Ostrava. Konečne sme sa do nej dostali. Vlastne po prvý raz, ak sa hmlisté spomienky na návštevy z detstva v minulom storočí a režime nerátajú. Boli sme zvedaví, veľa sa o Ostrave hovorí. A naozaj. Všetko, o čom spieva Nohavica je pravda. Všetko, o čom sa dočítate v sprievodcovi o Ostrave je pravda. Ostraváci sú „razoviti“, svojrázni. Keď hodinu nepočujete poriadne šťavnatú nadávku, tak viete, že ste medzi turistami. Tu pochopíte tie tri výkričníky v logu Ostravy. A aj vizuálne sa na Ostravu musíte nastaviť a prijať ju takú, aká je. Už dávno nie je čierna, ale ohromná je stále.
Keď hodinu nepočujete poriadne šťavnatú nadávku, tak viete, že ste medzi turistami.
Takto. Aby som bola presná, my sme síce išli do Ostravy, ale nakoniec sme celý pobyt strávili mimo historického jadra v okrajových častiach, ktoré sme si hneď zamilovali. Jednak to bolo tým, že boli sviatky a centrum komplet vyľudnené a všetko pozatvárané, ale Ostraváci sa tak, či onak na víkendy a sviatky sťahujú z mesta von a stretávajú sa skôr na túrach a cyklochodníkoch, pri vode a na beskydských chatách a chalupách. Takže dnešné 3 + 3 tipy z Ostravy budú vlastne z Poruby, Landeku a Vítkovíc.
Poruba. Ak pochádzate z niektorého budovateľského mestečka z čias socializmu, asi teraz len prevraciate oči, ale pre mňa je sorela (socialistický realizmus v architektúre) fenomén. Už minulý rok, keď som ho prvýkrát na vlastnej koži zažila v Havířove, som bola vo vytržení. Rovnako v Ostrave – Porube. Široké, vzdušné bulváry so stromoradiami, záhonmi kvetov a piatimi paralelnými chodníkmi pre peších či cyklistov. Zaparkované autá ani nevnímate, pobehujete hore-dole z eufórie z toľkého priestoru. Bez strachu, že keď urobíte náhly úkrok, zramuje vás bicykel, alebo niekomu pristúpite čivavu. Absolútna sloboda z pohybu vo verejnom priestore. Nezablokujete dav, keď sa otočíte, zastavíte a budete si chcieť (pekne z dostatočnej vzdialenosti) prezerať partery a fasády domov po oboch stranách, plastiky a reliéfy na bytovkách, radenia okien, podlubí a vjazdov do vnútroblokov. Krása!
Ale aby som sa nenechala uniesť architektúrou a urbanizmom, uzemníme sa nejakým dobrým jedlom a kávou, čo poviete? Poruba je univerzitné mestečko, priamo pred kampusom Vysokej školy banskej TUO sa nachádzajú hneď dve možnosti, kam na výberovú kávu. Ako inak, kde sú študenti, tam je káva. CØKAFE je ostravský poklad, má všetko, čo si len od moderného bistra môžete priať. Výberovú kávu, vlastný kváskový chlieb, moravské víno, normálne dezerty, nenormálne dobré, jednoduché jedlo a krásny, inšpiratívny interiér. A darí sa im. Už majú tri pobočky a tú v Porube sme nemohli vynechať. Priamo na Hlavnej triede, s interiérom, priznávajúcim sa k sorele i patine industriálu. Navyše sú steny bistra aj predajnou galériou, čím sa CØKAFE radí k lokálnej (gastro)kultúrnej scéne.
Ak by bolo CØKAFE na vás príliš urbánne a chceli ste niečo ľúbivejšie a tradičnejšie, hneď za rohom je alternatíva. AlterNativa Café. Dajte si flatwhite v nádhernom pohári a trebárs pralinku. Alebo prídete ráno na mexické vajíčka huevos rancheros? Mimochodom, pili sme kávu od slovenských pražiarov .black.
Kde sme v Porube jedli my? Skočili sme si do poľa. Teda, lepšie povedané do bistra Skoč do pole, ktoré sa v Porube nachádza v tesnom susedstve hlavnej pošty a štadióna. Vstup nič moc, trocha sme sa toho aj báli, ale kto sa bojí, neuvidí srnky na strope… Ostali sme verní ľuďom okolo CØKAFE, s ktorými je Skoč do pole spriaznené a stavili na istotu. Menu je príjemne domácke pre tradicionalistov, ale aj kozmopolitné pre svetákov. Pár jedál v stálej ponuke, denné menu, aj chuťovky k pivu (napr. cibuľové krúžky), vyberie si každý. Skoč do pole sme podrobili neľútostnému testu, zariskovali a objednali si pho bo. Test dopadol na jednotku s hviezdičkou! Pho prišlo rozdelené tak, ako má byť – misa s vriacim vývarom, mäsom, klíčkami a rezancami a tanier s čili, limetkou a bylinkami, aby si každý mohol namiešať pho podľa vlastnej chuti. Povylizovali sme taniere, stiahli (litrovú!) fľašu lažanského jablčného muštu, vypustili deti von do dvora a všetko bolo fajn.
