Kým Toskánsko bola skôr živelná hŕŕŕ akcia, následná cesta do Talianska bola dlho plánovaná a očakávaná. Čakala ticho v šuflíku, kým na ňu príde rad. Naši priatelia totiž dlhé roky chodia do oblasti, kde sa dorába prosecco a zásobovali nás nielen dobrými fľašami, ale aj zážitkami, tak sme si povedali, že to skúsime tiež. Po rokoch tak konečne došlo k tomu, že sme sa do oblasti Valdobbiadene a Conegliano v regióne Benátsko (Veneto) dostali a zažili ju na vlastnej koži. Moje postoje k talianskej kuchyni sa síce nezmenili a za názorom, že Taliansko nie je dobrá gastro destinácia, si stále stojím, no dojmy z Talianska mám už oveľa lepšie. Najviac k tomu prispelo, že sme si cestu nakoniec spestrili večerou a prenocovaním pri Gardskom jazere, čo by zlomilo aj toho najzarytejšieho skeptika. Gardu sa nedá nemilovať.
Gardu sa nedá nemilovať.
Kým sa ale dostanem k tomuto zlatému klincu cesty, hodím sem pár tipov k oblasti Prosecco DOCG. Pre milovníkov sušenej šunky odporúčam po ceste využiť zastávku na občerstvenie v dedinke San Daniele v regióne Furlansko-Júlske Benátky (Friuli-Venezia Giulia). Šunku San Daniele mám zo všetkých sušených šuniek najradšej a možnosť sa jej dosýtosti najesť ma lákala asi viac ako piť prosecco. Vybrala som si prosciuttificio La Glacere, kde sme sa chceli po ceste naobedovať. Popri tom sme si pozreli aj krátky propagačný film, miestnosti, kde šunka dozrieva a nakúpili si nielen šunky, ale aj iné dobroty na cestu a na doma. Poviem vám, tej šunky dostanete na tanier až obscénne veľa, ale kde inde, ako priamo pri zdroji a kedy, keď nie teraz? Inak, viete aký je rozdiel medzi parmskou šunkou a šunkou San Daniele? Aj to sa dozviete, keď sa rozhodnete zastaviť po ceste v niektorej z miestnych šunkární a popásť sa na tejto božskej mane.
Ale hor sa do prosecca! Bývali sme v podhorskom mestečku Vittorio Veneto provincie Treviso, ktoré síce nie je gastronomicky ničím výnimočné, ale úžasne sme sa tam cítili. Oproti chudobnému a ospalému Toskánsku je Benátsko oveľa bohatšie a ľuďom sa tu žije o poznanie lepšie. Necítite sa tu natoľko ako medzi divadelnými kulisami, a skrátka zažijete aj bežný život Talianov, nielen turistickú masáž. Ak sa chcete vo Vittoriu Venete večer zabaviť, navštívte napr. čarovný vínny bar Enoteca Castrum za hradbami miestnej stredovekej pevnosti, kde to v sezóne po večeroch neskutočne žije. Hviezdy na nebi, DJ, svetielka, útulné zákutia, príjemní ľudia, víno, koktejly a dobrá nálada všade, radosť žiť!
V prípade, že by ste však mali chuť na elegantnú večeru na úrovni, vydajte sa do reštaurácie Seda rovnomenného rezortu v usadlosti, nachádzajúcej sa pár minút za mestom. Veľmi mi to tu pripomínalo rakúske podniky typu Taubenkobel zmesou staromilskej serióznosti a moderného dizajnu a umenia. Celkovo sa tu na severe Talianska často dohovoríte lepšie po nemecky ako po anglicky a vplyvy rakúskej kuchyne spozorujete na jedálnych lístkoch v podobe šišiek, nokov či hojného zastúpenia zemiakov a masla, ktoré nie je typické pre južnejšie talianske regióny. Zaujímavé a pestré boli tataráky – hovädzí, divinový, aj rybací a z primi piatti cestoviny a rizoto. Cestoviny boli odľahčené, v chuti subtílne, málo výrazné. Rizota bolo podľa mňa dosť, ale bolo sezónne (z listov púpavy catalogna s údenou ricottou a bergamotom) a správne pripravené, polotekuté a s neprevarenou, veľkozrnnou ryžou. Hlavné chody sa mi zdali už ťažké a málo svieže, s málom zeleniny, prakticky len v spektre slaných chutí. Hlavné chody Talianom moc nejdú, celkovo sa mi v podnikoch často stáva, že z hlavných chodov mám problém si vybrať niečo zmysluplné. Preto aj v Taliansku odporúčam zamerať sa skôr na predjedlá a cestoviny/rizotá a vykašľať sa na hlavné jedlá.
