Na večery v Barcelone som sa tešila najviac. Byť v pulzujúcom veľkomeste v spoločnosti ľudí z celého sveta, dýchať slobodu. Užívať si rušné podniky, veselých ľudí, dobrú náladu, vermúty, dary mora, skúšať nové veci a občas urobiť aj niečo neplánované a na prvý pohľad bláznivé.
… v pulzujúcom veľkomeste v spoločnosti ľudí z celého sveta, dýchať slobodu.
Úplne prvý podnik, ktorý som si zapísala do mapy potenciálnych podnikov, bola rustikálna katalánsko-astúrska „krčma“, cidrería-vermutería El Chigre 1769, spájajúca dva rôzne španielske regióny a kuchyne v unikátnom gastronomickom dialógu, hlásiaca sa k lokálnemu hnutiu slow food. Už len študovať ich jedálny lístok ma veľmi bavilo. Sušená datľa, plnená chorizom, slaninou a čerstvým slaným syrom, s píniovými jadierkami a omáčkou zo cideru? Nikto si to nechcel objednať, ale riskla som to a, veru, dobre som urobila, bolo to skvelé a všetkým chutilo. Grilovaný baklažán a artičoky sme si povinne dávali v každej reštaurácii a vždy boli špičkové, rovnako ako tu. Vrcholom však bola famózna chobotnica z grilu, bezkonkurenčne najlepšia, akú som kedy jedla. (Viem, že som to hovorila aj minulý rok vo Valencii, Španieli proste vedia tieto morské plody robiť dobre.) Chobotnica s chimichurri bola taká mäkučká, že sa dala jesť lyžicou, neskutočná lahôdka. A najväčšia divočina? Špiková kosť s tuniakovým tatarákom a yuzu majonézou. Lepší a lahodnejší príklad na kreatívny surf & turf som asi nezažila. A z dezertov určite ochutnajte „cheesecake“, v malom liatinovom hrnci zapečený a na povrchu opálený slankastý krém z čerstvého syra. Milujem sladko-slané dezerty a keď si k nim prirátate vynikajúce španielske mliečne výrobky (z nepasterizovaného mlieka), nemôže z toho vyjsť nič, len dokonalosť.
Do El Chigre sme išli hlavne za vermútmi, ale v Barcelone si nikdy neviem vybrať, či chcem piť červené víno, vermút, cider alebo cavu. Navyše si predstavte ešte celý segment naturálnych vín, remeselných pív a modernú koktejlovú scénu a neviete, čo skôr. Dlhší čas však sledujem (u nás ešte pomerne nový) ambiciózny nástup trendu vínnych barov, kombinujúcich vyberané vína a kreatívne jedlo a vzhľadom k tomu, že mi takéto vínne bary doma chýbajú najviac, bolo rozhodnuté. A kam inam, než do slávneho Bar Brutal? Bola som spočiatku skeptická, bála som sa, že sa z Baru Brutal stala turistická atrakcia. Predsa len, každý v ňom už bol, každý ho chváli. Je Bar Brutal po desiatich rokoch svojej existencie ešte relevantný pojem? Všetky moje pochybnosti sa však vyparili v momente, ako nás usadil a privítal personál. Bola som unesená ľahkosťou a nenútenosťou ich komunikácie. Ich profesionalitou, ako rýchlo ma odhadli. Nevyberala som si z vínnej karty, len som povedala, na čo mám zhruba chuť a náš hostiteľ v momente pochopil. „Aha, tak počkajte, niečo vám prinesiem, niečo pre vás mám,“ a zmizol kdesi vzadu a doniesol mi presne to, čo som potrebovala.
