S hrôzou som zistila, že posledný post z Viedne tu mám z augusta 2019(!). To je ako možné, veď to bolo len nedávno! Ale vec sa má tak, že do Viedne sme chodili aj potom, pomaly som zbierala materiál na niekoľko článkov naraz. Stále mi ale do nich niečo chýbalo, stále niečo nevychádzalo, stále bolo niečo iné prednejšie, až… prišla pandémia a spadla klec. Kým k zápiskom z iných miest som sa dodatočne vrátila, na viedenský post už nevydalo. Začali sa prázdniny, frenetické cestovanie a doháňanie zameškaného, nové zápisky, nové miesta, staré zážitky vzala voda. A pritom bola Viedeň náš posledný výlet v starých časoch.
… náš posledný výlet v starých časoch.
Týždeň predtým, ako sa v marci minulého roka zavreli školy, sme si s mužom zobrali na pondelok deň voľna a išli si ešte naposledy užiť Viedeň. Nad Strednou Európou sa už citeľne vznášala hrozba pandémie, už-už sme čakali, kedy to celé spadne. Výlet som preto poňala v štýle „the best of Vienna“ a nekalkulovala, či z neho bude materiál do článku. Na raňajky sme boli v bistre Joseph Brot na Landstrasser Hauptstrasse, v ktorom som štyri roky nebola. Vajíčka Benedikt, avokádový toast, chai latté, pomarančová šťava. Zvlaštna zmes smútku a šťastia zároveň. Na kávu sme sa potom presunuli do zrenovovanej kaviarne People on Caffeine (POC) na Schlösselgasse, ktorá je „prilepená“ k budove Trojičného kostola v univerzitnej štvrti. Kaviareň sa neustále mení, prerába, ale je to jeden z najzaujímavejších kaviarenských priestorov, aký vo Viedni môžete zažiť a v lete aj s možnosťou sedenia v priľahlej farskej záhrade. Univerzitná nemocnica, množstvo kliník a škôl v okolí zabezpečuje POC-u dostatok ľudí, fičiacich na kofeíne. A to isté platí aj pre The Pelican Coffee Company, Coffee Pirates alebo Caffè Couture Showroom & Roasting Lab či Jonas Reindl, ktorí majú tiež v tejto oblasti svoje kaviarne.
Rozlúčiť sme sa chceli aj s Naschmarktom. To už je taký náš rituál. Dokúpiť si exotické suroviny, dať si mango lassi v Neni a skočiť na pohár vína k Urbanekovi. V Neni, ikonickej stredovýchodnej reštaurácii sme boli prvý raz pred piatimi rokmi a odvtedy o ich mangovom lassi básnim. Každé jedno, ktoré pijem, porovnávam s tým z Neni. Je také husté, že sa dá ledva sŕkať slamkou. Ochutnajte, neoľutujete. Neni je celkovo fantastické miesto, keď vám začne chýbať slnko a svet. Alebo klobásky merguez, labneh, olivy s harissou, tahini či zhug. Neni je „sieťovka“, ktorá sa nachádza vo viacerých európskych mestách. Vo Viedni sa chystá otvorenie už jej tretej pobočky. Možno preto ju tak často prehliadam a odkladám návštevu na neskôr, ale už teraz si píšem, že hneď, ako to bude možné, idem do Neni na sabich a postupne sa prejem celým ich jedálnym lístkom. Dnes teda len stručne, ale mám v súvislosti s Neni aj nejaké ďalšie nápady, takže sa k nej na budúci rok určite vrátim.
Jednu novinku z Naschmarktu ale predsa len mám. No, novinku. Nie je to úplná novinka. Suši Kojiro. Má vo Viedni tri prevádzky. V dvojke či trojke som už bola, bez nejakého veľkého dojmu. Ale na pravom cejli pri Naschmarkte sa nachádza úplne mini pidi suši bar Kojiro, kde sa na stojáka (v starých časoch) zmestí možno päť ľudí. Podávajú si tu kľučky asi všetky donáškové služby v meste a panuje čulý frmol. Frmol, ale sústredené ticho, žiaden bordel. Tá atmosféra je taká podmanivá, že sa idete roztopiť od šťastia, že pri tom všetkom môžete aspoň chvíľku byť. A potom vám prinesú suši. Lahodné, s dokonalou ryžou a zamatovou rybou, rozplývajúcou sa na jazyku a správnej teploty (tela), že úplne cítite, ako prešlo rukami suši majstra. Neviem, či som v Európe jedla lepšie suši. Hneď som povedala mužovi, že sem musíme zobrať deti, že by sa im to určite páčilo. Tak to sú teda ďalšie plány na budúci rok. Suši za odmenu, trebárs za dobré vysvedčenie.
