https://www.natanieri.sk

Tag

Rakúsko

v cudzine, v pohári, v šálke

Viedeň: Prater a Neubau

V súvislosti s viedenskými itinerármi, o ktorých som minule písala, vyvstala zaujímavá situácia. Zistila som, že sa naše body záujmu viac-menej koncentrujú do dvoch oblastí Prater a Neubau. Z Pratera a Neubau sa tak pre nás stali obľúbené, autonómne „mestá v meste“, kde sa dá stráviť celý deň (i dva) od raňajok až po večerný drink bez toho, aby ste ich museli opustiť, alebo použiť dopravu. Pripomenulo mi to Prahu, kde sme sa tiež po čase z prvého (turistického) plánu spoznávania mesta dostali do štádia spoznávania jednotlivých mestských štvrtí. Zdá sa, že aj Viedni sa už dostávame hlbšie pod kožu.

Pokračovanie...
v cudzine, v šálke

Talianska káva

S kávou je to v Taliansku prekérne. Poriadnu kávu som začala piť až s nástupom výberovej kávy a tak ma vlna ospevovanej „talianskej“ kávy minula. Registrujem momentálnu diskusiu, či je talianska káva naozaj taká dobrá, ako sa tvrdí, alebo je to len mýtus. Vnímam ju ale podobne ako iné podobné gastro vojny, v ktorých sa sporia tradicionalisti a modernisti. Aj v prípade talianskej kávy ide viac o spoločenskú záležitosť, ako o samotný produkt. Pitie kávy je v Taliansku natoľko inštitucionalizované, že sa nedá len tak zmeniť. Je považované za kultúrne dedičstvo a podľa mňa sa zástancom talianskej kávy páči skôr samotný akt pitia kávy a s ním spojené rituály, ako káva samotná. To, že pijeme stále kvalitnejšiu kávu však nijako neohrozuje kultúru pitia kávy, práve naopak. Výberová káva nevytláča konvenčnú zo svetla reflektorov. Čím viac (rôznych skupín) ľudí kávovej kultúre prepadne, tým lepšie. Aj za cenu, že sa časť talianskej kávovej scény posunie ďalej a pitie kávy bude možno luxus, ktorý si už mnohí nebudú môcť dovoliť.

Pokračovanie...
v cudzine, v pohári, v reštaurácii, v šálke

Viedeň na trikrát

Pri bilancovaní roku ešte ostanem v Rakúsku, lepšie povedané vo Viedni. Vo Viedni sme boli tento rok dokopy trikrát, čo je málo, ale o to viac mi tie tri návštevy boli vzácne a po každej som si hovorila, že musím chodiť častejšie. Stále mám niekde vzadu v hlave, že na Viedeň bude času dosť, keď už na iné nebude. Naozaj ju vnímam ako vzdialenú mestskú časť, lebo sadnúť v Petržalke na vlak a za hodinu byť už niekde vo viedenskom metre, je porovnateľné so životom v Seoule či New Yorku. Len my tu v Strednej Európe nie sme zvyknutí na takú mierku životného priestoru a nevyužívame možnosť dostatočne rozprestrieť krídla a byť viac Európanmi ako Slovákmi.

Pokračovanie...
v cudzine, v pohári, v reštaurácii

Rakúske prespávačky

Po dlhej dobe píšem dojmy ešte za čerstva, na vlne eufórie, kým zo mňa celkom nevyprchá všetka dobrá energia a vďačnosť. Vďačnosť za to, že mi je stále dopriate zažívať toľko krásy, aj keď je svet hore nohami. Mám to šťastie, že máme priateľov, ktorí sú ochotní v sekunde pristúpiť na akýkoľvek môj bláznivý nápad a ísť s nami aj na kraj sveta. Sme už natoľko zohratí, že nám stačí pár minút a vieme sa dohodnúť na čomkoľvek. Trebárs ísť niekam na otočku na večeru, alebo aj ostať na noc, na „prespávačku“. Na miesta, ktorým sa v angličtine hovorí „getaways“, „hideaways“, či „foodie boltholes“. Kúsok vidieka mimo masového turizmu, kam môžete prísť na jeden či pár dní a úplne vypnúť. Dokonale sa tu o vás postarajú, dobre sa najete, vyspíte, porozprávate a na záver si ešte nakúpite dobré víno a lokálne produkty.

