Pred polrokom by mi ani nenapadlo, že pôjdem do Drážďan. Vôbec to nebolo v pláne, ani v dlhodobom horizonte. No jeden dokumentárny film o výtvarnom umení všetko zmenil. A ako to tak býva, následne sa z viacerých strán zišlo niekoľko podobne objavných momentov a cesta do Drážďan na Veľkú noc sa začala rysovať. Keďže je toto primárne blog o jedle, musím hneď na úvod povedať, že kvôli jedlu do Drážďan nechoďte. Vážne. Ale ak budete mať v Drážďanoch nejaký iný cieľ, jednu-dve noci tu určite prežijete bez ujmy. Dnes to teda budú hlavne tri famózne kultúrne zážitky a pár tipov, kam popri tom na dobrú kávu, raňajky, víno a jedlo.
… kvôli jedlu do Drážďan nechoďte.
Zlatým klincom programu, kvôli ktorému sme do Drážďan išli, bola slávna galéria Zwinger. Chcela som vidieť naživo hlavne Vermeerov obraz Dievča, čítajúce pri okne list, ktorý bol oným dôvodom, prečo som o Drážďanoch začala vôbec uvažovať. Pred piatimi rokmi došlo počas reštaurovania tohto obrazu k veľkolepému objavu. Obraz totiž niekto v minulosti zásadne premaľoval a nebol to jeho autor. Túto kauzu som predtým nezachytila, ale hneď ma zaujalo, že sa obraz nachádza v drážďanskej galérii, kde k prevratnému reštaurátorskému počinu došlo. (Mimochodom, priamo do spomínaného reštaurátorského laboratória budete môcť nahliadnuť aj počas návštevy Zwingra. Momentálne sa tam reštauruje Correggiov doskový obraz Madony z r. 1524. Fascinujúce!)
Druhým ťahákom Zwingra bola Raffaelova Sixtínska Madona, o ktorej som tiež netušila, že sa nachádza v Drážďanoch. Dlhé storočia bola najznámejším obrazom na svete, až kým sa v r. 1911 nestratila Leonardova Mona Lisa. Zwinger je úžasná galéria, nadupaná skvostmi od podlahy po strop, kde budete od začiatku do konca híkať nad mnohými známymi dielami výtvarného umenia, ale ohúria vás aj celkom neznáme veci, ako napr. detailné historické veduty Drážďan od Canaletta. Ak radi chodíte po galériách s obrazmi starých majstrov a hľadáte nejakú naozaj výnimočnú v dobrej dostupnosti z Bratislavy, Zwinger odporúčam všetkými desiatimi. A za zmienku tiež stojí, že v Zwingeri pracuje aj bývalý riaditeľ pražskej Národnej galérie Jiří Fajt. V jednom rozhovore s ním som sa okrem iného dozvedela o putovnej výstave diorám svetoznámeho spisovateľa Orhana Pamuka, ktorá sa v Zwingeri práve konala a ktorá sa na jeseň presunie do pražského DOX-u. Ak budete mať možnosť, určite sa na ňu choďte pozrieť, nič podobné som v živote nevidela.
Pri kreovaní programu v Drážďanoch som z hecu mrkla aj do programu opery. V danom čase sa v Drážďanoch odohrával Straussovský festival a podarilo sa mi ešte zohnať vstupenky na zaujímavé predstavenie Ružového gavaliera (správnejšie Gavaliera s ružou) v orchestrálnej verzii, počas ktorej sa na javisku na plátne premietal rovnomenný nemý film z r. 1926. Wow, to bol zážitok! Nielenže sme boli unesení majestátnosťou budovy Semperovej opery, ale aj netradičným spojením živého orchestra so zrekonštruovaným dobovým filmom a najmä atmosférou, keď na konci tlieskal celý „kotol“ divadla. Už dávno som nezažila toľko ľudí naraz tlieskať. Zimomriavky!