A jedlo? V ničom nezaostáva za vínom. Aj na väčší hlad vám budú bohato stačiť predjedlá, zdali sa mi aj zaujímavejšie a k vínu vhodnejšie. Fantastická bola hrianka s opečenou sobrasadou, burratou a rukolou. Sobrasadu som ešte nikdy nejedla, hoci som ju veľakrát videla v ponuke minule vo Valencii. Je to pôvodom baleárska mäkká papriková saláma bez cesnaku, ktorá sa buď natiera alebo krája na plátky, podľa toho, ako veľmi je vysušená. Opečená, ešte teplá sobrasada tvorila na chrumkavom chlebe s chladivou burratou a pikantnou rukolou symfóniu chutí a textúr a neuveriteľne mi sadla k výrazným, oranžovým bublinkám Fier Heretique 2019 z vinárstva La Sorga z francúzskeho Languedocu. Úžasné pitie! Ako dezert sme zobkali sušenú šunku a someliéri nám na striedačku nosili na ochutnanie rôzne vermúty, rascové likéry a bylinné digestívy od výmyslu sveta. Taký krásny večer! Keď sme odchádzali, povedal muž nášmu hostiteľovi, že je radosť vidieť ľudí, ktorí radi robia svoju prácu. Na čo on zareagoval, že presne preto to robia. Ostali sme bez slov a dojatí. Bar Brutal sa okamžite zaradil medzi moje srdcovky. Odporúčam všetkým sa ísť pozrieť, ako vyzerá a funguje dobrý podnik a ako sa majú ľudia v gastre správať. Nie ako nosiči jedla, ale ako hostitelia.
Keď už som si myslela, že zážitok z Bar Brutal nič neprekoná, prišiel na scénu Denassus. Neuchopiteľný zjav a živel, ktorý nás všetkých odrovnal. Ani neviem, ako som na nich natrafila. Je to pomerne nový, ešte neobjavený a hlavne nenápadný vínny bar na známej ulici Blai v štvrti Poble Sec. Cez deň by ste okolo neho prešli bez povšimnutia, ale večer sa tam dejú veci. Pomenší, úzky priestor je naprataný ľuďmi a zábava graduje. Okrem toho, fajnové pitie tu tečie potokom a jedlo je jedna rozprávka! Prišli sme večer medzi prvými, tak sa nám šéf a hostiteľ v jednej osobe pomerne dosť venoval, zabával nás, a teda, omotal si nás okolo prsta. Vyberal také lahodné cavy, že neviem, či som v živote pila lepšie. Najmä ružová de Nit od Raventós i Blanc je taká raketa, že som nechápala. Do týchto elegantných, hodvábnych bubliniek sa zamilujete na prvý dúšok. Nečudujem, že sa ako jediné šumivé víno zo Španielska umiestnili medzi Top 100 Wines roku 2022, zaslúžene.
A to jedlo! Pán hostiteľ sa nám pochválil, že sú to všetko jeho kreácie, že všetky jedlá vymýšľa on. Krokety s kačacím mäsom a hoisin omáčkou. Tuniakové tataki s ikrami, strúhanou paradajkou a shisom, pečený pór s citrusovo-agávovým vinaigrette, jedlými kvetmi a mandľovými lupienkami, artičoky na grile so žĺtkovým vinaigrette, zasypané hľuzovkou, všetko božské. Šunka nakrájaná tak na tenko, že sa rozplývala na jazyku, výborné olivy, aj sardelky. A viete, aké je tajomstvo naozaj dobrej zemiakovej tortilly? Musí byť mierne nedopečená, žĺtky s roztopeným maslom musia byť ešte polotekuté a vtedy je to ono. Božská mana. Nie všade ju vedia takto spraviť, chce to trochu odvahy zo strany kuchyne i hostí, ale keď sa to vydarí, je to zážitok. A to vám v Denassuse tortillu spravia s hľuzovkou. To bola jazda, výskali sme od nadšenia! Postupne sa podnik zaplnil do posledného miestečka, ľudia sa bavili a my sme si nesmierne užívali ten hukot a to, že tu vôbec môžeme byť. Radosť zo života je taká nákazlivá! Tak rada sa na takéto miesta chodím nabíjať! A ozaj, kuchyňa v Denassuse je otvorená po celý deň, čo je na Barcelonu pomerne nezvyčajné. V každom prípade, s Denassusom o hlade v Poble Secu neostanete.
