Milujem tie júlové resety, keď sa ráno prebúdzam s pocitom, že neviem, kde som a musím otvoriť oči, aby som to zistila. Naplánujem júl vždy úplne na doraz, veľa cestovania, veľa cestovania bez detí, veľa presunov, veľa zážitkov. Nepopieram, občas je to naozaj náročné, ale výborne si tým prečistím hlavu a úplne sa preprogramujem. Nepotrebujem oddychovať ničnerobením, potrebujem úplne iný spôsob bytia, iné návyky, zapojiť v mozgu úplne iné obvody. Trochu neistoty, nepohodlia, pochybností a pár krokov do neznáma. Učiť sa nové veci, spoznávať nové miesta, skúšať nové jedlá a robiť činnosti, ktoré som ešte nerobila.
… sa ráno prebúdzam s pocitom, že neviem, kde som …
Aj tento júl sa začal zostra. Prenocovať v ikonickom hoteli na vysielači Ještěd nad Libercom som mala na zozname želaní dlho, ale už som to tento rok nevydržala a viac návštevu neodkladala. V júli oslávil vysielač Ještěd päťdesiate výročie svojej existencie a ja s ním, keďže sme takmer rovesníci. Asi každý, kto sa trochu orientuje v architektúre, už o architektovi Karlovi Hubáčkovi a legendárnom architektonickom štúdiu SIAL z Liberca počul. Tento ostrov slobody a kreativity v normalizačnom Československu bol naozaj výnimočný. Architekt Hubáček dostal za svoje odvážne dielo najvyššie svetové ocenenie, aké sa kedy českým či slovenským architektom podarilo dosiahnuť, Perretovu cenu. Navyše, pre milovníkov sci-fi, nevšedných technických riešení a stavieb musí byť pobyt na Ještěde zhmotnením vzrušujúcich predstáv o pobyte mimo Zeme. Lebo spať v izbe na Ještěde je naozaj ako spať v kozmickej lodi a výhľady z okna, najmä za jasných nocí sa ničím nelíšia výhľadom z lietadla.
Okrem toho sa tu na každom kroku budete stretávať s pozoruhodnými artefaktmi, napr. pri vchode do reštaurácie so sklenenou plastikou Spád meteoritov od známej autorskej dvojice Stanislav Libenský a Jaroslava Brychtová alebo s unikátnym bielym „elektroporcelánovým“ obkladom stien od trojice keramičiek Děvany Mírovej, Lydie Hladíkovej a Marie Rychlíkovej. Laické oko zas zaujme kovaná mreža schodiska od akademického maliara Jaroslava Klápštěho, zložená zo zvyškov historických poľnohospodárskych strojov a deti potešia huňaté hojdacie hniezda na chodbe hotela. Ubytovať sa môžete vo viac či menej zrekonštruovaných izbách rôznych kategórií a treba sa pripraviť aj na prípadné obmedzenia, ktoré vyplývajú z náročnej prevádzky tejto nevšednej stavby, zasadenej do extrémneho terénu. Môžete mať po celý čas hmlu ako mlieko a nevidieť z hotelovej izby nič, občas nemusí tiecť voda, keď vypadne čerpadlo, s parkovaním je to tu naozaj adrenalín, ale hotelový personál je za každej situácie mimoriadne príjemný a nápomocný. Pobyt na Ještěde určite neoľutujete, je to zážitok ako hrom.
Nemenej nás ale zaujalo mesto Liberec, rozprestierajúce sa bezprostredne pod Ještědom. Nielen zmesou lokalít krásnych i hnusných, ako to už v mnohých sudetských mestách býva, ale najmä prekvapivo kozmopolitnou i komunitnou atmosférou zároveň. Bývalá krása a pompéznosť 19. storočia, kedy bol priemyselný Liberec (nem. Reichenberg) druhým najväčším a najbohatším mestom po Prahe, sa tu snúbi s biedou a zmarom po odsune etnických Nemcov a po následnom znárodnení a po nežnej revolúcii aj s totálnym kolapsom slávneho textilného priemyslu. Liberec však, zdá sa, chytá druhý dych, veľmi dobre propaguje svoje pamiatky a atraktivity a v poslednej dobe sa teší aj veľkej obľube svetových filmárov. Na námestí s monumentálnou novorenesančnou radnicou, podobnou viedenskej, sa nakrúcal Spider-Man: Ďaleko od domova a na prehliadke radnice sa pozriete aj do jej najkrajšej miestnosti, do sobášnej siene, kde sa nakrúcal napr. životopisný seriál Génius s Geoffreym Rushom v hlavnej úlohe Alberta Einsteina.
