Keď muž naznačoval, že chce ísť na Veľkú noc do Toskánska, prešla som to mlčaním. Dobre, to prežijem. Keď ale ďalej rozvíjal myšlienku, že do Florencie ani nemusíme chodiť, že tam bude strašne veľa ľudí, stopla som ho hneď v úvode. Ak mám ísť do Toskánska, tak si aspoň splním jeden veľký sen, lebo ak nič iné, do galérie Uffizi musím bezpodmienečne ísť. Vtedy som ešte operovala s tým, že Toskánsko bude jednorazová záležitosť. Teraz, a nikdy viac. Cha!
… ak nič iné, do galérie Uffizi musím bezpodmienečne ísť.
Milujem tieto nečakané plot twisty v živote. Že si v hlave niečo vykonštruujete a osud vám to tak krásne všetko uprace, že sa nestačíte čudovať. A je to tak správne. Florenciu som do Veľkonočnej nedele vôbec nevnímala. OK, každý sa fotí na Ponte Vecchio, fajn, pekné, tisíckrát videné, ďakujem, čo tam máte ďalej? Jediné reálne spojenie s Florenciou som mala v posledných rokoch len v tom, že na twittri sledujem bývalého fínskeho premiéra, ktorý momentálne vo Florencii žije a pracuje. Aj to mi bolo podozrivé. Kto ide dobrovoľne žiť do Benátok či Florencie? No a potom tam na pár hodín prídete a chcete tam žiť tiež.
To som ale zisťovala postupne. A galéria tomu veľmi pomohla. Vravím vám, umenie je mocné médium, vystavujte sa mu niekoľkokrát denne a ono si vás uprace presne tam, kde potrebujete byť. A teda, ak by ste si mali vo Florencii zaplatiť len jeden jediný vstup, tak určite do galérie Uffizi. Z obáv z tlačenice a nájazdov davov sme si rezervovali prvý ranný vstup už o 8:15 a bolo to to najlepšie rozhodnutie, aké sme mohli urobiť. Okrem toho, že sme prišli do Florencie veľmi skoro a mali kde zaparkovať, mali sme mesto na pár chvíľ len pre seba, aj s krásnym ranným svetlom. Galéria Uffizi patrí medzi najslávnejšie galérie sveta, ale nie je to žiaden moloch, neprevalcuje vás. Do dvoch hodín sme boli vonku bez toho, že by sme nejako leteli, ale kto chce, samozrejme, môže tu byť aj štyri hodiny a bude mať čo robiť.
Galéria je koncipovaná tak (nechcem povedať, že populárne), že uvidíte to najlepšie z talianskej renesancie od 13. storočia až po jej vrcholné obdobie v 16. storočí, všetko pekne pokope od Giotta až po Carravaggia. Na porovnanie a celkový kontext tu uvidíte aj pár diel severskej (zaalpskej) renesancie a aj slávne obrazy z neskoršieho obdobia. Najviac na mňa zapôsobili portréty renesančných ľudí. Bolo to ako pozerať sa na nejakú mimozemskú civilizáciu, úplne ste v ich očiach videli ten mohutný civilizačný prerod, naozaj renesanciu ako znovuzrodenie, akým ľudstvo prechádzalo. Vyžarovanie, ktoré sálalo zo známych panelových portrétov Federica da Montefeltro a jeho manželky Battisty Sforza od Piera della Francescu, bolo priam elektrizujúce. Z Rafaelových portrétov som mala zimomriavky, aj keď som ich predtým nepoznala.
Konečne som videla na vlastné oči aj Zavraždenie Holoferna od Artemisie Gentileschi, mojej najobľúbenejšej maliarky. Dobre si pozrite Juditin výraz, to je niečo neuveriteľné! Úžasné bolo aj porovnávať viaceré Judity alebo Medúzy od rôznych autorov. A Sandro! Botticelli je ešte akoby rozkročený medzi dvomi svetmi. Medzi stredovekou náboženskou maľbou a renesančným stvárnením mytologických postáv a alegorických príbehov. Navidomoči sú jeho obrazy novátorské a postavy na nich „moderné“. Zhodou okolností práve na Zelený štvrtok uviedla RTVS úžasný dokument Botticelli, Florencia a Mediciovci. Fascinuje ma, ako v týchto dokumentoch vedia pútavo uchopiť tému a kreatívne pristupovať k reáliám tak, že ich pripodobňujú k javom dnešnej doby. Dotýkajú sa práve aj Botticelliho potenciálu stať sa popkultúrnou ikonou dneška. (A ja len dodávam, že galéria Uffizi je dnes pre nás vlastne takým renesančným instagramom.) Perfektný dokument, videla som ho dvakrát, lebo na prvý raz som nebola schopná spracovať toľko informácií a súvislostí naraz. Má aj pomerne vysoké hodnotenia, ak ho niekde zachytíte, určite si ho pozrite.
