Ako som spomínala, letenky do Barcelony som dostala ako darček na Vianoce, no hlavným prekvapením bola večera v slávnej rodinnej reštaurácii bratov Rocovcov El Celler de Can Roca v Girone. Minulý rok v októbri, keď muž robil rezerváciu, bola reštaurácia na druhom mieste v rebríčku The World´s 50 Best Restaurants, no na jar tohto roka sa stala jednotkou a my sme zrazu mali rezerváciu do najlepšej reštaurácie sveta. Aj keď nijako zvlášť netúžim po michelinských či iných top svetových reštauráciách, musím uznať, že ísť do najlepšej reštaurácie sveta je niečo, čo treba aspoň raz v živote zažiť. Má to štýl.

… v najlepších reštauráciách sveta v zásade nejde o jedlo.

Rovnako ako sa do Girony odviezť rýchlovlakom TGV. To sa vám na Slovensku naozaj nemôže stať. Na Gironu sme čas veľmi nemali, ale stihli sme sa aspoň pri západe slnka prejsť popri rieke a pozrieť si známy Eiffelov most a katedrálu. Pred večerou sme sa chceli zastaviť na zmrzlinu v Rocambolesc, patriacej do portfólia bratov Rocovcov. Zmrzlináreň najmladšieho z bratov, cukrára a pekára Jordiho Rocu v štýle Willyho Wonku je krásna a vtipná, zmrzliny nápadité, aj keď chuťovo nás nejako zvlášť neohromili. Ale je fajn sa sem pozrieť a zoznámiť sa s týmto konceptom, s ktorým Jordi Roca pracuje aj v El Celler.

El Celler de Can Roca sa nachádza v nenápadnom dome vo vilovej štvrti na okraji Girony. Večera sa začína o 21:00 a pobudnete tu aspoň 4 hodiny, ak si vyberiete celé 14-chodové degustačné menu aj s párovaním s vínom. Kuchyni velí najstarší z bratov Rocovcov Joan a vína má na starosti prostredný brat Josep. Fine dining sa tu snúbi s exkluzívnou zážitkovou gastronómiou, vychádzajúcou z tradície kultovej reštaurácie El Bulli. Jedlo je hravé a kreatívne, ponúkajúce nevšedné chuťové vnemy, prekvapenia a zmyslové klamy. (Ak ste niekedy v telke videli Hostiny génia Hestona, tak niečo na ten spôsob.)

Ochutnala som tu, napríklad, prvýkrát fúzonôžku. O sasankách som ani netušila, že sa dajú jesť. Jedla som prvýkrát raju, konkrétne (tiež prvýkrát) konfitovanú a teda konfitovaná ryba bola pre mňa veľkým objavom, musím to niekedy vyskúšať aj doma. Z kuriozít mi najviac chutila zmrzlina zo zelených olív a z dezertov Campari bonbón. (Napríklad, pánom nebol veľmi po chuti „turecký“, ružovo-aromatický dezert, ale mne vyhovoval, mám rada orientálne sladkosti a arómy.) Napriek tomu, že na mäso nie som vôbec zaťažená, z celého degustačného menu na mňa najviac zapôsobili práve mäsové chody, najviac mi utkveli v pamäti najmä jahňacie a 72-hodín robené teľacie.

Všimla som si, že všetky jedlá boli buď tekuté alebo veľmi jemné a mäkké. Všetko sa dalo jesť lyžicou a aj mäsá by sa dali krájať vidličkou. (Nôž sme nedostali ani raz. Len lyžice, vidličky, max. nôž na ryby. V čistom striebre.) Na môj vkus to bolo trochu jednotvárne, lebo pri degustačnom menu je hosť už aj tak dosť pasívny. Netreba nič krájať, vyberať kosti, všetko je hotové, stačí len otvárať ústa a ochutnávať, ale osobne mám radšej trochu aktívnejšie jedenie a aktívnejšie objavovanie chutí. Obľubujem skôr náročnejšie chute a hlavne textúry, rada jem rukami, rada si osobne dotváram výsledný chuťový zážitok na tanieri.