Samostatnou témou vo Viedni je pre mňa kultúra. Lepšie povedané, kombinácia kultúry a jedla. Klasické spojenia, ako ísť do filharmónie a potom na večeru alebo na obed a potom do galérie, zbožňujem. Fascinuje ma tá nálož inšpirácie pre všetky zmysly na jednom mieste, keď najprv idem do múzea, potom sa kochám v gift shope, prípadne aj kúpim nejakú drobnosť na pamiatku (syn si tak v Madride v múzeu vybral japonské lakované paličky a vždy, keď s nimi je, tak si na Madrid spomenieme) a nakoniec sa ešte aj výborne najesť v reštaurácii. To je kultúra! Identifikovať takéto vzácne miesta po svete je moje hobby. A najbližšie sa k nim dostanem práve vo Viedni. Napríklad v múzeu úžitkového umenia MAK. Už návšteva múzea je zážitok ako hrom, gift shop je plný krásnych vecí (dcéra má odtiaľ peračník, ktorý stále používa) a úplnou čerešničkou na torte je reštaurácia Salon Plafond.
Nie je to obyčajná múzejná reštaurácia, je pomerne vyhlásená, chodí sa do nej aj normálne, bez návštevy múzea, vchod má aj zvonka, ale, samozrejme, umenie je jej pridaná hodnota. Už samotný interiér a priestory sú hodné múzea úžitkového múzea, oči vám jedia nielen to, čo dostanete na tanieri. Ale potešilo ma, že to nie je žiadna snobáreň, hoci by to tak na prvý pohľad mohlo vyzerať. Sedia tu seniori, rodinky s malými deťmi, aj turisti, aj gurmáni, všetci spolu ako dôkaz, že umenie je pre všetkých a ľudí spája, nerozdeľuje. Aj jedálniček je typickým rakúskym kompromisom medzi tradičnými jedlami pre konzervatívcov a modernými pre mladých či svetákov. Perfektné raňajkové menu do 16:00, chody aj pre vegetariánov a vegánov a kto má chuť trebárs na klobásu, tiež si príde na svoje. Salon Plafond vrelo odporúčam, keď sa budete chcieť zhlboka nadýchnuť kultúrnej Viedne a sveta. A ja si dávam do nového roka záväzok odhaľovať viac takýchto inšpiratívnych miest a viac si ich užívať. Dám vám vedieť.
Ani s mapovaním kávovej scény sme nezaháľali. Na pohodový brunch s výberovou kávou v modernejšom poňatí by som si vybrala Brass Monkey. Majú dve prevádzky, na obľúbenej gastro ulici Gumpendorfer Strasse, alebo v treťom obvode v novšej rezidenčnej zástavbe na Erdberger Lände, kde sa dá v lete sedieť na nádvorí mimo rušných ťahov. My sme tam boli len na káve (s vtipnými halloweenskymi kapkejkami), ale chystám sa aj na raňajky, mávajú ich do 14:00. Trebárs PB toast, len si to predstavte, hrianka z chleba z pekárne Öfferl (ach!) s arašidovým maslom, banánmi, škoricou, medom a čučoriedkami. (Minule mali s javorovým sirupom, tahini a džemom z bobuľového ovocia.) Ďalej už ani nejdem vymenovávať, je toho veľa a už teraz sa neviem rozhodnúť, čo by som si dala.
Tak, a práve som si uvedomila, že ochkám nad chlebom z pekárne Öfferl a pritom tu na blogu som o ňom ešte nepísala. Poznáte remeselnú pekáreň Öfferl? Výrobňu majú na vidieku v regióne Weinviertel (v dedinke Gaubitsch, blízko Laa an der Thaya pri rakúsko-moravských hraniciach medzi Mikulovom a Znojmom). Vo Viedni otvorili prvú prevádzku s bistrom na ulici Wollzeile. Bistro ponúka famózne obložené chleby a bohaté raňajkové variácie počas celého dňa. Zo sladkého pečiva zaujmú tzv. cruffiny, krížence croissantov a muffinov, nás ale viac bavili šišky s malinovým džemom a štrúdľa. Štrúdľu ťahajú ručne pred vami, nedá sa od nej odtrhnúť zrak a neochutnať. Najlepšia jablková štrúdľa, akú som kedy jedla! Öfferl o svojej pekárni a bistre vo Viedni radi hovoria ako o „chráme chleba“. Naozaj je to miesto trochu ponuré, až devótne. V suteréne teatrálne kraľuje nasvietený „oltár“ s múkou, pod oltárom kyprá pôda, symbolika je jasná. Interiér a zariadenie bistra dáva tušiť, že návšteva tejto pekárne nie je pre každého, ceny sú astronomické, ale na každom kroku budete vidieť, za čo platíte. Žiadne kompromisy, ani provizórium. Dizajn, kvalitné materiály, ručná práca a filozofia „chleba s charakterom“. Postupne sa Öfferl rozrástol o predajne na Schottengasse, na Mariahilfer Strasse a Währinger Strasse, s ich chlebom a výrobkami sa stretnete vo viacerých lahôdkárstvach a bio predajniach všade možne v širšom okolí Viedne a ochutnáte ich aj v lepších reštauráciách a bistrách, ktorým záleží na poriadnom chlebe a pečive. Perlička na záver: O ceste Öfferl vznikol minulý rok aj výpravný dokumentárny film Brot režiséra Haralda Friedla.