No a do tretice Múzeum vojenskej histórie. Neznie to nijako extra, ani mne by za normálnych okolností nenapadlo ísť do vojenského múzea, ale moju pozornosť si získala jeho moderná prístavba od renomovaného svetového architekta Daniela Liebeskinda. Ešte nikdy som, tuším, nebola v žiadnej jeho realizácii a, napríklad, podobná jeho moderná dostavba pre londýnske Múzeum Viktórie a Alberta sa nikdy nezrealizovala, lebo naň Londýnčania nenašli odvahu. Čo ma teda hneď vyprovokovalo si to drážďanské na vlastné oči pozrieť. A neľutovala som ani sekundu, fakt, famózne múzeum. Za zanedbateľných 7 EUR (za celú rodinu) budete mať zážitok na nezaplatenie na niekoľko hodín. Prístavba je koncipovaná tak, že ani jeden jej uhol nie je pravý a vy celý čas akoby balansujete medzi pocitom, že máte vratkú zem pod nohami, alebo, že sa vám krúti hlava. Fyzické zhmotnenie hrozby niečoho nenormálneho, čo vás nenechá na pokoji a bude víriť myšlienky.
Ale poďme teraz niečo na príjemnejšiu nôtu. Na teplé raňajky či brunch s výberovou kávou máte v Drážďanoch prakticky len jednu možnosť, a to kaviareň Oswaldz, resp. ich The Breakfast Place, ktoré sa nachádza hneď vedľa kaviarne na Bautzner Strasse, a to od štvrtka do nedele od deviatej rána do druhej popoludní. Pár miest by sa tu malo držať aj bez rezervácií, ale vzhľadom na jedinečnosť tohto konceptu v Drážďanoch je šanca, že sa sem dostanete z ulice pomerne malá a rezerváciu určite odporúčam. Káva je v Oswaldz (rovnako ako v ostatných kaviarňach s výberovou kávou v Drážďanoch) taký priemerný európsky štandard, určite sa vždy vopred porozprávajte s obsluhou alebo baristami, aké máte možnosti. V Drážďanoch sa kávové nápoje aj inak volajú, treba si to odkomunikovať. Atmosféra, aj prostredie je tu ale veľmi kozmopolitné, veľa cudzincov, obsluha bez problémov komunikuje v angličtine a aj úroveň jedál je nadštandardná. Budete sa tu cítiť rovnako, ako kdekoľvek v západnej Európe. Inak sa dá zjesť niečo malé aj v kaviarni a v sezóne aj na vnútornom dvore. Koláče, sladké pečivo alebo obložené chleby. Podobne aj v letnej kaviarni Oswaldz Os2 priamo pri Labi na ulici Körnerweg.
V Drážďanoch zrejme najlepšiu kávu (a v najkrajšom prostredí) dostanete v kaviarni s pražiarňou Lucky Cat Coffee na Hauptstrasse, nám sa tam ale, bohužiaľ, nepodarilo dostať. V Drážďanoch sa nachádza ešte jedna pražiareň výberovej kávy Phoenix Coffee Roasters, kávu ale nevaria, maximálne si tu kúpite zrnká a príslušenstvo na cesty alebo na domov. Na ceste z mesta sme sa ale ešte zastavili v okrajovej časti mesta v kaviarni Cross River Coffee, kde v pohode zaparkujete a v dobrom počasí si posedíte aj vonku pred kaviarňou. Zaujímavosťou tejto kaviarne je, že pracujú výsadne s kávou z Kamerunu (a podporujú tým kamerunské deti a komunitu), takže už len kvôli tomu, ak ste ešte nikdy nepili kávu z Kamerunu, sa sem oplatí zájsť.
A kam na dobré jedlo? Bývali sme v bohémskej štvrti Äussere Neustadt, blízko dvorov Kunsthofpassage s viacerými ateliérmi, butikmi, concept storemi a obchodíkmi s dizajnom, kde je aj reštaurácia s „modernou nemeckou kuchyňou“ Lila Sosse, ktorá sa nám ponúkala ako najlepšia voľba v okolí. Prostredie je síce „boho“ rovnako ako celá pasáž, ale s jedlom sme boli veľmi spokojní. Bolo cítiť, že je robené z čerstvých surovín, s veľkým podielom zeleniny a dobre dochutené. Páčilo sa mi, že mali na Zelený štvrtok aj špenátové noky v paradajkovej omáčke. Jedinou chybičkou na kráse boli v Lila Sose obrovské porcie, ktoré sa nedali zjesť. To ma vždy zaskočí a mrzí, nerada plytvám jedlom.
