Do Prahy sme pricestovali neplánovane až v popoludňajších hodinách, hladní ako vlci. Rýchlo sme sa ubytovali a zamierili do najbližšieho bistra, v našom prípade do Bistra proti proudu, v ktorom sme ešte nikdy nejedli. Vždy bolo zatvorené a len cez výklad sme okukovali dizajnový interiér, ktorého krásne fotografie od BoysPlayNice obleteli svet.
Do Prahy sme pricestovali […] hladní ako vlci.
Architektonické štúdio Mimosa a Modulora vytvorili interiér odkazujúci na priemyselníka a vynálezcu Františka Křižíka a jeho objavy na poli elektrotechniky. Křižíkov konkurenčný boj s Emilom Kolbenom, založený na spore medzi jednosmerným a striedavým prúdom, bol podobný ako mali medzi sebou Edison a Tesla. A premietol sa aj do názvu bistra a prevedenia interiéru. Dnes už je bistro pomerne zabývané, na stenách sú veľkoformátové obrazy a nevynikne tak pôvodná čistota a purizmus tohto priestoru, ale aj tak sa môžete spoľahnúť, že proti prúdu dobrej gastronómie nepôjdete. Varí sa poctivá domáca česká kuchyňa, akú by vám navarila babka, keby vedela variť. Polievka a jedno denné jedlo na obed a popri tom raňajkové menu po celý deň, nátierka, veľký šalát a večer cestoviny. (Inak, majiteľka Karolina Konečná pred rokmi napísala aj Kuchařku z ostrova Sardinie.) Mali sme šťastie, stihli sme poslednú porciu rajskej z obedového menu. Syn sa tak najedol, že ešte dva dni tvrdil, že je z nej plný.
Inak sme v Prahe obedovali na našich milovaných miestach. Jedna z prvých cest musela viesť do Čestra, ktorý po dlhej rekonštrukcii pred rokom otvorili. (Možno ste si všimli, natáčal sa tu aj MasterChef.) Odstránili sa bariéry okolo kuchyne, zvýšil sa strop, celý priestor je teraz ešte vzdušnejší a transparentnejší. Zlepšila sa aj vzduchotechnika, dnes tu už necítiť pach hovädzieho tuku, ako kedysi. Všetky obľúbené jedlá ale ostali. Silný hovädzí vývar s vajíčkom, tatarák, pečené mäsá, aj steaky. Som tá posledná, kto si objedná mäso, ak je na výber niečo iné. Nikdy by mi nenapadlo, že si niekedy objednám hovädzí(!) rezeň, ale stalo sa a rozplývala som sa blahom. S chrumkavým, čerstvým listovým šalátom to bolo dokonalé. A v tej perigordskej omáčke, čo si dal muž k steaku, by som sa aj kúpala, ach! Inak, keď som vo Viedni spomínala, že vyhľadávam spojenie kultúry a dobrého jedla, tak Čestr si píšte, keď pôjdete do Národného múzea, je to ideálne spojenie. Z historickej budovy múzea prejdete cez podzemnú chodbu do novej budovy (bývalého Federálneho zhromaždenia), v ktorej sa Čestr nachádza. A ozaj, keď pôjdete do Národného múzea, nezabudnite vyjsť do presklenej kupoly, ktorá je po rekonštrukcii sprístupnená verejnosti a je z nej excelentný výhľad trebárs na Václavák.
Ach, a boli sme aj vo Výčepe na Korunnej! Jednej z najnenápadnejších reštaurácií v Prahe. Názov vôbec nezodpovedá tomu, čo tu môžete čakať. Aj interiér je pomerne chladný a neútulný, najmä ak nie je zaplnený hosťami a nebzučí to tu ako v úli. Ale jedlo sa drží na špičkovej úrovni, máme dojem, že sa ešte posunulo, odkedy sme tu boli naposledy. Vtipné, nápadité, odvážne a hlavne zmysluplné. A nesmiete odísť bez ochutnania karamelového veterníka. Neviem, čo doňho dávajú, ale určite niečo nelegálne. Úplná mana, v živote som nejedla lepší a to som veterníková kráľovná.
Ale viete čo bol zlatý klinec výletu do Prahy? Michelin! Ja by som asi nešla, ale muž vymyslel, že musíme ísť do Fieldu. Máme radi českého MasterChefa a muž vyhlásil, že keď sme už jedli v reštaurácii porotcov Forejta a Punčochářa, musíme ísť aj ku Kašpárkovi. Večerné termíny sme už, bohužiaľ, nechytili, ale podarilo sa nám dostať aspoň na obedné menu v posledný deň pred odchodom z Prahy. Deti boli ohúrené. Aj sa na ne prišiel Radek Kašpárek pozrieť, či im chutilo. Oči mali navrch hlavy. Ale vážne im chutilo. To je asi tá najlepšia recenzia pre Field, lebo deti sú najnáročnejší stravníci. V zážitovej reštaurácii už jedli viackrát, v michelinovskej ešte nie.