Pokračovanie...
v cudzine, v reštaurácii

Semmering

Tento výlet som plánovala roky. Bol splnením sna, pričom som objavila ešte niečo naviac. Jedným z mála miest, kde môžete oficiálne prespať v budove postavenej podľa návrhu svetoznámeho architekta Adolfa Loosa, je horská chata pri obci Payerbach, časti Kreuzberg vo Viedenských Alpách, dnes premenovaná na architektovu počesť na Looshaus. Ak sa povie Semmering, asi si všetci predstavíme skôr zimnú lyžovačku, ako letnú dovolenku, ale pozrieť sa na zaužívané veci novými očami môže byť presne tým spestrením, ktoré práve potrebujete.

Pokračovanie...
v cudzine, v pohári, v reštaurácii

Optimiszt

V poslednom tohtoročnom príspevku chcem byť optimistická a písať o tom, čo ma tento rok najviac nadchlo. O rakúskom rodinnom vinárstve Liszt Weingut. Heuriger. Manufaktur. z dedinky Leithaprodersdorf, hodinu autom od Bratislavy, kúsok od Nojzíka v Burgenlande. Pre mňa je totiž splnením najodvážnejších snov o vidieckej reštaurácii, o vinárskej gastronómii a vlastne o akejkoľvek gastronómii vo všeobecnosti.

Pokračovanie...
v cudzine, v pohári, v reštaurácii, v šálke

Plány s Viedňou

S hrôzou som zistila, že posledný post z Viedne tu mám z augusta 2019(!). To je ako možné, veď to bolo len nedávno! Ale vec sa má tak, že do Viedne sme chodili aj potom, pomaly som zbierala materiál na niekoľko článkov naraz. Stále mi ale do nich niečo chýbalo, stále niečo nevychádzalo, stále bolo niečo iné prednejšie, až… prišla pandémia a spadla klec. Kým k zápiskom z iných miest som sa dodatočne vrátila, na viedenský post už nevydalo. Začali sa prázdniny, frenetické cestovanie a doháňanie zameškaného, nové zápisky, nové miesta, staré zážitky vzala voda. A pritom bola Viedeň náš posledný výlet v starých časoch.

Pokračovanie...
v cudzine, v pohári, v reštaurácii, v šálke

Cez hranice

Aj v rakúskych regiónoch blízko našich hraníc už pomaly cítime, že je čas sa posunúť ďalej. Niežeby sme úplne vyčerpali všetky možnosti, ktoré ponúkajú, ale skôr je to hlad po prvolezectve, obsiahnutí nových teritórií a príležitostí trávenia voľného času, ktoré nás lákajú. Myslím, že ešte niekoľko rokov budeme uvážlivejšie voliť vzdialené cestovateľské ciele. (Dokonca mám niekedy pocit, že sa už do Ázie či do Austrálie nikdy nedostanem.) Kým sa ale epidemiologická situácia neustáli, je vhodný čas zisťovať, kde to vlastne žijeme, ako žijú naši susedia a či sa u nich môžeme v niečom inšpirovať.

Pokračovanie...
v cudzine, v pohári, v reštaurácii

Burgenland 2020

Ešte toto si sem musím dať. Do súkromného archívu. Zaznamenať si tohtoročný letný Burgenland, lebo bol kvôli korone vzácny a zvláštne nostalgický. Mala som potrebu ísť komplet na všetky obľúbené miesta a dosýta si ich užiť, kým sa dá. Našťastie, atmosféra bola pokojná a príjemná ako vždy, obmedzenia sme nijako zásadne nepociťovali a dokonca sme na koronu na pár dní dokázali aj zabudnúť. Tento rok sme sa rozhodli pre dôkladnejšie preskúmanie východného pobrežia Nojzíka a dobre sme urobili. Už som pomaly zabudla, aká exotická vie byť pusta.

Pokračovanie...