36 hodín v marhuľovom kraji

Ani 10 dní dovolenky pri mori často nestačí na to, aby si človek dostatočne oddýchol a načerpal nové sily. No existujú miesta, kde vám stačí 36 hodín na to, aby ste úplne vypli a cítili sa ako v inom svete, kde čas plynie akosi pomalšie a pokojnejšie. Že kde? U susedov vo Wachau. Dlho plánovaný výlet do romantického kraja marhuľových sadov a viníc sa stal skutočnosťou. Stále nechápem, ako je možné, že sme napriek bohatému programu mali stále na všetko dosť času, nikam sa nemuseli náhliť a častokrát aj trávili voľné minúty sladkým ničnerobením, ktoré nám vôbec neprekážalo. Vravím, ťažko pochopiteľné…

Precíznosť v prevedení, dochucovaní a kombinovaní chutí a textúr…

Nemyslite si však, že tu všetci spia a zaháľajú. Tu v lete žiadna uhorková sezóna nehrozí, tu je v plnom prúde sezóna marhuľová. Nad šikovnosťou domácich srdce zaplesá. Či majú tunajší Rakúšania taký skvelý zmysel pre podnikanie, alebo ide o neopakovateľnú zmes ich životného štýlu a mentality, neviem, ale Wachau je raj pre turistov i neturistov. Tu sa môžete spoľahnúť, že bude všetko v pokoji fungovať a nebudete musieť byť neustále v strehu, že vás ošmeknú, či vám vynadajú. Musím sa priznať, že tu sa peniažky veľmi ľahko a s radosťou míňajú. Vrátili sme sa však bohatí nielen na nezabudnuteľné zážitky a pôžitky, ale priniesli sme si aj domov do zásoby kus miestnej pohodovej atmosféry v podobe fliaš skvelého vína, verjusu, ochutených olejov a octov a iných dobrôt.

Späť k nášmu programu. Dobré jedlo a víno si treba zaslúžiť, na úvod sme vyrazili na túru k zrúcanine hradu Dürnstein, týčiacej sa nad rovnomenným malebným mestečkom. Muž pre nás vybral zaujímavý okruh po hrebeni cez Vogelbergsteig, okolo strážnej veže Starhembergwarte, so záverom na zrúcanine hradu Dürnstein. Celá túra nám aj s dlhou prestávkou na obed na turistickej chate Fesslhütte a prechádzkou po Dürnsteine, nákupmi a občerstvením trvala zhruba 4 hodiny. Následne sme sa presunuli do blízkeho Kamptalu, do mestečka Langenlois, kde sme mali zabezpečené ubytovanie, večeru a ochutnávku vín v reštaurácii Heurigenhof Bründlmayer. Náš komfortný apartmán pod strechou tejto starej usadlosti, kombinujúci moderné materiály so starým dobovým nábytkom nám učaroval. Mali sme tu absolútne súkromie a ticho ako doma, fľašu vína v chladničke grátis a knižnicu s kuchárskymi knihami a magazínmi o jedle a víne. Čakanie na večeru nebolo nikdy príjemnejšie. To najlepšie nás však ešte len čakalo.

Večera bola excelentná. Pre mňa doterajší top stredoeurópskej kuchyne. Precíznosť v prevedení, dochucovaní a kombinovaní chutí a textúr a, samozrejme, maximálna lokálnosť a sezónnosť. Žiaden ruch či napätie, uvoľnená, rodinná atmosféra. Venovala sa nám šikovná mladá čašníčka. Na úvod nám k sektu priniesla pozornosti podniku – domácu slaninku z mangalice a diviaka, oškvarkovú a syrovú nátierka s pečivom, chlebom a domácim olejom z hroznových zrniečok, mojím najnovším objavom a obsesiou. Z predjedál, ktoré sme mali možnosť ochutnať, nás najviac upútala úprava husacej pečene, ktorú tu pripravujú ako rez, pripomínajúci nielen vzhľadom, ale aj dochutením dezert, naozaj pochúťka. Z hlavných chodov mne osobne najviac chutili filety z horského pstruha, ale každé jedlo malo v sebe nejaký zaujímavý element, ktorý som ešte nikde nezažila, ako napríklad kukuričná variácia v podobe mladých kláskov, pukancov a kukuričného chleba. Páčilo sa mi, že jedlo napriek modernej úprave a odľahčenému vzhľadu pôsobilo stále veľmi civilne a „identifikovateľne“. Z dezertov sa všeobecnej obľube tešili marhuľové knedle z tvarohového cesta, nadýchané a jemné ako obláčik, posypané opraženou strúhankou a preliate roztopeným maslom. Sú dôkazom toho, že aj tradičné jedlá môžu byť atraktívne a moderné.