Menu bolo pomerne zimné, sýte, postavené na mäse a výrazných chutiach. Mňa najviac zaujal syrový chod ako dezert, aj keď by mi stačila tretina porcie, lebo zjesť toľko tučného syra bez prílohy je pre mňa ťažké. Obedové menu (dvojchodové alebo trojchodové) sa dalo vybrať z dvoch predjedál, dvoch hlavných chodov a dvoch dezertov. Jedla bolo dosť, aj z dvoch chodov som bola sýta. Ochutnali sme všetko, čo bolo v ponuke, no možno mi chýbalo v pokrmoch viac kyslých, osviežujúcejších chutí, kľudne aj horkastých či jemných sladkých, dominovala skôr slaná chuť. Prijala by som aj viac čerstvej zeleniny, zelených listov, (mikro)byliniek. Po technickej a estetickej stránke ale bolo všetko dokonalé. Mäso sa dalo krájať vidličkou, omáčky boli silné, krémy hladké. Som rada, že som vo Fielde bola, aj keď ma micheliny až tak neberú. Občas je ale dobré si to pripomenúť.
Veľmi som sa do Prahy tešila. Na nové verejné priestory, na miesta, kde som ešte nebola, ale aj na miesta, okolo ktorých som prešla tisíckrát bez povšimnutia. Hneď prvý deň som vytiahla muža na Rašínovo nábrežie na náplavku, konečne si na vlastné oči pozrieť zrekonštruované kobky s fascinujúcimi vstupmi, obrovskými okrúhlymi oknami – šošovkami na pivotové otváranie po diagonálnej osi. Okrúhlych kobiek je šesť a každá je originál, inej veľkosti a tvaru. Sú dielom architekta Petra Jandu a právom vzbudili celosvetový ohlas. Aj takto na prelome októbra a novembra ľudia sedeli vonku a užívali si toto fantastické prostredie. Krajšie nábrežie len tak neuvidíte.
Z ďalších nevšedných zážitkov, z ktorých nám spadla sánka, bol výhľad zo Staromestskej mostovej veže na začiatku Karlovho mosta. Jedna z dominánt, okolo ktorej chodíte roky a ani vám nenapadne sa ísť pozrieť hore. A pritom je z nej unikátny výhľad na Karlov most. Odporúčam všetkými desiatimi, občas sa oplatí nasledovať kroky turistov a vidieť mesto ich očami.
A kam na spektakulárny západ slnka? Na hrad! Lepšie povedané do „hradnej“ Kuchyne. Trebárs len na pivo. Kuchyň je ďalšia pražská gastro záhada. Poctivá a prístupná česká kuchyňa priamo na Hradčanskom námestí, v Salmovskom paláci, v ktorom sídli Národní galerie Praha. Zvonka by ste nikdy nepovedali, že je tu reštaurácia s takým výhľadom na mesto a v sezóne s nezameniteľnou atmosférou. Sem raz musím prísť v lete a zažiť večeru na terase so západom slnka. A spojím to aj s návštevou národnej galérie pre ešte kultúrnejší zážitok.
Ak sa vám ale nechce ísť až na hrad, nemusíte ani vytiahnuť päty z Karlína, aby ste si dali dobré pivo s atmosférou. Dvor pivovaru Dva kohouti na Sokolskej poskytuje tiež zaujímavú „podívanú“. Viem si predstaviť tie večery v lete. A keď príde hlad, do Bufetu (bývalého Grils) hneď oproti to nie je ďaleko pre nejakú pivársku klasiku – zavináče, kvargle, vyprážaný syr a v sezóne aj grilované špeciality.
Nepopieram, tie živé večery v narvaných podnikoch majú niečo do seba, chýbali nám. Aj sme si plánovali, ako povymetáme dobré vínne bary a zdegustujeme pár vínnych lístkov, ale trochu sme sa prerátali. Pražáci odtiahli na sviatky mimo mesto a my sme nemali s kým piť. „Kde sú všetci?“ pýtali sme sa sklamane v každom bare a odpoveďou nám boli vždy len pokrčené ramená. Boli sme v Total bare, vo Veltlíne, v Autentistovi, aj v 0,75 [sedmičke]. Všade sme si dali zo zdvorilosti jeden pohárik, keď už sme boli vo vnútri, a šli o dům dál. V Le Terroir nebolo ani živej duše, tam sme ani nevošli.
