Tag
Na večery v Barcelone som sa tešila najviac. Byť v pulzujúcom veľkomeste v spoločnosti ľudí z celého sveta, dýchať slobodu. Užívať si rušné podniky, veselých ľudí, dobrú náladu, vermúty, dary mora, skúšať nové veci a občas urobiť aj niečo neplánované a na prvý pohľad bláznivé.
Pokračovanie...
Kým sa dostanem k ostatným zápiskom z Čiech a Moravy, nesmiem zabudnúť ani na pár príjemných prekvapení mimo vychodené české a moravské chodníčky. Rok sa nesmie skončiť bez nich, lebo žiadna pozitívna skúsenosť by nemala ostať bez povšimnutia, každé povzbudivé slovo je dnes v gastre dôležité. Aj malý report môže zasiahnuť tam, kde to najviac treba.
Pokračovanie...
Po dlhej dobe píšem dojmy ešte za čerstva, na vlne eufórie, kým zo mňa celkom nevyprchá všetka dobrá energia a vďačnosť. Vďačnosť za to, že mi je stále dopriate zažívať toľko krásy, aj keď je svet hore nohami. Mám to šťastie, že máme priateľov, ktorí sú ochotní v sekunde pristúpiť na akýkoľvek môj bláznivý nápad a ísť s nami aj na kraj sveta. Sme už natoľko zohratí, že nám stačí pár minút a vieme sa dohodnúť na čomkoľvek. Trebárs ísť niekam na otočku na večeru, alebo aj ostať na noc, na „prespávačku“. Na miesta, ktorým sa v angličtine hovorí „getaways“, „hideaways“, či „foodie boltholes“. Kúsok vidieka mimo masového turizmu, kam môžete prísť na jeden či pár dní a úplne vypnúť. Dokonale sa tu o vás postarajú, dobre sa najete, vyspíte, porozprávate a na záver si ešte nakúpite dobré víno a lokálne produkty.
Pokračovanie...
V jednom sme mali jasno, keď sme sa do Španielska chystali. Budeme piť vermút. Po Barcelone a Madride sme vermútom naplno prepadli a nevedeli sme sa ich dočkať. Dokonca sa nám podarilo na vermút „namotať“ aj priateľov, s ktorými sme do Valencie išli. Čo teda nie je nič ťažké, lebo moderné španielske vermúty sú naozaj skvelé a prekvapivé pitie. V Španielsku máme celkovo dilemu, čo si dať skôr, či červené víno, cavu alebo vermút. (A to sme ešte nezabŕdli do sveta sherry…) Ale kým na dobré červené španielske víno alebo cavu narazíte doma pomerne bežne, dobrý vermút si na Slovensku len tak nedáte. A hlavne je to niečo úplne iné, než čo by ste čakali.
Pokračovanie...
Prejsť zo Štetína do Vroclavu bolo ako vstúpiť z Polnočného kráľovstva do Krajiny kráľa Miroslava. (Len pre zaujímavosť, polnoc znamená v poľštine sever a poludnie juh. Toľko na margo mojich romantických predstáv, že Poliaci majú polnočné prístavy a poludňové mestské časti…) Taká noblesa, s akou to dáva Vroclav, sa len tak nevidí! Už dávno ma žiadne mesto tak neočarilo ako Vroclav. Ako keď sa po rokoch sklamaní z ľudí náhodne zoznámite s niekým šarmantným, koho neviete pustiť z hlavy a chceli by ste s ním byť častejšie, taký pocit zamilovanosti. A to stále hovoríme o meste stredoeurópskeho typu, s ktorým sme pred tridsiatimi rokmi stáli na rovnakej štartovacej čiare.
Pokračovanie...
V poslednom tohtoročnom príspevku chcem byť optimistická a písať o tom, čo ma tento rok najviac nadchlo. O rakúskom rodinnom vinárstve Liszt Weingut. Heuriger. Manufaktur. z dedinky Leithaprodersdorf, hodinu autom od Bratislavy, kúsok od Nojzíka v Burgenlande. Pre mňa je totiž splnením najodvážnejších snov o vidieckej reštaurácii, o vinárskej gastronómii a vlastne o akejkoľvek gastronómii vo všeobecnosti.
Pokračovanie...
Do Prahy sme pricestovali neplánovane až v popoludňajších hodinách, hladní ako vlci. Rýchlo sme sa ubytovali a zamierili do najbližšieho bistra, v našom prípade do Bistra proti proudu, v ktorom sme ešte nikdy nejedli. Vždy bolo zatvorené a len cez výklad sme okukovali dizajnový interiér, ktorého krásne fotografie od BoysPlayNice obleteli svet.
Pokračovanie...
S hrôzou som zistila, že posledný post z Viedne tu mám z augusta 2019(!). To je ako možné, veď to bolo len nedávno! Ale vec sa má tak, že do Viedne sme chodili aj potom, pomaly som zbierala materiál na niekoľko článkov naraz. Stále mi ale do nich niečo chýbalo, stále niečo nevychádzalo, stále bolo niečo iné prednejšie, až… prišla pandémia a spadla klec. Kým k zápiskom z iných miest som sa dodatočne vrátila, na viedenský post už nevydalo. Začali sa prázdniny, frenetické cestovanie a doháňanie zameškaného, nové zápisky, nové miesta, staré zážitky vzala voda. A pritom bola Viedeň náš posledný výlet v starých časoch.
Pokračovanie...
Aj v rakúskych regiónoch blízko našich hraníc už pomaly cítime, že je čas sa posunúť ďalej. Niežeby sme úplne vyčerpali všetky možnosti, ktoré ponúkajú, ale skôr je to hlad po prvolezectve, obsiahnutí nových teritórií a príležitostí trávenia voľného času, ktoré nás lákajú. Myslím, že ešte niekoľko rokov budeme uvážlivejšie voliť vzdialené cestovateľské ciele. (Dokonca mám niekedy pocit, že sa už do Ázie či do Austrálie nikdy nedostanem.) Kým sa ale epidemiologická situácia neustáli, je vhodný čas zisťovať, kde to vlastne žijeme, ako žijú naši susedia a či sa u nich môžeme v niečom inšpirovať.
Pokračovanie...(c) 2008 - 2024 Natanieri.sk
All rights reserved