Ale vínnymi barmi sa to nekončilo. Dobre najedení a uvoľnení sme vymetali nakoniec aj koktejlové bary. Nebolo to v pláne, hoci sme vedeli, že Barcelona má až troch zástupcov v prvej desiatke v The World’s 50 Best Bars, čo už samo o sebe je rarita a navyše je barcelonský bar aj na prvom mieste. Viselo to vo vzduchu, ale nejako sme to nesilili. Nerada chodím do podnikov len preto, že sú v nejakom rebríčku, nezbieram trofeje. A keďže sa do barov nedá spraviť rezervácia, nechávali sme to na náhodu. No, a hneď v prvý večer, aj keď sme boli unavení z cesty, tak vravím, poďme do Paradisa…
Nevedeli sme, ako to v Paradise chodí, boli sme nepripravení. Mysleli sme si, že v nedeľu večer sa nikto do koktejlového baru nepohrnie, ale chyba lávky. Paradiso je speakeasy bar ukrytý za dverami chladničky v úplne obyčajnom podničku, chodili by ste okolo a ani netušili, aké exkluzívne miesto sa tu nachádza. Dostať dnu sa dá len cez čakačku, kam si vás zapíšu a pomocou appky s vami komunikujú, keď prídete na rad. Problém je v tom, že vôbec neviete, kedy to bude. Ušetrím vás detailov a skrátim to, dovnútra sme sa dostali po troch hodinách. V živote som na vstup niekam nečakala tri hodiny, tobôž do baru. Už-už sme to išli vzdať, boli sme unavení, takmer po 24 hodinách na nohách, ale nakoniec to klaplo a dostali sme sa dnu. Ale viete, čo bol najväčší gól? Vôbec to za to čakanie a stres nestálo.
Niežeby to nebol krásny bar. Interiér je naozaj okúzľujúci, dizajnový, ale koncept a atmosféra mi boli známe. Ak ste niekedy boli v Brne v Super Panda Cirkuse, do Paradisa už nemusíte ísť, akoby sa stalo. A dostanete sa tam oveľa ľahšie ako do Paradisa. Rovnošaty barmanov, spôsob komunikácie s publikom, show i tematické drinky s kreatívnym servírovaním a komponentmi drinkov, to všetko je veľmi podobné. Hudba je ale napríklad v Super Pande oveľa lepšia, neobohraná. V Paradise sa púšťa bežná, komerčná produkcia, akú poznáme z éteru. Drinky sú momentálne v Paradise inšpirované objavmi sveta. Môj Voyage, variácia na cosmopolitan s „meteoritom“ z bielej čokolády a malinovej šťavy predstavoval medziplanetárnu sondu Voyager. Trochu krkolomné pitie a jedenie, ale nepopieram, že to bola sranda. Muž mal zas Evolution Negroni s okrúhlym korenistým keksom, odvolávkou na objav kolesa. Ale ako vravím, keby som nepoznala Super Pandu, asi by som bola ohúrená. Takto som bola skôr sklamaná a hlavne som mala pocit, že chuť drinkov je tu až na poslednom mieste. V Super Pande sú drinky chuťovo i zložením oveľa originálnejšie. Neprehľadné a dlhé čakanie na vstup do Paradisa však môže mnohých hostí nahnevať a odradiť. Zdá sa mi to zbytočné, ale ako sa vraví, aj zlá reklama je reklama a prispieva k humbuku okolo baru, ktorý by mal byť najlepším na svete. Ja osobne som však na ňom nenašla nič, čo by tomu nasvedčovalo.