Dezerty sú tiež často slabinou mnohých podnikov, v Sede sme si podelili a ochutnali pár z nich a najviac ma oslovila pena z kozieho syra s uhorkovým sorbetom a tatarákom zo sušených fíg, ktorá bola nápaditá, nie veľmi sladká a ľahučká. Z množstva amuse bouche na začiatku (vrátane koktejlu americano!) a petit four na konci sa v Sede celkom zasýtite a aj keď nie sú porcie veľké, bohate si vystačíte s predjedlami alebo primi piatti. K servisu som nemala žiadne pripomienky, Taliani sú vzorní hostitelia a vedia sa o vás postarať v každej situácii tak, aby ste sa cítili príjemne. Napriek miernej škrobenosti podniku sme napokon odchádzali dobre naladení a maximálne spokojní.
Poďme ale trochu degustovať. Možností, kam na riadenú ochutnávku a prehliadku vinárstva je v tejto oblasti neúrekom. Vyberať si môžete medzi veľkými komerčnými vinárstvami, ktoré majú vybudované krásne zázemia, terasy s bazénmi a luxusnými výhľadmi do krajiny, ale aj menej okázalými rodinnými podnikmi, kde nie je toľko vinárskych turistov a ceny vína sú priaznivejšie. Stretnete sa v nich poväčšine s ľahko piteľnými a sviežimi konvenčnými vínami, ktoré uspokoja aj menej skúseného návštevníka. My sme však už od priateľov vedeli, kam ísť a naozaj, ochutnávka a prehliadka v malom biodynamickom vinárstve L´Antica Quercia v obci Scomigo di Conegliano bola presne taká, ako sme si predstavovali. Ticho, pokoj, prechádzky vo vinici, romantické posedenia pod starým dubom (podľa ktorého je vinárstvo pomenované). Môžete si vybrať, či budete degustovať priamo vo vinici v repasovaných obrovských drevených sudoch alebo v moderne a vkusne zariadených interiéroch vinárstva. Špičková prezentácia, vizuálna identita, dizajn, profesionálny prístup a ochutnávka vín s lokálnymi gastronomickými produktmi na vysokej úrovni na nás urobila naozaj veľký dojem. Mladá a šikovná vinárka Giulia nám vysvetlila a ukázala, ktoré víno je z akého svahu, podľa čoho je pomenované a aké sú zásady ich biodynamického hospodárstva. Dozvedela som sa konečne, ako sa prosecco vyrába, z akých odrôd, akou metódou a nazreli sme aj do výrobnej haly s nerezovými tankmi a ochutnali vína priamo z nich. Nakoniec sme si nakúpili okrem bubliniek aj olivový olej a šťavu z granátového jablka, ktoré vinárstvo dorába.
No nielen vínom je tento kraj vyhlásený. Zaujímavé je objavovať aj krásy miestnej prírody a turistické atrakcie. Menší výlet do prírody si môžete spraviť napr. do blízkej obce Fregona, kde sa nachádza zaujímavý park Grotte del Caglieron, komplex prírodných i umelých jaskýň s množstvom drevených mostíkov a schodov, z ktorých uvidíte jazierka a vodopády v bujnej zeleni údolia riečky Caglieron z rôznych uhlov pohľadu. Po tejto nenáročnej prechádzke sa potom zastavte na obed alebo večeru v reštaurácii Mainor a dajte si sezónne zeleninové špeciality, ryby, ručne robené cestoviny s darmi mora či rizoto, ktoré je pre tento región tradičným pokrmom. A ak aj nebudete mať čas či chuť na veľké jedlo, k dispozícii je aj studená kuchyňa k vínu, neformálne „aperitivo“, domáca focaccia, tyčinky grissini, či vtipné a kreatívne dezerty. Nenechajte sa zmiasť, táto reštaurácia klame telom a pokojne jej dajte šancu. A prípadne sa len zastavte na zmrzlinu v stánku oproti parkovisku, za osvieženie naozaj stojí.