Jedla bolo dosť, ale čiastočne aj preto, že sme dosť ulietavali na pečive a chlebe. Jednak preto, že bolo vynikajúce a chceli sme vyskúšať všetky druhy, ale najmä sme po pár chodoch zvolili taktiku vytierania tanierov, aby sme aspoň trochu zamestnali ruky a navyše bolo treba „brzdiť“, lebo vína bolo priveľa a nestíhali sme piť. (Ale zase, na druhú stranu, už dlho som sa tak dobre nenasmiala, ehm. Reštaurácia možno pôsobí formálne a škrobene, ale dokázali sme sa veľmi rýchlo uvoľniť a baviť.) Čo ma prekvapilo, že vína (z rôznych kútov sveta) neboli veľmi „ľúbivé“ a boli párované k jedlám dosť netradične. Nešlo sa vždy od ľahkých k ťažkým vínam, od suchých k sladkým, či od bielych k červeným. Možno aj kvôli tomu, že celé menu bolo veľmi „strakaté“. Ani čisto lokálne, ani vyslovene sezónne, nedal sa z neho odčítať nejaký výrazný koncept alebo myšlienka, išlo skôr o akúsi všehochuť a exhibíciu šéfkuchára.

Dovolím si tvrdiť, že v najlepších reštauráciách sveta v zásade nejde o jedlo. Špičkové jedlo je tu samozrejmosťou, to nikto nespochybňuje. Nejdete sa sem najesť, nejdete sem ani na nič konkrétne. Idete sem za vrcholným zážitkom a napriek tomu, že nerada prirovnávam reštaurácie ku kultúrnym stánkom typu opery, galérie či filharmónie, idete sem za vysokou gastronómiou, podobne ako na módnu prehliadku haute couture. Je to show, je to prehliadka toho najlepšieho, čo vám môžu túto sezónu ponúknuť a chcú sa pred vami „vytiahnuť“. Pekne sa oblečiete, upravíte, idete do dobrej spoločnosti. Užívate si špičkový servis, pozornosť obsluhy, exkluzívne prostredie, atmosféru a detaily – od toaliet, mobiliáru, servírovacieho riadu až po kompletné menu, ktoré vám pri odchode vytlačia na pamiatku. A napriek tomu, že je to tu celé tak trochu divadielko, nečakajte, že vás tu niekto bude baviť. Nehrá tu ani žiadna hudba, ani tu s vami nebude personál nejako extra konverzovať či vtipkovať (možno len jazyková bariéra).

Myslím si, že aký celkový dojem si odtiaľto odnesiete (rovnako ako z iných špičkových svetových reštaurácií) bude závisieť ani nie tak od reštaurácie, ako od vás. Akú náladu a spoločnosť si sem prinesiete, tak sa budete cítiť. Akí budete vy, taký bude aj váš zážitok. O čo pasívnejší budete pri jedení, o to aktívnejší musíte byť pri dotváraní si výsledného zážitku. Rovnako, ako keď pozeráte film v kine. Všetci pozerajú to isté, ale vníma to každý inak, každý za tým vidí niečo iné, každý má niečo iné zažité a inak prijíma to, čo sa mu odohráva pred očami. U bratov Rocovcov „sme boli na dobrom filme“. Aj keď by som si ho sama asi nevybrala, páčil sa mi. Ale asi by som ho odporúčala skôr skúsenejšiemu a náročnejšiemu divákovi. Lebo ani v najlepšej reštaurácii sveta vám nikto najlepší gastronomický zážitok nezaručí.

Fotogaléria El Celler de Can Roca:

Ďalšie články o Barcelone:
Preťaženie 3G – Gaudí, gotika, gastronomika
Ako začať deň
Ako si rozjasniť deň
Cine-Eye Barcelona

Autor: zuzka
6 komentárov