Práve pod vplyvom okúzlenia z toľkej krásy v galérii Uffizi som úplne podľahla aj čaru Florencie. Myslela som na všetky tie politické intrigy, mocenské zápasy, zlobu a násilie, z ktorého vznikali toľké poklady a nevedela sa zbaviť pocitu, že tu „niečo“ musí byť vo vzduchu, keď sa kolískou renesancie stala práve Florencia. Akoby som zrazu bola súčasťou toho kolektívneho vzopätia ducha a intelektu (genia loci, ak chcete), ktoré tu stále v nejakej forme, verím, pretrváva. Chodiť po meste a na vlastné oči vidieť monumentálny florentsky dóm (Katedrála Panny Márie Kvetnej) s kupolou od svetoznámeho staviteľa Filippa Brunelleschiho, ktorá je doteraz najväčšou kupolou sveta, postavenou z tehál. Spolu s gotickou zvonicou od nemenej slávneho Giotta a osembokým Baptistériom tvoria komplex, zapísaný do zoznamu UNESCO. Nejdem vás unavovať detailmi, len poviem, že aj zvonka, bez toho, že by ste minuli čo len cent na vstupnom, môžete stráviť hodiny a hodiny pozorovaním diel slávnych umelcov. Je to vlastne taká galéria pod holým nebom a kto má záujem, môže si aj sám naštudovať, čo všetko vzácne tu nájde. No i pre úplného laika je pohľad na tieto polychrómované mramorové stavby s použitím novátorských techník perspektívy či chiaroscuro, obrovským zážitkom. Stále neveríte vlastným očiam, či to, čo vidíte, je v 2D alebo 3D.
Ďalším zaujímavým fenoménom, ktorým sa konečne dostávame aj ku gastru, sú vo Florencii (a po celom Toskánsku) tzv. vínne okienka „buchette del vino“. Keďže celý región závisel od predaja vína, časté morové epidémie v 17. storočí ohrozovali živobytie mnohých ľudí. Preto, aby počas týchto epidémií eliminovali ľudský kontakt, vymysleli systém okienok, malých len tak, aby sa cez ne dala podať fľaša alebo pohár vína. Niektoré okienka boli vybavené kamennými reliéfmi, dokonca s vytesanou otváracou dobou, dátumom vzniku či bohato vyrezávanými drevenými parapetmi alebo padacími dvierkami. Na mnoho desaťročí potom boli vínne okienka zabudnuté, zamurované či zničené, ale pandémia COVID-19 im nečakane vdýchla nový život. Viaceré sa opäť uviedli do prevádzky a predávalo sa cez ne nielen víno, ale aj káva, zmrzlina či jedlo do ruky. Našli sme jedno takéto okienko v Colle a dve vo Florencii, jedno z nich dokonca funkčné.
Kým si ale dáme pohár vína, začnem z opačnej strany, raňajkami. Typické talianske raňajky pozostávajú len z rýchleho espressa a croissantu na stojáka (à la Autogrill), na bohaté raňajky na vidličku môžete v Taliansku zabudnúť. Nie však v kozmopolitných veľkomestách s mnohonárodnostnou turistickou klientelou. Aj preto bola Florencia povinnou zastávkou na našej ceste po Toskánsku, lebo má, ta-dá, výberovú kávu, juch! A od výberovej kávy už nie je ďaleko k bistro raňajkám po celý deň či remeselnému pečivu, ach! A naozaj, z Florencie sme boli tak nadšení aj preto, že sme prechádzky mohli hojne prekladať kávičkovaním a ako už vieme, dobré jedlo a pitie je gro úspechu akéhokoľvek výletu. Dalo by sa povedať, že len sieť výberových kaviarní s pekárňou a bistrom miestnej pražiarne Ditta Artigianale sa o vás dokonale postará po celý deň. V piatich prevádzkach po celom meste si sadnete k raňajkám/brunchu od deviatej rána do tretej popoludní každý deň. A v dvoch z nich aj od šiestej do desiatej večer k aperitívu, večeri a koktejlom. Boli sme v dvoch z nich, vo veľkej dvojpodlažnej retro kaviarni na Via dello Sprone a rozsiahlej Via dei Carducci, ktorá ponúka niekoľko rôznych dizajnových priestorov, z ktorých si môžete vybrať. Miesta nájdete vždy a všade, žiadna tlačenica, dobré sociálne zázemie, wifi, bez jazykovej bariéry i bezdotykovo, s medzinárodnou ponukou kávy, nápojov a jedál na menší či väčší hlad.