Ale, viete, čo sa stalo? Jedna vec sa vydarila! Našli sme Násosku a ochmelku! Malinký vínny bar na Letnej, skôr obchod s vínom, ale veľký, veľký zážitok. Okrídlená veta, že gastro robia ľudia, tu platí do bodky. Majiteľ Vojta je excelentný hostiteľ, má rád ľudí a zaujíma sa. Nepamätám si, kedy naposledy si k nám nejaký majiteľ alebo prevádzkar po privítaní pritiahol stoličku a začal sa s nami baviť. Vojtovi sa ústa nezatvoria, nosí a otvára fľaše jednu za druhou, všetko korení vtipom a historkami a vy máte naozaj pocit, akoby ste boli uňho v obývačke na návšteve, presne, ako Násoska a ochmelka hlása. V ponuke má naturálne vína z Česka a Slovenska. Prvýkrát som pila vína z mělnickej vinárskej oblasti a bola som ohromená. Vína od Experimentálneho vinárstva Trejbal Cuvéé CoCo blanc 2019 a Mělnický kalamář Pinot blanc 2019, dostáli svojim názvom. Exotické tóny vo vôni, nevšedné chuťové linky, intenzívne, ale prudko piteľné, tomu hovorím objavné vína. Násoska a ochmelka zachránila našu vínnu Prahu a bol to nepochybne najvydarenejší večer, za čo Vojtovi veľmi ďakujeme. Takúto Prahu zbožňujeme! Apropos, vedeli by ste preložiť názov Násoska a ochmelka do slovenčiny? Na nič tak trefné a vtipné som neprišla. A keby ste chceli vedieť, či náhodou nie ste aj vy násoska alebo ochmelka, tak si vyhľadajte e-mailovú adresu Násosky a ochmelky a hneď sa to dozviete. Doteraz sa smejem…
Akokoľvek sa večer po vínnych baroch končil, vždy sme sa pred odchodom na seba pozreli a povedali: „Ideme?“ a už sme vedeli svoje. Rovná čiara smer Kantýna alebo Naše maso na poriadnu prasárničku. To sú tie úplne najlepšie zakončenia dní v Prahe. Tatarák, teplá sekaná, cheeseburger, bájny „holanďák s brkaší“, samé perly! Návštevy v Kantýne a v Naše maso sú legendárne. Nepoznám nikoho, koho by tá atmosféra nechytila za srdce. Chodievate po záťahoch vymetať bufety a masny? A kam?
Ináč, ak by ste chceli excelentné dva v jednom na večer – aj bar, aj cool jedlo, povinnou zastávkou je Kro. V Karlíne najnovšie otvorili na Sokolovskej Bistro & Bar s otvorenou kuchyňou a koktejlovým barom. Kro partička hýri nápadmi a vysekáva jednu krásu za druhou. Obligátne grilované kurence a k tomu famózne predjedlá, chuťovky a prílohy. Trojfarebné tapiokové čipsy s miso majonézou? Fermentované zemiakové placky? Remuláda z kapár a kvasených uhoriek? Všetko majú! Slaný dezert? Nech sa páči, tekvicové chutney so sušienkou z tekvicových semiačok, so slaným karamelom (akože, fakt slaným) a zmrzlinou z kozieho syra. Odpadla som. Signature drinky? Neviete, ktorý si vybrať skôr. Tak si dajte, ako ja, hneď prvý Garibaldi (Campari, Martini Fiero vermut, pomarančový fresh, grepové bitters). Nazdravie!
Praha je asi jediné mesto na svete, ktoré mi chýba, už keď doň cestujem. Smútim, už keď som tam. Celý rok naň myslím a nechýba mi o nič menej, keď z neho odchádzam. Od nového roka si preto ordinujem Prahu aspoň dvakrát ročne, lebo raz nestačí. Aj keď, asi je to zbytočné, lebo s jedlom rastie chuť. Pred rokmi som mala métu, že Praha aspoň raz ročne. Teraz dva razy. Teším sa nabudúce, už teraz mám zoznam „must do“ a plánov na niekoľko týždňov. Budem ale pokorná a vďačná aj za to málo, čo stihnem. Včera sa začala astronomická zima a od dnes sa dni začínajú predlžovať. To je vždy prvá dobrá správa na konci roka. Tak si užite sviatky, voľno a dovolenky a tešte sa na každý nový deň, o pár minút dlhší a svetlejší. Čím si zimné večery naplníte, je už na vás.
Váš blog je úžasný, jste pro mně zdroj inspirace a zážitků, které si už, vzhledem k mé zdravotní situaci nemohu dovolit. Přeji vám i celé vaší rodině krásné vánoce a v novém roce jen to nej nej!!!
To je od Vás milé, ďakujem! Nikdy som si neuvedomila, že tento blog môže byť prínosom aj pre tých, čo cestovať z rôznych dôvodov nemôžu. Ďakujem, že ste mi to napísali, je to pre mňa zaujímavý uhol pohľadu, budem na to myslieť.
A aj Vám všetko najlepšie do nového roku, držte sa!