Ak by ste si ale mali v Liberci zaplatiť len jeden jediný vstup, všetkými desiatimi odporúčam Oblastnú galériu Liberec, sídliacu v budove bývalých Mestských kúpeľov Františka Jozefa I. z prelomu 19. a 20. storočia. Táto úžasná historizujúca stavba, ktorá bola dlho jedinou krytou plavárňou v meste, poskytovala svojho času obyvateľom oddych v naozaj luxusnom prostredí (dlaždice a obkladačky značky Villeroy & Boch). Dnes zas predstavuje exemplárny príklad, ako by mali vyzerať konverzie chátrajúcich nefunkčných areálov, ktoré stratili svoju pôvodnú náplň a ako im hľadať nové využitie. Obdivujem vôľu a odvahu kompetentných presadzovať takéto ambiciózne projekty na nekomerčné účely a teší ma, ak nezanedbajú ani také detaily ako premyslený font navigačného systému, kvalitné suveníry či dobrú kaviareň. Oblastní galerie Liberec je skutočne kultúrny (a oceňovaný) stánok so všetkým, čo k tomu patrí. S výberom sôch a umeleckých inštalácií pred galériou, fantastickým dvorom so záhradou a s modernou dostavbou depozitára, až po obsah, teda galerijné zbierky a aktuálne výstavy. Hlavný výstavný priestor v bývalej bazénovej hale je sám o sebe famózny a ak sa vám v ňom podarí vidieť diela takého umelca ako momentálne Pasta Oner, o to viac. A kúpte si aj plážovú tašku alebo pruhované tričko v gift shope, nech ste šviháci lázeňskí!
Od pôžitkov ducha ale prejdime k pôžitkom tela. Najviac sme sa do Liberca tešili na DOK, „kávu na peróne“, ale bola to viac ako len káva na peróne, z DOKu sme boli takí nadšení, že sme tam boli v priebehu 24 hodín až trikrát! Poznali sme zo sociálnych sietí a cestovateľských sérií úchvatný interiér, vstavaný do bývalého opusteného staničného doku, ale až na mieste som úplne pochopila celý koncept DOKu. Pripomína mi karlínsku Esku alebo olomoucký LSS, moje srdcovky. Kombinácia pražiarne kávy Nordbeans s remeselnou pekárňou a bistrom z DOKu robí „go to“ miesto na každú príležitosť a časť dňa, lebo majú otvorené každý deň od rána do večera. Ak potrebujete, nakúpite si tu čerstvé pečivo, chlieb, koláče či sendviče, zrnkovú kávu, alko i nealko nápoje, rôzne lokálne gastro výrobky, merche a praktické potreby do hôr, ale najlepšie je sa sem prísť najesť, posedieť či stretnúť s priateľmi. DOK je môj ďalší splnený sen a nová láska.
Ponuka bistra je bohatá, raňajky sladké i slané, studené i na vidličku, od českých klasík (chlebíčky so zemiakovým šalátom) až po svetové vajíčkové hity, obedové, sezónne menu, víkendové limitky či degustačné večere. Nič usadlé, len svieže, farebné jedlá, veľa zeleniny, domáce a fermentované limonády, kreatívne drinky v modernom prostredí, so skvelým servisom a kozmopolitným duchom. Doteraz nechápeme, ako je možné, že sme tu neustále videli toľko anglicky hovoriacich hostí, celé skupinky mladých, aj rodiny s malými deťmi. Do toho veľmi profesionálny a výkonný personál, každý vedel o všetkom, u kohokoľvek sa dalo opýtať, platiť. DOK si nás získal na celej čiare, každé okresné mesto by si zaslúžilo mať taký DOK, to by sa potom cestovalo! Už sa neviem dočkať, kedy sa vrátime. (A mimochodom, Nordbeans pripravuje svoju novú kaviareň aj v spomínanej Oblastnej galérii Liberec. Najlepší držia spolu, ako inak.)