V Ditte na ulici Carducci je nádherné vnútorné átrium a aj sedenie na námestí pred kaviarňou, ideálne na oddych a otestovanie nápaditých letných kávových drinkov. Ochutnali sme napr. Coffeemisu, čo je vlastne tiramisu v podobe kávy, hustý smotanový kávový drink s dlhou cukrárskou piškótou na namáčanie. Alebo Coffee Sunrise, známe spojenie ľadovej kávy a pomarančovej šťavy. Je to vlastne taká letná verzia mojich obľúbených minimalistických raňajok – espressa a čerstvo vytlačenej pomarančovej šťavy. K tomu si v ponuke Ditty prirátajte rôzne dezerty, sladké i slané pečivo, sendviče a jedlo do ruky so sebou, zrnkovú kávu a aj nejaké tie merche ako suvenír, čo viac si môže človek na cestách priať? A len pripomínam, že spomínané večerné menu a koktejly tiež stoja za hriech, hneď by som sa teleportovala!
Mohlo by to tak vyznieť, že si vo Florencii vystačíte len s Dittou, ale, našťastie, nie je to tak. Veľmi ma potešilo, keď som objavila pomerne novú remeselnú pekáreň Wild Buns Bakery na ulici Via di Camaldoli. Vedú ju mladé Švédky a Wild Buns je tak takou malou severskou enklávou na opačnom brehu rieky Arno. Robia výberovú kávu a pečú poctivé kvasové chleby, čo je dobrá správa pre všetkých, ktorým už neslaný toskánsky chlieb lezie hore krkom. Počas veľkonočných sviatkov sme mali šťastie aj na švédske sviatočné šafranové uzly a veľkú dávku čerstvo odšťavených červených pomarančov. Jediné mínus je, že je tu málo miesta, dosť často sa ani neposadíte a káva je len do papierových pohárov. Tak ak si sem pôjdete po škoricové uzly alebo chlieb, doneste si na kávu svoj pohár.
Ešte jedno kávové miesto istoty sme vo Florencii navštívili. Bistro s pekárňou Melaleuca priamo na nábreží Arna pri moste Ponte alle Gracie, odkiaľ je krásny výhľad na už spomínaný stredoveký kamenný most so zlatníctvami a klenotníctvami Ponte Vecchio. Ak by ste sa zamýšľali, čo znamená slovo melaleuca, tak ide o pôvodný austrálsky krík, známejší skôr ako tea tree a áno, Melaleuca je zas takou austrálskou enklávou vo Florencii. Biely, vzdušný interiér s preskleným vchodom a svetlým dreveným mobiliárom, na menu vajíčka, toasty, lievance, batátové hranolky a limonády, už-už máte pocit, že dnu vojdú opálení surferi a dajú si zdravý zeleninový šalát a flatwhite na raňajky. Počas pracovných dní otvára Melaleuca o hodinu skôr ako Ditta, tak ak aj prídete do Florencie skoro ráno, o hlade a bez kávy určite neostanete.
Perfektných kaviarní s výberovou kávou je vo Florencii viac, viaceré sú v nedeľu zatvorené, už sa ale neviem dočkať, kedy ich najbližšie pochodíme. Aj kvalitných remeselných zmrzlín je vo Florencii viac, ochutnali sme ale len tú z My Sugar na Via dei ginori, ktorá v roku 2016 vyhrala florentský zmrzlinový festival. Deti si vždy a všade vyberajú mangovú, ale ja som vyskúšala ibištekovú s ružovým grepom a bolo to naozaj inšpiratívne. Na viac sme nemali čas, ani chuť, nebolo tak teplo, aby nás zmrzlina lákala, ale aspoň máme čo skúšať niekedy nabudúce.