Už sa zdalo, že téma barcelonských koktejlových barov je pre nás uzavretá, keď sme sa v jeden z nasledujúcich večerov vracali z večere v dobrom rozpoložení, neťahalo nás to ešte domov a muž navrhol, že sa ideme prejsť. No a zrazu sme stáli pred barom Sips medzi niekoľkými ďalšími vyčkávajúcimi. Po skúsenostiach v Paradise sme sa len tak z hecu opýtali, či majú voľné. A mali! Až sme boli zaskočení. Bar Sips leží v príjemnej štvrti Eixample a v hodnotení The World’s 50 Best Bars sa nachádza na treťom mieste. Tu sa nám teda od začiatku páčilo oveľa viac. Bar pôsobí na prvý pohľad civilnejšie a prístupnejšie. Prostredie, aj drinky sú oveľa sofistikovanejšie, servíruje sa do normálnych pohárov a aj dekorácie a ozvláštnenia drinkov sú umiernenejšie. Kým v Paradise nedostanete ani jeden drink do normálneho skla, v Sipse je všetko praktické. Obyčajné highbally, old fashionedy a ak na stopke, tak elegantné coupe. Drinky boli veľmi lahodné, nie príliš alkoholové, presne tak, ako sa v súčasnosti preferuje. (Toto musím uznať, že aj v Paradise majú v menu pri drinkoch označenie množstva alkoholu a aj nealkoholické drinky.) V Sipse hrá oveľa vyberanejšia hudba, ani personál na seba nestrháva pozornosť. Ak sa chcete porozprávať, nič a nikto vás neruší. Napriek tomu, že nám bolo hneď na začiatku povedané, že máme na každú rundu drinkov maximálne 45 minút, necítili sme tlak na miesta, ani na to, aby sme pili viac. Povesť barcelonských koktejlovývh barov Sips definitívne napravil a hádam sme aj začali veriť, že sa pozrieme aj do tretieho, siedmeho v spomínanom barovom rebríčku.
A naozaj, ako to už býva, častokrát čím nižšie v hodnotení, tým lepšie v praxi a ak by som vás mala poslať len do jediného barcelonského koktejlového baru, choďte určite do Two Schmucks. Nachádza sa v multikultúrnej štvrti Raval, ktorá cez deň nie je úplne najvýstavnejšia, ale paradoxne sa tu (zrejme aj kvôli nízkym nájmom) nachádzajú tie najinšpiratívnejšie podniky. Toto je skutočná Barcelona bez pozlátka a bez predsudkov. Aj celkový dojem je z tohto baru iný. Slobodný, uvoľnený, trochu uletený. Drinky boli opäť veľmi ľahučké, vizuálne neokázalé, väčšinou v praktických highballoch a v elegantných nick&norách. Milujem tie poháriky! V Two Schmucks je atmosféra živelnejšia ako v Sipse, hudba energickejšia, ľudia hlučnejší a aj my sme sa kráľovsky bavili. Už dávno sme sa tak dobre nenasmiali ako v Two Schmucks, bolo to povznášajúce a oslobodzujúce. Myslím, že aj vďaka nášmu hostiteľovi. Už počas čakania na stôl sa nám venoval charizmatický Chris. Na ňom bol náš večer vlastne postavený, vďaka jeho osobnému prístupu a bezprostrednosti sme mali pocit, že ľuďom z baru záleží na tom, aby sme boli spokojní. Čo lepšie sa vám v podniku môže stať? Inak, v súvislosti s barom Two Schmucks ešte taká perlička. Tesne po vyhlásení výsledkov The World´s 50 Best Bars odišiel z baru takmer celý tým okolo šéfbarmana Moe Aljaffa, ktorý stál aj za úspešným konceptom baru. V súčasnosti teda funguje Two Schmucks už v novom zložení a bude zaujímavé sledovať, či svoje umiestnenie v rebríčku obháji. Neviem to objektívne posúdiť, ale ako nezaujatá hostka som bola z tohto baru mimoriadne nadšená a s pokojným svedomím jeho návštevu odporúčam.
Zo všetkého vyššie uvedeného mi teda vychádza, že to úplne najlepšie z celej Barcelony boli vlastne ľudia. Ľudia, ktorí dokážu viesť dobrý podnik, vymyslieť dobré menu, zabezpečiť, aby ste za svoje peniaze dostali adekvátnu hodnotu a odchádzali spokojní. Až som z toho mala kultúrny šok. Toľko pozitívnej energie, otvorenosti, šikovnosti a empatie malo na mňa neskutočne blahodarné účinky. Závidím Barcelone ten ľudský potenciál a nebude mi vadiť sa sem znova vrátiť na šokovú terapiu kedykoľvek. Určite skôr, ako o ďalších sedem rokov.