Počas nasledujúcej ochutnávky vína sme nakoniec skončili asi u 10 vzoriek vína, od šumivých až po dezertné. Väčšina vín chutila veľmi domácky, ale našlo sa pár kúskov, ktoré by som si kúpila aj domov. Napríklad ružové šumivé víno, z bielych vín Veltlín (ročník 2012) a z červených ma milo prekvapila Frankovka, ktorej inak veľmi neholdujem. Strávili sme tu 3 a pol hodiny a to, že sme nemuseli nikam ísť , len vyjsť na poschodie do našej izby, len umocňovalo celkový dojem, akoby sme boli na návšteve u rodiny.

Na druhý deň sme vyrazili na nákupy vín, špecialít a darčekov do susediaceho moderného vinárskeho komplexu LOISIUM a zlatým klincom programu mal byť obed v michelinskej reštaurácii Landhaus Bacher v dedinke Mautern. Landhaus Bacher potvrdil svoju povesť. Zvonka nenápadné miesto, ktoré by ste zrejme na prvý pohľad prehliadli, ale prechodom vstupnou bráničkou ste sa zrazu ocitli vo svete televíznych inscenácií Ingy Lindströmovej. Útulný, štrkom vysypaný dvor s košatým orechom a hortenziami, slnečníkmi, obsluhou v štýlových rovnošatách a pobehujúcimi rozkošnými deťmi domácich. Mala som chuť len sedieť a pozerať sa. Vôbec sa mi nechcelo študovať jedálny lístok, najradšej by som bola, keby vybrali za mňa a ja som sa nechala len prekvapovať. Ono to tak nakoniec aj bolo, lebo aj keď bolo v ponuke jedno denné menu a štyri tematické (aj s možnosťou vzájomného kombinovania a vyskladania si vlastného menu), to, čo vždy prišlo na stôl bola jedna veľká neznáma a celý čas sme sa bavili objavovaním chutí na tanieri.

Z predošlej skúsenosti som si vybrala „rez“ z kačacej pečene, pre mňa asi najlepšie a najuspokojúcejšie jedlo z celého výletu. Kačacia pečienka sa rozplývala na jazyku ako zmrzlina a sladkasté tóny marhúľ tento pocit ešte umocňovali. Z ostatných jedál ma zaujali najmä mrazené prvky jedál, ako napríklad mrazený chrenový prach, či kvasnicová zmrzlina. Pozornosti podniku, predjedlá a sladké zakončenia obeda boli príjemným bonusom a tešili sme sa z ich nápaditej prezentácie a degustovania ako malé deti.

Napriek tomu, že má Landhaus Bacher michelinské ocenenia, nezanechali vo mne až taký dojem ako u Bründlmayera. Jedlu sa nedalo nič vyčítať, všetko bolo dokonale pripravené, zladené, odprezentované, všetko chutilo fantasticky, ale pôsobilo trocha odťažito a – ako to charakterizujem ja – „škoda čokoľvek z tých krásne vystavaných artefaktov zjesť“. Možno by bolo vhodnejšie sem prísť na večeru pri sviečkach, komplet aj s párovaním s vínom, prespať a získať tak ucelenejší obraz. Jedlo mi, skrátka, nesedelo do celkovej atmosféry tunajšieho prostredia. Ak však chcete zažiť z Wachau to najlepšie, nemôžete Landhaus Bacher vynechať. Som rada, že sme naše objavovanie odštartovali v takom veľkom štýle, lebo nás to navnadilo na ďalšie dobrodružstvá odhaľovania miestnych pokladov. Od Kremsu až po Melk je toho pred nami ešte veľmi veľa a neviem sa dočkať, čo to bude nabudúce.

Ďalšie tipy na výlety do Rakúska:
Cestou necestou
Verzauberungsanstalt
Moje slovenské more
Gastroturizmus na dovolenkový spôsob
Ako chutí najlepšie mesto pre život
Tak ďaleko, tak blízko do brucha Viedne
Jesenné výpady za hranice (všedných dní)
Viedenská gastrokultúra a my
Wachau – nakuknutie do raja
AT – DE: Wunderschön
Vianoce na zámku