Aj najstaršia tržnica Mercato di Sant’Ambrogio bola v nedeľu zatvorená, tak sme zamierili do trochu inej tržnice, do tržnice s jedlom Mercato Centrale, ktorá je otvorená každý deň, aj počas sviatkov. Takéto miesta na cestách najradšej vyhľadávam. Rušné, vibrujúce, plné života, dobrého jedla, pitia, hudby a zábavy. Presne takto by mohla fungovať aj bratislavská tržnica na Trnavskom mýte, keby sme mali schopnejších ľudí. Nejedli, ani nepili sme tu nič, ale zapísala som si toto miesto na jednu z prvých priečok zoznamu na ďalšiu návštevu Florencie. Večer to tu musí byť neopakovateľné.
My sme však mali namierené na pohár vínka niekam úplne inam. Vrátim sa okľukou späť na miesto, kde som hovorila o vínnych okienkach, na ulicu Via Santo Spirito, ale nie do vínneho okienka, ale o kúsok ďalej do vínneho baru Il Santino (Svätý obrázok). Ide o jednu z troch prevádzok, ktoré sú už vo Florencii pojem. Il Santo Bevitore (v preklade niečo ako U svätého pijana), hneď vedľa vínneho baru Il Santino, jedna z najpríjemnejších florentských reštaurácií a pekáreň S.forno na ulici Via Santa Monaca. Ak sa vám podarí získať rezerváciu do reštaurácie Il Santo Bevitore (na obmedzené obedné a večerné časy), môžete si gratulovať, ale ak nie, nezúfajte, Il Santino aj S.forno sú bez rezervácií a šťastie môžete pokúšať kedykoľvek. Len tak z hecu sme nakukli do Il Santina a hoci bolo plno, pri vchode pri bare by boli ešte dve miesta pre nás na stojáka. A možnože to ani neboli voľné miesta, neviem. Pri tom rozkukávaní som ešte mrkla na vínnu kartu. Keď som na prvom mieste uvidela rozlievanú franciacortu, ani som nepozerala ďalej a drgala do muža, že či si dáme. A, že jasné. A len čo sme sa postavili k baru, hostiteľka len tak úkosom k nám, že či dve tie franciacorty a už nám s úsmevom podávala poháre a robila nám viac miesta. Ako ja milujem týchto profesionálov! Presne vedia, koho majú pred sebou a ako na nás. Skvelá nálada, vtipní hostitelia, všetci sa so všetkými bavili, vzduchom lietali tipy, kam ďalej na zaujímavé miesta vo Florencii a pred nami zrazu pristál tanier so sušenou šunkou. Hostiteľ Emi na nás žmurkol, že to je na účet podniku. No nemilujte týchto ľudí! Il Santino je skrátka jedným z tých miest, kde všetko do seba zapadne a cítite sa ako na obláčiku. Týmto chvíľam sa nič nevyrovná.
Počiatočná zamilovanosť do Florencie postupne počas dňa prerástla do hlbokého súznenia a ja som si ešte počas chodenia po meste písala poznámky a zoznam vecí, ktoré chcem vo Florencii ešte zažiť. Určite by som chcela prísť niekedy mimo sezónu, na pár nocí cez pracovný týždeň, letecky a bez detí. Ísť večer do opery, do koktejlového baru, ráno do tržnice, pozrieť sa na sochu Dávida, do národného múzea Bargello, na prehliadku Brunelleschiho kupoly do Dómu a do múzea Galileiho. Ešte sme nevyskúšali ani miestnu špecialitu, sendvič s držkami „lampredotto“, ani slávny steak po florentsky „bistecca alla fiorentina“ a chcela by som ochutnať viac dezertu „zuppa inglese“, ktorý ma zaujal na prvé ochutnanie. Nakúpiť nejaké dobroty na domov a užiť si toto magické mesto ešte veľakrát. Veľmi sa mi páčila štvrť Oltrarno, opačný breh rieky Arno, protiľahlý k starému mestu, v ktorej bola atmosféra ešte čarovnejšia a autentickejšia. Ani turistov tam toľko nebolo, ani turistických pascí. Zato viac miesta, zelene, parkov a pokoja.
Nepamätám si, kedy naposledy ma mesto takto zasiahlo. Na to, že som išla do Florencie na blind a nepripravená, to bola celkom nečakaná smršť emócií a myšlienok, ktoré ma zaplavili. Podobné pocity mávam asi len v Prahe. Asi tu naozaj bude niečo vo vzduchu, niečo metafyzické, čo nás presahuje. V každom prípade som si pre seba našla priestor, ktorý som dlho hľadala. Priestor, z ktorého by som mohla čerpať silu. Tak nech som už zase späť! Čím skôr, tým lepšie!