Ešte lepšiu skúsenosť, ako v Lila Sosse sme mali v Elements Deli Restaurant Lounge v areáli bývalých zbrojární, ktorý sa postupne revitalizuje a napĺňa novým obsahom. V susedstve sa nachádzajú barokové kasárne, mestské opevnenie a už aj spomínané Múzeum vojenskej histórie. V jednopodlažnej, vzdušnej budove s vysokým trámovým stropom sa z jednej strany vchádza do priestorov zážitkovej reštaurácie a z druhej do menej formálneho deli, kde sa varí aj cez deň. Interiérom i atmosférou mi to tu pripomínalo prímorské Hamptons. Zaujímavosťou pritom je, že tu tomu šéfuje šikovná Slovenka Martina Starovičová s manželom, tak sa jej prípadne ozvite, ak budete potrebovať s niečím poradiť. Napriek tomu, že boli sviatky, reštaurácia bola otvorená a mohli sme si užiť príjemný večer. Pili sme famózny sekt z prekrásnych brúsených pohárov a najviac mi chutil listový šalát s kozím syrom a rebarborový dezert, ktoré v sebe harmonicky spájali všetky chute, farby a textúry tak, ako to mám rada. Skutočne, ak ísť v Drážďanoch len do jednej reštaurácie, určite sem. Ideálne pred alebo po návšteve vojenského múzea a Drážďany vo vás zanechajú ten najlepší dojem.
Bonus na záver, príjemný vínny bar na vstrebanie všetkých vnemov po večeri či po divadle. Weinzentrale na ulici Hoyerswerdaer. Široká ponuka vín, vrátane šumivých a naturálnych v inšpiratívnom prostredí a v prípade potreby aj s menším či väčším občerstvením, ako sa na správny vínny bar patrí (v sezóne aj s ustricami!).
Drážďany sa na jedlo veľmi nehrajú. Na jedle im nezáleží. Bežne sa tu stretnete s ľuďmi, ako sa prechádzajú po nábreží, parkoch, námestiach s fľašou piva v ruke, alebo hrajú rôzne drinking games na verejných priestranstvách a v tom je povedané asi tak všetko o miestnej gastrokultúre. Mladí ľudia si často kúpia fľašu piva a idú sa s ňou postaviť pred obľúbený podnik, kde to žije a strávia takto aj celý večer. Nočný život v štvrti Äussere Neustadt predstavuje spleť rôznych pokútnych komunitných „biergarten“ pod holým nebom s mišmaš nábytkom z druhej ruky, kam sa viete zašiť a mať svätý pokoj. Nie je to tu nebezpečné, ale pre útlocitnejšie povahy to nie je.
Ťažko tu budete hľadať nejakú kvalitnú gastronómiu, ale dá sa to zvládnuť aj s nejakým tým rýchlym občerstvením. My sme mali priamo oproti ubytovaniu franšízu s currywurstami Curry & Co. a bolo to celkom fajn. Currywurst s hranolkami a miestnymi limonádami ocenili nielen deti, ale aj my dospelí, k návšteve Nemecka to proste patrí. Z množstva podnikov s ázijským a medzinárodným jedlom sa nám páčilo v Ramen 1974. Jednu prevádzku majú tu v Äussere Neustadt na Alaunstrasse a druhú na opačnej strane Labe na Pragerstrasse, ktorú sme navštívili my. S interiérom, obsluhou, ale hlavne s ramenmi a všetkým sme boli nad mieru spokojní, nemôžem povedať jedného krivého slova. Dali sme si dva rôzne rameny, gyozy, bôčik, všetko plné chutí, čerstvé, poctivé. A ozaj, Ramen 1974 nájdete aj v Lipsku, ak by ste potrebovali. V mestách, ktoré gastrom veľmi nevládnu, je streetfood často jedinou zmysluplnou voľbou a dobre vedieť, čo sa oplatí ochutnať.
Tak to bola naša cesta do Drážďan. Gastro len tak-tak, ale kultúrne sme sa vyžili na maximum. Vrelo odporúčam si do Drážďan na jeden deň odskočiť trebárs z Prahy, do opery, do galérie či do vojenského múzea, alebo si tu spraviť zastávku na ceste do vzdialenejších západných destinácií, určite to bude stáť za to. Ak sledujete náš instagram, už viete, s čím sme Drážďany na Veľkú noc spojili my. Ak nie, na budúce zistíte, kde sme si gastro deficit náležite saturovali a pokračovali v špičkových kultúrnych zážitkoch. Už tušíte? Je to ľahké…
PS: Keď sme boli teraz v Albertine, dcéra ma upozornila na obraz od Oskara Kokoschku, zachytávajúci pohľad na Drážďany. Fakt, že spoznala Drážďany z obrazu, vedľa ktorého by pred pár mesiacmi prešla bez povšimnutia, ma dojal. Za toto to všetko stojí. Nič nie je viac.