Počasie nám prialo, z Poruby sme zamierili rovno smer Landek. Landek Park je obľúbený výletný areál miestnych i turistov, spájajúci pobyt v prírode so športom, kultúrou, architektúrou, (pre)históriou… a dobrým jedlom. Deti doteraz spomínajú na zážitky zo soľnej bane v Salzbursku, tak sme ich tentoraz vzali do bane uhoľnej. Sfárali sme do najstaršej miestnej štôlne Anselm a trocha sa zamazali od uhoľného prachu. A potom si vonku v pokoji vychutnávali sezónne špeciality z grilu krásneho bistra Bistropen.
A keď vravím krásneho, myslím naozaj krásneho. Rekonštrukcia budovy bývalých banských koniarní totiž prebehla pod taktovkou architekta Josefa Pleskota, čo je vždy zárukou kvality. Ale ani kuchyňa nezaostáva. Aké šťastie, že si aj na takýchto frekventovaných turistických miestach môžete dať slušné jedlo! (Vôbec si nie som istá, či by som do Landek Parku išla, keby tu to bistro nebolo. V Ostrave je atrakcií plno…) Ochutnali sme veľkonočné grilované klobásky s medvedím cesnakom, škótske vajce a kura s plnkou a kapustou a všetko spláchli slivkovým pivom, ktoré sa, ehm, pilo akosi samo.
No a na záver to najlepšie. Dolní oblast Vítkovice (DOV). Impozantné ostravské Hradčany. Ak chodievate na Colours, tak to pre vás nie je žiadna novinka, ale ak ste DOV ešte nezažili na vlastnej koži, musíte prísť. Presvedčiť sa, že nie všetko, čo doslúžilo, patrí do starého železa. A že tej hrdze tu je! Z telky a rôznych videí som toho mala napozeraného dosť, ale aj tak som si to nevedela úplne predstaviť. Ako blízko mesta sa DOV nachádza, aký ľahký je sem prístup a aký voľný pohyb je po celom areáli. A že to tu naozaj žije. Inšpirácia pre celý svet. A opäť kongeniálny Josef Pleskot a jeho rekonštrukcie tunajších objektov. Asi najznámejšia Bolt Tower, nadstavba na vysokej peci s kaviarňou a vyhliadkovou terasou. Deti boli pre zmenu celé pobláznené do Veľkého a Malého sveta techniky, ktoré sme ani zďaleka neprešli celé a aj tak tu strávili prakticky celý deň.
A čím je tu človek celý deň živý? Možností je viac, my sme stavili na osvedčený koncept CØKAFE, ktoré tu pred mesiacom otvorilo najnovšiu pobočku. A poňali to naozaj veľkoryso. Okrem toho, že je v bistre veľa miesta, sa tu už počítalo aj s vlastnou pekárňou a pražiarňou kávy. Raňajkovali sme tu, aj obedovali. A skvostne. Lebo tu sa varí podľa Ottolenghiho, priatelia! Zemiakový šalát a najmä sabich sendvič, chute presne podľa môjho gusta. Väčšinou som odkázaná variť si takéto jedlá doma, takže za mňa veľké plus a prekvapenie. A s kávou mi tu asi čítajú myšlienky, lebo v ponuke majú espresso s ružovým grepom, čo som tiež ešte nikde v kaviarni nevidela.
V CØKAFE DOV sa nám tak páčilo a toľko káv vypili, že sme už nemali kapacity na kávu v Maryčke oproti, ale tú vyskúšame nabudúce. Je toho ešte toľko, čo treba v Ostrave vidieť a zažiť. Beriem to ale tak, že sme si tu na začiatok uložili pár dielikov puzzle, ku ktorému budeme postupne dokladať ďalšie a skladať si tak vlastný obrázok o tejto pozoruhodnej krajine. Krajine, ktorá bola do roku 1993 aj mojou krajinou a ktorú som nestihla spoznať. Poznáte Ostravu? Čo máte na nej najradšej? Kam pôjdeme na Morave do tretice? Príďte sa pozrieť zase na budúci týždeň…
Fotogaléria:
Viac článkov o Morave:
Ahoj Zuzka,
velmi ti dakujem za clanky o Cechach a Morave, chystame sa tam tento rok na dovolenku. Tvoje tipy ma namlsali, uz ani sprievodcu nemusim citat!
Ó, tak to som nadmieru spokojná! Presne preto sem tie veci píšem, aby ľudia cestovali a mali to ľahšie, ako ja 🙂 Ďakujem za komentár a želám krásnu dovolenku! Tento rok to aj u nás vyzerá, že bude ešte veľa Moravy, teším sa 🙂