Týmto sa okľukou vrátim ku káve. V bistre Öfferl neponúkajú vyslovene výberovú kávu, majú direct trade 100% arabiku zo Salvadoru. Nebola zlá, skôr práca s mliekom nebola zvládnutá úplne najlepšie, zrejme záleží od konkrétneho baristu, ako sa podarí. Určite by som na prvý pokus išla skôr do čistého espressa alebo filtra, do čaju, chai latté či horúcej čokolády. Aj v Joseph Brot najnovšie experimentujú s kávou, ponúkajú 100% arabiku v na mieru šitých blendoch, budem musieť ísť ochutnať, lebo káva bola asi jediné mínus Joseph Brotu, nevedela som ju vypiť. Po dlhšej dobe som sa pozrela na menu ich bistra a som unesená. Také skvelé nápady! Omeleta kuku sabdži, šalát s dulami, orechmi a dresingom z plesňového syra a hruškového dezertného vína, či avokádový toast s kumkvátmi a feferónkami alebo pečená stonková brokolica s mandľovou tahini omáčkou a granátovým jablkom znie ako božská hudba pre moje uši. S pohárom crémantu z Loiry, to musím mať! Inak, možno ste zachytili nedávne pop-upy, ktoré mal Joseph Brot vo FACHu v Bratislave. Ak sa ešte niekedy zopakujú, stoja za cestu do Bratislavy aj z blízkeho okolia, ak sa bežne do Viedne nedostanete. Okrem čerstvého chleba a pečiva priniesli aj rôzne zaujímavé výrobky zo svojho sortimentu, ktoré sú pre nás vítanou zmenou a hlavne inšpiráciou, ako odvážne sa dá gastro robiť.
A ešte zopár tipov na kaviarne s výberovou kávou. Musela som si trochu upratať v mape, nastalo v nej niekoľko zmien za posledné dva roky. Kaviareň Aggys, ktorá sídlila v mestskom múzeu na Karlovom námestí, sa kvôli rekonštrukcii múzea musela vysťahovať. Oficiálne zatiaľ nikde nefiguruje, hoci podľa instagramu sa v posledných dňoch udomácňuje v priehradkovej hale paláca poštovej sporiteľne od známeho viedenského architekta Otto Wagnera, ktorý funguje ako výstavný priestor a na rôzne kultúrno-spoločenské podujatia. Naši obľúbenci Gota Coffee sa rozšírili o susedné priestory a po rekonštrukcii patria jednoznačne medzi najkrajšie kaviarne s výberovou kávou vo Viedni. S druhými pobočkami kaviarní sa roztrhlo vrece. Kaffeefabrik otvorili druhú v Mariahilfe na Otto-Bauer-Gasse. Coffee Junkie na Pilgramgasse má dvojku na Kirchengasse. Kým na Kirchengasse a okolí je viacero možností, kam zájsť na výberovú kávu, v piatom obvode v Margaretene široko ďaleko nie je vôbec nič, takže si Coffee Junkie na Pilgramgasse zapamätajte, možno vám raz príde vhod.
Inak, druhú prevádzku (s pražiarňou) má už aj Jonas Reindl v Neubau na Westbahnstrasse. Ďalej sme ešte navštívili napr. kaviareň na Berggasse v deviatom obvode oproti Viedenskej univerzite s (nielen pre školskú dochádzku) príznačným názvom Coffee Break, a potom vo vnútornom meste na ulici Stoss im Himmel kaviareň Kaffein, čo je vlastne bývalé cafe EL.AN. A napokon sme zavítali aj do Fürth Kaffee / Coffee Comet na už vyššie spomínanej Kirchengasse, len kúsok od známych bistier Ulrich a Erich. Teraz to asi vyzerá, že sme toho vyskúšali dosť, ale ešte nám chýba otestovať zhruba desať ďalších nových kaviarní, a to nepočítam druhé a tretie pobočky už existujúcich, ani tie, ktoré ešte len vzniknú. Mám to ako ďalší projekt na budúci rok, priniesť vám najneskôr takto o rok samostatný článok o káve vo Viedni, aj s nejakým celkovým hodnotením, prípadne rebríčkom TOP 5, či najlepšími produktmi a ponukou v rámci viedenskej kávovej scény. Vaše osobné postrehy, sú, samozrejme vítané tiež.
