Niežeby sme sa v Malage nudili, ale od začiatku sme počítali s tým, že si jeden-dva dni ušetríme aj na nejaký výlet do okolia. Nakoniec sme sa rozhodli pre Granadu. Zrýchleným vlakom, ktorý mal po ceste len dve zastávky, sme tam boli raz-dva a to sme sa ráno nemuseli nijak náhliť. Stihli sme sa pred odchodom naraňajkovať a po návrate ešte aj navečerať v Malage. Výhodou vlaku je, že si po ceste pozriete krajinu a tá sa naozaj dramaticky zmenila. Po hodinovej ceste sme si na obzore začali všímať zasnežené vrcholy majestátneho pohoria Sierra Nevada a v uliciach Granady potom aj dopravné značenia a smerovníky na lyžiarske strediská a lanovky.
… zasnežené vrcholy majestátneho pohoria Sierra Nevada…
Nemali sme žiaden plán, len sa prejsť mestom a zažiť jeho atmosféru z prvej ruky. Do Alhambry sme sa nedostali, na to treba myslieť mesiace dopredu, ale prešli sme si celú prístupovú trasu tam aj späť a kochali sa výhľadmi na mesto zo skalného masívu, na ktorom leží. A naopak, prezreli sme si ju z opačnej strany, z vyhliadky San Nicolás, jedného z viacerých podobných miest, odkiaľ si môžete vychutnávať pohľad na celú panorámu Alhambry v celej jej kráse. Musím uznať, že je naozaj impozantná. Celý výjav rozložitého komplexu pevnosti na pozadí Sierra Nevady pôsobí až sureálne, nechce sa vám veriť, že je to skutočné. Na vyhliadke hrala živá „gipsykings“ hudba a celkovo tu panovala fantastická atmosféra, dojatí sme boli všetci do jedného. Priamo pod vyhliadkou je aj bufet s občerstvením La Nazarí, ktorý ponúka aj výberovú kávu, ale odporúčala by som vám radšej zísť trochu nižšie k centru a pri rieke Darro si dať kávu v kaviarni Oteiza. Všetko na sever od rieky Darro, teda okolie Sacromonte a hlavne štvrť Albaicín sa mi z Granady páčila najviac. Spleť tichých, úzkych uličiek, strmých schodov a malebných kamenných domčekov, kam sa väčšina turistov nevyštverá a kde sa môžete donekonečna túlať a hľadať rôzne motívy granátového jablka.
Motívy granátového jablka, symbolu Granady, sú tu všade. Na zábradliach, popisných číslach, pätníkoch, kachličkách, vitrážach, výšivkách, aj mozaikovom dláždení, bavilo ma všímať si ich na tých najnepravdepodobnejších miestach. Granada je o poznanie orientálnejšia ako Malaga. Dlhoročný vplyv maurskej kultúry sa tu odráža v geometrických ornamentoch a tvarosloví pouličných lámp, cibuľovitých portálov domov a vnútorných dvorov s arkádami po obvode a vodnými prvkami v strede. V niektorých úzkych uličkách a pasážach to vyzerá naozaj ako na bazári.
Už spomínaná kaviareň Oteiza má v centre pri katedrále ešte jednu prevádzku, ale odporúčam vám zájsť do úzkej uličky Colegio Catalino, kde sa nachádza elegantná kaviareň s pražiarňou La Finca s interiérom v minimalistickej čiernej farbe. Dá sa tu aj niečo malé zjesť, obložené chleby z kváskového chleba na slano aj na sladko, pečú si vlastné koláče a v horúcich dňoch oceníte aj remeselnú zmrzlinu. Za mňa jednoznačne najlepšia káva a priestor, kde som sa v Granade cítila najlepšie.
Komu by bolo kávy málo, má v centre ešte jednu šancu na rohu ulíc San Gerónimo a Plaza de la Romanilla v Sur Coffee Corner. Väčšinou si ľudia berú kávu so sebou do papierového pohára, vnútri je len pár miest na státie, ale nedajte sa odradiť, spravia vám kávu aj do šálky a sedí a postáva sa všade naokolo, kde sa dá, na lavičkách, na obrubníkoch, na zemi. Z ovocia a byliniek vám urobia čerstvú šťavu, misku s jogurtom a ovocím a na jedenie skvelé obložené kváskové chleby, plnené žemle, zapekané bikini sendviče, či len jednoduché „pan con tomate“. Napečené majú cheesecake-y, sladké chlebíky, škoricové hniezda, croissanty či cookies. V lete sa popýtajte na nitro cold brew a cold brew si budete môcť zobrať so sebou aj v sklenenej fľaši.