Rurálnu romantiku zobúdzania sa za zvukov zvonov medzi stredovekými múrmi vo Vittoriu Venete sme na záver pobytu vymenili za mondénnu romantiku pri Gardskom jazere. Neviem presne popísať to ovzdušie a nonšalantnú atmosféru kúpeľných rezortov z konca minulého storočia, ktoré tu tomu dodávajú neskutočný esprit, ale najviac mi pripomínali romantické filmy z 80. rokov, ešte aj tá farebnosť je tu akoby vytiahnutá od slnka a svetlo zmesou slnečných lúčov, odrážajúcich sa od hladiny jazera a zle nasvieteného analógového fotofilmu. Vôňa kríkov jazmínu, bugenvileí, popínavých čajových ruží, človeku sa chce z toľkej krásy až plakať. Sedíte na izbe na balkóne s výhľadom na jazero, popíjate franciacortu a nemáte nič iné na robote, len čakať na večeru a relaxovať. Rozmýšľate nad tým, ako je možné, že sa u nás za tridsať rokov nič nezmenilo. Nepriblížili sme sa v službách Západu ani o centimeter. Rovnako obdivujem západniarske rekreačné zariadenia a supermarkety, ako keď sme sa po zmene režimu prvýkrát dostali do Bibione k moru alebo do Rakúska? Po ceste z prosecca sme sa náhodne zastavili v supermarkete siete Cadoro a spadla mi sánka. Toľko nádhernej, sezónnej a nebalenej zeleniny! Z toľkej rôznej listovej zeleniny som bola úplne ohúrená. Len čakanky bolo niekoľko pultov – radicchio lusia, rosalba, chioggia, treviso precoce, tardivo, pan di zucchero, puntarelle, púpava catalogna, hlávky šalátov frisée a escarole – pekne pod vodnými rozprašovačmi, ligotali sa ako drahokamy v klenotníctve! Šperky mi nič nehovoria, ale za prístup k takejto luxusnej zelenine by som sa zapredala diablovi. Niežeby sme u nás nemali dosť supermarketov, práve naopak, ale vyberanie tovaru mi v nich pripomína skôr prehrabovanie sa medzi odpadkami na smetisku, ako nakupovanie.
Ku Gardskému jazeru sme prišli kvôli večeri v známej michelinskej reštaurácii Lido 84, nachádzajúcej sa na Gardskej riviére priamo pri vode na západnej strane jazera, čo už je Lombardsko, ešte bohatší a prosperujúcejší región. Môj muž bol minulý rok na obede v Modene vo vyhlásenej michelinskej reštaurácii Massima Botturu Osteria Francescana. Prenocovali pri Gardskom jazere a pri tej príležitosti zašli na večeru aj do spomínaného Lida 84. Kým z návštevy trojmichelinky Osteria Francescana, ktorá bola istý čas aj najlepšou reštauráciou sveta, bol pomerne sklamaný, jednohviezdové Lido 84 si natoľko pochvaľoval, že nástojil, aby sme si sem spravili rezerváciu a prespali jednu noc pri jazere aj tento rok. Na rovinu poviem, že som sa viac tešila z tej jednej noci v hoteli pri Garde, ako z večere v Lide, ale vo výsledku bol výlet na Gardu druhým najlepším zážitkom roka, hneď po návšteve Florencie.
K večeri v Lide 84 mám len dve veci. Prvá, že ani hviezdy michelin vám nezaručia, že vám bude jedlo chutiť a druhá, že fine dining je definitívne mŕtvy. V neprospech Lida hral už fakt, že do micheliniek a tzv. zážitkových či fine diningových reštaurácií nechodím rada a a priori som bola zaujatá. Veľa ale napovie, že mi z jedla v Lide (okrem jedného momentu) v pamäti neutkvelo nič. Potvrdilo sa mi tak, že Taliani nemajú vlohy pre haute cuisine a že fine dining je ekonomicky a ekologicky neudržateľný. Pôvodne som si ani nechcela dať degustačné menu, ale nakonec sme si aj tak dali kratšie, 7-chodové. Jediným chodom, ktorý stál za zmienku, bol ich preslávený signature dish – cestoviny cacio e pepe, dusené v bravčovom mechúre, a to najmä kvôli spektakulárnej prezentácii a servírovaniu pri stole. Aj chuťovo boli cestoviny zapamätateľným jedlom, lebo vzhľadom na to, že sú varené „na slepo“ v mechúre, nedá sa úplne odhadnúť, kedy sú hotové a preto sa podávajú mierne nedovarené. Napodiv mi aj také nedovarené chutili. (Zamýšľam sa len nad tým, že ak by na tento pokrm použili cestoviny čerstvé, naozaj by im stačili dve-tri minútky v pare a nemuseli by sa stresovať, či budú uvarené. Ale to by potom prišli o peknú historku a šou pre hostí, vďaka ktorej si ich vlastne najviac zapamätáte.)