Ale viete, čo nás vo Viedni tento rok najviac dostalo? Opäť a zas neprekonateľné Mochi. Asi to najlepšie, čo viedenské gastro momentálne ponúka. Čo akvizícia, to bomba. Či už to bolo prvé, domovské Mochi na Praterstrasse, alebo o-m-k deli oproti, atmosférický Mochi Ramen Bar na trhovisku Vorgartenmarkt alebo famózna izakaya Kikko Bā, ktorá nás pred dvomi rokmi úplne rozsekala. Na čo Mochi siahne, to sa premení na zlato. Preto som nepochybovala ani na minútu, že keď naposledy otvorili Mochi am Markt, že to bude parádička. Nachádza sa tiež na Vorgartenmarkte, kúsok od Mochi Ramen Baru, čím Mochi toto trhovisko úplne ovládli. Na návštevu sme si nemohli vybrať lepší čas, ako teplý augustový večer. Deti boli fuč, neponáhľali sme sa po práci domov, tak sme sadli v Petržalke na vlak a za hodinu a dačo už sedeli na trhovisku a pripíjali si na výročie sobáša úžasným ružovým crémantom z Loiry. Od prvej minúty až do konca to bolo dokonalé. (Keď sme vošli dovnútra, všetok personál, vrátane kuchárov nás zborovo pozdravil.) (Aktualizácia 2024: Mochi am Markt ukončili svoju prevádzku.)
Ako tapas sme mali carnitas so šalátom, mexickým bravčovým mäsom, koriandrom, chipotle majonézou a čili, z fritovaných jedál kalmary so soľou a sanshom a s majonézou s citrónovou trávou. Zo suši sekcie sme si vybrali rolku s hovädzou sviečkovicou, krabím mäsom, pórom, chimichurri, teriyaki a čili a z grilu chobotnicu al pastor s ananásovou salsou. Dezerty sme mali banoffee s arašidmi a dulce de leche a kokosové créme brulée s mangom. Cunami chutí, aróm, textúr a teplôt, fantastická ryža, uhorkové kimči a do toho ešte zopár crémantov, proste rozprávka. Ak máte z menu pocit, že sa v ňom miešajú ázijské vplyvy s latinsko-americkými, tak máte pravdu, Mochi am Markt varí nikkei, čiže kuchyňu japonských prisťahovalcov v Južnej Amerike. Úžasný koncept, spájajúci to najlepšie z dvoch už aj tak skvelých kultúr a kuchýň, ktorý si tu v regióne nemáme kde inde užiť, len tu. Momentálne sa Mochi am Markt prerába, zväčšujú sa vnútorné priestory a hlavne sa zastrešuje a zatepľuje vonkajšie sedenie, čím sa celoročne zvýši šanca na voľný stôl. Odchádzali sme nejako pred deviatou, maximálne šťastní a spokojní, trhovisko žilo naplno, v Mochi Ramen Bare bolo ešte viac ľudí ako v Mochi am Markt. Nechcelo sa mi veriť, že na obyčajnom trhovisku kdesi medzi Praterom a Donauinselom, je takýto gurmánsky hotspot, a nie je z toho celonárodná hystéria. Pre mňa úplná záhada. (Aktualizácia 2024: Mochi am Markt ukončili svoju prevádzku.)
Pôvodne som si myslela, že tento viedenský post bude len tak, aby sa nepovedalo, ale vidím, že toho nakoniec bolo dosť. Veľa plánov mám s Viedňou, veľa projektov rozpracovaných, nedokončených. Upratať si musím v starých postoch, aktualizovať nielen kávovú mapu, ale aj ostatné vrstvy mapy. Dávam si to sem ako jeden zo záväzkov do nového roka, že sa budem Viedni venovať viac. Žiadna Popoluška, na ktorú vyjde čas, len keď sa nedá ísť nikam inam, lebo veď je tu rovno pod nosom. „Do Viedne môžeme ísť hocikedy“ je moja stará, obohraná pesnička… Ak mám už teraz plány na rok dopredu, to asi znamená, že začínam byť po dlhom čase mierne optimistická a (nechcem to zakríknuť, ale) dokonca sa asi aj začínam tešiť na budúci rok. A to už je úspech. Ako sa tešíte na rok 2022 vy? Máte plány? Ste optimistickí, alebo ostávate pre istotu radšej realisti?