Inak, ak budete potrebovať kávu hneď po vystúpení z vlaku, alebo tesne pred odchodom, najbližšie k vlakovej stanici (smerom do historického centra) je kaviareň Atypica na ulici San Juan de Dios, kde je tá orientálnosť aj priamo hmatateľná. Okrem výberovej kávy sa tu podáva výberový čaj, horúca čokoláda, rôzne šťavy, smoothies, domáce limonády (v Španielsku skôr výnimka), z vlastnej pekárenskej výroby viennoiserie, cheesecake-y a dezerty, vrátane typických arabských sladkostí ako baklava, kunafa a pod. Zo slaných jedál sú tu potom obložené chleby, plnené sendviče či empanady. Sortiment dopĺňa bohatá ponuka kávového a čajového príslušenstva a darčekových predmetov.
Na opačnú stranu od hlavnej stanice, teda nie na centrum, je zas najbližšie kaviareň Barrio na Plaza de San Isidro s vlastnou výrobou koláčov, chlebov a raňajok, vrátane vegánskych. Kaviarnička je pomerne malá, vnútri je len pár miest na sedenie, ale v dobrom počasí sa posadíte aj vonku. Zhodou okolností sa hneď vedľa za rohom nachádza aj ďalšia výberová kaviareň Rawa, kde majú okrem vegánskeho a bezlepkového jedla aj jedlo halal.
Ani s jedlom sme v Granade nemali žiadne plány, trochu sme improvizovali, ale vyšlo to. Vybrali sme sa do nenápadnej reštaurácie La Telefónica v centre mesta na ulici Arco de las Orejas. Na jedálnom lístku nás hneď prekvapili (listové) šaláty, ktoré sa bežne v španielskych podnikoch nevyskytujú. Objednali sme si srdiečka ľadového šalátu so sušenou iberskou šunkou, parmezánom a medom a paradajkový šalát s burratou, čakankou a jahodovým dresingom. Jediné, čo ma mrzelo, že porcie boli obrovské, čo sme nečakali a nevládali všetko pojesť. Objednali sme si totiž aj grilovanú chobotnicu a od obsluhy navyše dostali ako pozornosť podniku dve menšie porcie pečeného mäsa so zemiakmi. Z ponuky ma ale zaujalo viac vecí, napr. praženica s morcillou (španielskou krvavničkou) a hruškovým konfitom, alebo lokálne koláčiky bortolillos z lístkového cesta, plnené krémom. Či ochutnáte steak zo vzácneho miestneho hovädzieho dobytka Pajuna, pochádzajúceho z horských oblastí Sierra Nevada a ktorý bol pred pár rokmi oficiálne vyhlásený za vyhynutý, už nechám na vás.
Ak si ale nebudete vedieť rady, kam na obed, osvedčenou stávkou na istotu je vždy návšteva miestnej tržnice. Granada má priamo v centre v blízkosti katedrály fantastickú modernú tržnicu San Agustín, postavenú na mieste niekdajšieho stredovekého kláštora. Tržnica je okrem nedele otvorená denne od deviatej do tretej a okrem stánkov s jedlom tu nájdete aj množstvo predajcov s miestnymi produktmi, ktoré využijete ako jedlé darčeky pre známych, či pre seba ako spomienku na Granadu. Kúpte si sušenú šunku Trevélez, džem zo sušených fíg alebo olivy Áloras.
V Malage si potom dokúpte aj sušené salámy, sušeného tuniaka mojama, hrozienka pasas, olivy Hojiblanca, kozí syr payoyo, tuhé dulové želé mebrillo, pražené mandle, sladkosti z mandlí a mandľovej múky. Do lietadla si to všetko radšej zbaľte do príručnej batožiny, aby sa vám nestalo ako kamarátke, ktorej sa zatúlal kufor, v ktorom mala kilo čerstvých kreviet. Suché produkty sa tak rýchlo nepokazia a budú vám ešte dlho pripomínať Andalúziu, aj keď už budete dávno doma. Tak, a to je všetko z nášho andalúzskeho dobrodružstva. Už teraz mi Španielsko chýba a neviem, neviem, ako to do budúceho roka vydržím. Ale, kto vie, možnože dovtedy niečo vymyslíme…