Najviac ma ale iritovalo, že som po celý čas nenašla v jedle ani jedinú stopu zeleného či čerstvej zeleniny (až na jeden smutný šalviový list v tempure). Bol máj, jar v rozpuku a na tanieroch len všelijaké bezsezónne kreácie. Najemno posekaná, sušená sépia, ktorá mala textúrou pripomínať akože suši ryžu. Poliata bola maslom, ochuteným údeným úhorom a topinamburom. Textúra bola v ústach príjemná, ale veľmi zapáchala rybinou a chuť nemala takmer žiadnu. Kúsok pomerne spáleného chleba s ústricou. Špagety s maslom a lahôdkovým droždím. Rizoto z čierneho cesnaku a omáčka z červeného drobného ovocia, rozfŕkaná po tanieri. (Ok, z tohto by som si dala normálnu porciu z a la carte a bola by som maximálne spokojná.) Brzlík s horčicovou omáčkou. Steak bavette s kačacím tukom, výpekom a lardom. Celkom by ma zaujímalo, čo by na tieto chute povedali menej skúsení jedáci. Štvalo ma, že cestoviny neboli čerstvé, dezerty tiež pomerne ťažkopádne. Zabaione s vaječným likérom k brioške slabé, ďumbierové želé a kandizovaný čierny koreň vlastne nezmyselné a nechutné. Bratia Camaniniovci – šéfkuchár Riccardo a maître d‘ Giancarlo – sú iste milí páni a skvelí hostitelia, ale nevedela som sa zbaviť pocitu, že Lido 84 je len nafúknutá bublina. Po zotmení a v búrke to tu bolo aj trošku strašidelné. Na klavíri vystavený presse de canard, hlava rímskej sochy v „akváriu“… Strašili sme sa otázkami typu, odkiaľ berú toľko bravčových mechúrov? Úplný film The Menu, bŕŕŕ! Ale vtipy bokom, napriek všetkému sme sa tu mali skvele, zažili sme niečo, na čo budeme ešte dlho spomínať. Pili sme skvelé franciacorty, chrumkali k nim tyčinky grissini, boli sme s dobrými priateľmi, bavili sme sa a dojímali vďačnosťou, že môžeme byť spolu na takom krásnom mieste ako toto. Lago di Garda je skrátka uhrančivé, sem sa ešte určite vrátime.
Ubytovaní sme boli v hoteli priamo vo svahu nad reštauráciou, aby sme to mali z večere na izbu kúsok, no počas večera sa spustila taká búrka, že sme ani tých pár minút chôdze v lejaku nechceli podstúpiť. Personál z reštaurácie a nášho hotela však bol taký zlatý, že pre nás poslali auto. A ešte nám aj na hoteli pozatvárali okná a pospratávali veci z balkóna, keďže sme búrku nečakali. A to nevravím o tom, že nás pri check-in-e zdarma upgrade-li do apartmánu! Týmto by som aj chcela ukončiť naše tohtoročné talianske dobrodružstvá. Obrovským nadšením z ľudí v službách, z ich prirodzenej pohostinnosti a veľkorysosti. Ani raz sa nám nestalo, že by na nás bol niekto hrubý, nemal záujem nám vyjsť v ústrety. Veľakrát sme dostali niečo zdarma, len tak, v pekárni k nákupu pár sušienok navyše, v baroch k drinkom malý snack. Ak vo vinárstve nakúpite dosť vína, ochutnávku vám často nezarátajú. Drobnosti, ale všetky dokopy vytvárajú ohromný dojem a pozitívny pocit z krajiny a ľudí, ktorý vo vás zostane a ktorý sa tak šíri ďalej. Taliani sú grandi, získali si nás na plnej čiare a aj keď ich jedlo nebolo úplne podľa našich predstáv, vrátime sa sem kvôli tej čistej človečine a snahe ponúknuť nám to najlepšie. Inšpirácie a podnetov na zamyslenie na niekoľko mesiacov…
