie tri návštevy boli vzácne a po každej som si hovorila, že musím chodiť častejšie. Stále mám niekde vzadu v hlave, že na Viedeň bude času dosť, keď už na iné nebude. Naozaj ju vnímam ako vzdialenú mestskú časť, lebo sadnúť v Petržalke na vlak a za hodinu byť už niekde vo viedenskom metre, je porovnateľné so životom v Seoule či New Yorku. Len my tu v Strednej Európe nie sme zvyknutí na takú mierku životného priestoru a nevyužívame možnosť dostatočne rozprestrieť krídla a byť viac Európanmi ako Slovákmi.
Pokračovanie...
Na posledné tri-štyri noci sme mali pôvodne kempovať niekde pri Štetíne a vyrážať na výlety do okolia, ale po ôsmich dňoch v stane muž usúdil, že stačilo. Rozhodli sme sa teda, že si na ďalšie dve noci nájdeme ubytovanie v Štetíne a na posledné dve noci sa presunieme do Vroclavu. Ak budete niekedy pred podobným rozhodnutím, uberte zo Štetína a pridajte k Vroclavu. Na Štetín vám bude dvadsaťštyri hodín bohato stačiť. No ak sa tu niekedy ocitnete, tieto štyri veci určite nevynechajte: zámok, filharmóniu, Halu Odra a Port Bar Szczecin.
Pokračovanie...
Dva roky sme na to čakali. Už ani neviem, ako sme sa o slovinskej reštaurácii Hiša Denk dozvedeli, ale keď sme pred dvomi rokmi odchádzali z výletu do Hiše Franko, vraveli sme si, že sme radšej mohli ísť sem. Prostredie, architektúra a dizajn sú neporovnateľné a polovičná vzdialenosť od Bratislavy tiež zaváži. Tip na príjemný výlet na jednu noc do slovinského Štajerska ako vyšitý. Navyše už vieme, že zážitok a hodnota, ktorú tu za peniaze dostanete, je oveľa väčšia ako v Hiši Franko. V skratke, kašlite na Hišu Franko, choďte do Hiše Denk.
Pokračovanie...
Mám pre vás tip. Víkend v Olomouci. Na jednu noc. Lebo ak vám už Brno, Viedeň, Budapešť či Praha nestačia a chcete niečo iné, Olomouc je dobrá voľba. Nemusíte si brať dovolenku, nemusíte sa v piatok večer nikam hnať, v sobotu ráno skoro vstávať, nemusíte dlho cestovať, baliť si veľa vecí. Za dve a štvrť hodiny ste po diaľnici tam. Ráno sa v pohode zobudíte, naraňajkujete, zbalíte si príručnú batožinu, kávu do pohára a, tradá, na poludnie ste v Olomouci.
Pokračovanie...
Že sme to neurobili už dávno! Odkedy som bola prvý krát pri Neziderskom jazere, som si sľubovala, že sa sem raz budeme chodiť s deťmi kúpať. Prešlo viac ako šesť rokov, kým sa tak stalo. Deťom je jedno, či sú pri mori či pri jazere, v kempe či v 5-hviezdičkovom rezorte all-inclusive, osem hodín cesty od domu, alebo len hodinu. Deťom stačí tak málo. Tento rok sme sa rozhodli z tradičnej letnej dovolenky „hory a jazerá“ vynechať hory a ostať za hranicami v Burgenlande (Hradsku), presnejšie pri „Nojzíku“. Ako často sa stáva, že kvôli vzdialenejším, exotickejším destináciám opomínate tie, ktoré máte rovno pod nosom? Vravíte si, to má čas, sem môžeme ísť hocikedy… a z hocikedy sa stane nikdy, lebo vždy je v pláne čosi naliehavejšie, atraktívnejšie.
Pokračovanie...(c) 2008 - 2024 Natanieri.sk
All rights reserved