Okrem DOKu sme ale objavili aj ďalšie inšpiratívne bistrá, napr. Bistro Široká či ázijské Noōs cafe. V Širokej sme mali obrovské šťastie a trafili sa do posledného večera pred letnou dovolenkou a spoznali tak veľmi zaujímavé miesto. V tom čase akosi prázdninovo ospalé, ale ako nám povedala veľmi milá pani z personálu, za normálnych okolností je tu vždy beznádejne plno a živo až do záverečnej. Ale aspoň sme mali tichý vnútorný dvor len sami pre seba. Stručná a jasná ponuka tzv. „small plates“ na jedálnom lístku nás veľmi potešila. Jednoduché kombinácie chutí, menšie, skôr degustačné porcie tak, aby sa dalo toho ochutnať viac. Čisté suroviny, fermentovaná zelenina, minimalistický plating. Obsluha sa nás pre istotu opýtala, či si neobjednáme ešte niečo navyše, lebo porcie sú vraj menšie, ale nám práve tento štýl vyhovuje a vítame ho. V poslednom čase naozaj vyhľadávame jedlá skôr zo sekcie predjedál, či chuťoviek k vínu, kde je toho na tanieri menej, ale o to viac inšpirácie. Jeden chod na osobu, prípadne s nejakou prílohou, ktorú si rozdelíme a hotovo. Bistro Široká sa vám zíde tak ráno (majú výberovú kávu a zaujímavé raňajky), ako aj kedykoľvek počas dňa, otvorené majú bez prestávky celý týždeň, takže ak práve nemajú dovolenku, sú stávkou na istotu.
Ešte jedno užitočné miesto pri vlakovej stanici vám spomeniem, hoci neďaleko od DOKu, ale ak by ste potrebovali zmenu, Noōs cafe je dobrou alternatívou na raňajky či obed, šmrncnutý Áziou. Obzvlášť odporúčam riadiť sa aktuálnym týždenným či mesačným menu, kde nájdete naozaj zaujímavé fusion kreácie. V júli a auguste to boli napr. chrumkavé kuracie kúsky s batátovým pyré, listovým šalátom, stonkovou brokolicou, píniovými orieškami a domácim čili olejom, ktoré boli bezkonkurenčne chuťovo najlepším jedlom z celých Jizeriek a veľmi dobre mi padli. Najmä ten čili olej bol na ňom fantastický, drobnosť, ktorá ho pozdvihla o pár úrovní vyššie. Odvtedy o chrumkavom čili oleji snívam. Čili olej na každý stôl, prosím! A nezabudnite ochutnať vynikajúcu marakujovú limonádu alebo domáci ľadový čaj, sú fantastické.
A kam v Liberci okrem vyššie spomenutých bistier na kávu? Za pozornosť stojí Jedno kafe, kde okrem super kávy a dezertov určite ochutnajte domácu točenú kávovú zmrzlinu, ak bude v ponuke. Skvelý nápad! Nebola veľmi sladká a vydala za jednu silnú kávu, trochu sme sa, veru, aj prekofeínovali, lebo sme si k nej dali aj dvojité espresso, ale stálo to za to.
Na ceste do hôr sme sa ešte zastavili v kaviarni Bez konceptu na Husovej ulici (majú aj druhú kaviareň na Studentskej ulici a tretí spot vo Vratislaviciach nad Nisou) vo vile s elegantným, vzdušným priestorom s vysokými stropmi a ochodzou na poschodí. Toto miesto si zapamätajte, ak budete v Jizerkách potrebovať kávový fix, budete to sem mať asi najbližšie, len pár minút jazdy autom, tak ak si nebudete variť kávu sami, sem skočte na kávu, koláč alebo aj raňajky, brunch či víno po túre.
Liberec na nás naozaj hlboko zapôsobil. Širokými bulvármi, vzdušnými ulicami s električkovými traťami, vilovou štvrťou s vilami ako zo sna a celkovo veľmi vysokou úrovňou urbanizmu z 19. storočia, kedy bol Liberec vďaka bohatým priemyselníkom skutočne progresívnym mestom. Ale aj najnovšou vrstvou verejného priestoru, plného umenia a monumentálnych inštalácií od vyhlásených výtvarníkov ako David Černý, Jaroslav Róna, František Skála či Stanislav Kolíbal. Bavilo ma pozorovať domy a ohromné vily po celom meste. Odporúčam aj nevšednú vyhliadku z libereckého mrakodrapu, budovy dnešného Krajského úradu. Vyveziete sa hore paternosterom a prejdete na verejne prístupnú terasu. (Podoba tohto mrakodrapu so zlínskym mrakodrapom 21 nie je vôbec náhodná, jeho architekt Zdeněk Plesník bol z Centroprojektu, ktorý vzišiel práve z Baťovho odboru výstavby.) Celý masív Jizerských hôr budete mať okolo seba ako na dlani, vrátane magického Ještědu. S Ještědom sa nateraz lúčime, ale s Jizerkami ešte nie, kde sa tam dobre najesť, si povieme zase nabudúce.
