Tag
Čo sa rakúskej gastronómie týka, viac ako do Viedne chodievame za svetovým jedlom a prostredím do regiónov. Do našich obľúbených vinárstiev pri Nojzíku, či vo Wachau už chodievame pravidelne a s pôžitkom sa nechávame rozmaznávať atmosférou a tými najmilšími ľuďmi.
Pokračovanie...
Priznám sa, viedenské gastro som vždy tak trochu prehliadala. Neprišlo mi nijak pokrokové, kávová scéna sa posúvala len veľmi pomaly, naturálne vína takisto a po vlne objavov siete Mochi, NENI a pár ojedinelých prípadov ázijskej kuchyne sa môj záujem o viedenské gastro nadlho vyčerpal. Viedeň za ostatnými európskymi mestami v gastre zaostávala a inšpirácia prichádzala skôr z vidieka v Burgenlande či v Dolnom Rakúsku, ako z Viedne. Niežeby sa vo Viedni neobjavovali „nové“ podniky, ale stále boli všetky príliš opatrné. Všetky len modernizovali tradičnú rakúsko-uhorskú kuchyňu, stále veľké porcie, veľa uhľohydrátov, veľa škrobovitých príloh, málo čerstvej zeleniny, málo zeleného.
Pokračovanie...
Ako som pred prázdninami spomínala, do Pratera sme sa v lete ešte vrátili, a to rovno aj s prespaním. Doplnili sme si pestrú mozaiku tipov z tejto sympatickej viedenskej štvrte aj o skvelé ubytovanie v hoteli Superbude. Superbude v Hamburgu som mala na zozname miest, kde by som raz chcela prenocovať už veľmi dávno. Minulý rok nám to však v Hamburgu nevyšlo a preto, keď sa rysovala možnosť, že budeme spať vo Viedni, neváhala som ani sekundu.
Pokračovanie...
V súvislosti s viedenskými itinerármi, o ktorých som minule písala, vyvstala zaujímavá situácia. Zistila som, že sa naše body záujmu viac-menej koncentrujú do dvoch oblastí Prater a Neubau. Z Pratera a Neubau sa tak pre nás stali obľúbené, autonómne „mestá v meste“, kde sa dá stráviť celý deň (i dva) od raňajok až po večerný drink bez toho, aby ste ich museli opustiť, alebo použiť dopravu. Pripomenulo mi to Prahu, kde sme sa tiež po čase z prvého (turistického) plánu spoznávania mesta dostali do štádia spoznávania jednotlivých mestských štvrtí. Zdá sa, že aj Viedni sa už dostávame hlbšie pod kožu.
Pokračovanie...
S kávou je to v Taliansku prekérne. Poriadnu kávu som začala piť až s nástupom výberovej kávy a tak ma vlna ospevovanej „talianskej“ kávy minula. Registrujem momentálnu diskusiu, či je talianska káva naozaj taká dobrá, ako sa tvrdí, alebo je to len mýtus. Vnímam ju ale podobne ako iné podobné gastro vojny, v ktorých sa sporia tradicionalisti a modernisti. Aj v prípade talianskej kávy ide viac o spoločenskú záležitosť, ako o samotný produkt. Pitie kávy je v Taliansku natoľko inštitucionalizované, že sa nedá len tak zmeniť. Je považované za kultúrne dedičstvo a podľa mňa sa zástancom talianskej kávy páči skôr samotný akt pitia kávy a s ním spojené rituály, ako káva samotná. To, že pijeme stále kvalitnejšiu kávu však nijako neohrozuje kultúru pitia kávy, práve naopak. Výberová káva nevytláča konvenčnú zo svetla reflektorov. Čím viac (rôznych skupín) ľudí kávovej kultúre prepadne, tým lepšie. Aj za cenu, že sa časť talianskej kávovej scény posunie ďalej a pitie kávy bude možno luxus, ktorý si už mnohí nebudú môcť dovoliť.
Pokračovanie...
Pri bilancovaní roku ešte ostanem v Rakúsku, lepšie povedané vo Viedni. Vo Viedni sme boli tento rok dokopy trikrát, čo je málo, ale o to viac mi tie tri návštevy boli vzácne a po každej som si hovorila, že musím chodiť častejšie. Stále mám niekde vzadu v hlave, že na Viedeň bude času dosť, keď už na iné nebude. Naozaj ju vnímam ako vzdialenú mestskú časť, lebo sadnúť v Petržalke na vlak a za hodinu byť už niekde vo viedenskom metre, je porovnateľné so životom v Seoule či New Yorku. Len my tu v Strednej Európe nie sme zvyknutí na takú mierku životného priestoru a nevyužívame možnosť dostatočne rozprestrieť krídla a byť viac Európanmi ako Slovákmi.
Pokračovanie...
Po dlhej dobe píšem dojmy ešte za čerstva, na vlne eufórie, kým zo mňa celkom nevyprchá všetka dobrá energia a vďačnosť. Vďačnosť za to, že mi je stále dopriate zažívať toľko krásy, aj keď je svet hore nohami. Mám to šťastie, že máme priateľov, ktorí sú ochotní v sekunde pristúpiť na akýkoľvek môj bláznivý nápad a ísť s nami aj na kraj sveta. Sme už natoľko zohratí, že nám stačí pár minút a vieme sa dohodnúť na čomkoľvek. Trebárs ísť niekam na otočku na večeru, alebo aj ostať na noc, na „prespávačku“. Na miesta, ktorým sa v angličtine hovorí „getaways“, „hideaways“, či „foodie boltholes“. Kúsok vidieka mimo masového turizmu, kam môžete prísť na jeden či pár dní a úplne vypnúť. Dokonale sa tu o vás postarajú, dobre sa najete, vyspíte, porozprávate a na záver si ešte nakúpite dobré víno a lokálne produkty.
Pokračovanie...
Tento výlet som plánovala roky. Bol splnením sna, pričom som objavila ešte niečo naviac. Jedným z mála miest, kde môžete oficiálne prespať v budove postavenej podľa návrhu svetoznámeho architekta Adolfa Loosa, je horská chata pri obci Payerbach, časti Kreuzberg vo Viedenských Alpách, dnes premenovaná na architektovu počesť na Looshaus. Ak sa povie Semmering, asi si všetci predstavíme skôr zimnú lyžovačku, ako letnú dovolenku, ale pozrieť sa na zaužívané veci novými očami môže byť presne tým spestrením, ktoré práve potrebujete.
Pokračovanie...
V poslednom tohtoročnom príspevku chcem byť optimistická a písať o tom, čo ma tento rok najviac nadchlo. O rakúskom rodinnom vinárstve Liszt Weingut. Heuriger. Manufaktur. z dedinky Leithaprodersdorf, hodinu autom od Bratislavy, kúsok od Nojzíka v Burgenlande. Pre mňa je totiž splnením najodvážnejších snov o vidieckej reštaurácii, o vinárskej gastronómii a vlastne o akejkoľvek gastronómii vo všeobecnosti.
Pokračovanie...(c) 2008 - 2024 Natanieri.sk
All rights reserved
