Orličky

Rovnaký scenár, rovnaké obsadenie, trochu iné kulisy. Už to možno bude nová tradícia, prvého júla ráno odprevadiť deti do tábora a hurá, do hôr! Ani ony sa na prvý deň prázdnin netešia viac ako ja! Po minuloročných Jeseníkoch sme sa posunuli viac na západ do Orlických hôr a zakotvili na päť nocí priamo v Deštnom, centrálnej obci Orličiek. Ušli sme z bratislavských horúčav do príjemných dvadsať stupňov cez deň, s osviežujúcimi búrkami cez noc a šťavnato zelenými scenériami bez ľudí a hluku. Už sme to tak potrebovali…

… z bratislavských horúčav do príjemných dvadsať stupňov…

Nie všetko bolo ideálne. Niektoré podniky, ktoré sme chceli navštíviť, mali dovolenku, na niektorých miestach sme so sviatkami nepochodili (v ČR je štátny sviatok 5. aj 6. júla), jeden z highlightov cesty – pútnický kostol v Neratove s ikonickou presklenou strechou sme nečakane našli pod lešením, ale aj tak bolo tých pozitív a príjemných prekvapení viac, ako negatív. Orlické hory sú na rozdiel od drsných Jeseníkov aj na pohľad malebnejšie. Nebolo tu kedysi toľko priemyslu, krajinu nehyzdia spustnuté manufaktúry, vybývané usadlosti a pozostatky technických stavieb. Na rozľahlých pasienkoch sa tu pasie dobytok a aj chalupy tohto regiónu sú krajšie a udržiavanejšie. Napriek malej rozlohe vám bude cesta kamkoľvek trvať dlhšie, akoby ste čakali kvôli náročnému terénu. Cesty sú úzke a kľukaté, prevýšenia značné. O rôzne mystické miesta v tomto pohraničnom pásme nie je núdza. Počas presunov vám bude signál preskakovať z českého na poľský niekoľkokrát za deň a častokrát sa sčista-jasna ocitnete na poľskej strane.

Dlho som nevedela prísť na to, čo mi Orlické hory pripomínajú, až mi to došlo. Rozprávkovú krajinu. Cestou ku Kunštátskej kaplnke, najvyššie položenej v Orlických horách, kde sme nestretli živú dušu, som za každým stromom čakala, že už-už vyjde Červená Čiapočka alebo aspoň vlk. V každej zhrbenej starenke, trhajúcej burinu pred chalupou som videla ježibabu a podobizne rôznych rozprávkových bytostí nás tu sprevádzali na každom kroku. Napokon na motto „U nás jako v pohádce“ lákajú Orlické hory svojich návštevníkov aj oficiálne. Na rôzne špecializované rozprávkové turistické chodníky, ako aj na povesti o duchovi Orlických hôr Rampušákovi a princeznej Kačenke.

Ťahúňom Orlických hôr pre nás tentoraz nebola ani tak gastronómia, ako architektúra. Konečne som videla realizácie Dušana Jurkoviča zo Severovýchodných Čiech – krytý drevený most na zámku Nové Město nad Metují a horské chaty Peklo a Jiráskova chata. A až spätne som si uvedomila spojitosť medzi Jurkovičovou tvorbou, silne ovplyvnenou ľudovou architektúrou a miestnou „rozprávkovou“ krajinou. Na námestí, zámku i v zámockej záhrade v Novom Městě nad Metují budete mať skutočne pocit, že ste medzi kulisami z nakrúcania filmovej rozprávky, plus všetky tie kamenné sošky trpaslíkov, reliéfy a detaily, odkazujúce na nadprirodzené bytosti a bájne zvery vás v tom len utvrdia.

Vzdialenosť medzi Jiráskovou chatou s rozhľadňou a turistickou útulňou Peklo je len pár kilometrov a vedie medzi nimi turistický chodník, takže si návštevu oboch môžete naplánovať naraz, aj s kratšou túrou. Odporúčam však smer z Jiráskovej chaty do Pekla a po rýchlej obhliadke späť, lebo Peklo, okrem toho, že inšpirovalo Aloisa Jiráska k napísaniu poviedky V Pekle, je aj peklom turistickým, čokoľvek si pod týmto termínom predstavíte. Inak, Jurkovič, známy aj svojimi plánmi rekonštrukcií hradov a zámkov, sa tu nerealizoval len v Novom Měste nad Metují. Rozsiahle návrhy projektoval aj pre neďaleký hrad Kunětická hora. Hrad je čiastočne v rekonštrukcii, ale môžete si pozrieť už dokončené časti a výstavu venovanú práve Jurkovičovi. Za zmienku ešte stojí, že na Kunětickej hore si môžete dať aj výberovú kávu alebo remeselnú zmrzlinu Na kopečku kopeček.

Ak by ste sa chceli na nejakej túre aj najesť, vyberte si Masarykovu chatu na Šerlichu a spojte to s prechádzkou k najvyššiemu bodu Orlických hôr s rozhľadňou Velká Deštná. Cik-cakovité drevené obloženie konštrukcie rozhľadne umne evokuje smery, ktorými tu šľahá dážď v závislosti od sily vetra. Nie bezdôvodne sa Deštná volá Deštná. Ak píšem o výstupe na Velkú Deštnú ako o prechádzke, tak naozaj nie je náročný, vedie takmer celý čas po asfaltovej ceste a zvládnete to aj s kočíkom či v šľapkách.

Nenáročnosti terénu a prístupu však zodpovedá aj množstvo ľudí, s ktorými sa tu za pekného počasia stretnete, navyše Masarykova chata leží na hranici s Poľskom a z poľskej strany sem priamo vedie aj lanovka. Na chate, ak nič iné, ochutnajte aspoň parenú buchtu s čučoriedkami, hojne poliatu roztopeným maslom, ale veľmi chutný bol trebárs aj legendárny „holanďák s brkaší“. Poctivú domácu stravu skrátka na jazyku spoznáte.

Ale aby som úplne neopomenula gastronómiu, tri tipy z Orlických hôr pre vás predsa len mám. Už asi definitívne sa mi Orličky budú spájať s vidieckou reštauráciou s penziónom Venclův statek v dedinke Javornice, ako vystrihnutej zo sekcie „Boltholes and Hiheaways“ nejakého cestovateľského sprievodcu. Samo za seba už hovorí, že Venclův statek má vlastný chov huňatého škótskeho náhorného dobytka Highland, sem skrátka treba prísť na dobré hovädzie. Ale rovnakú precíznosť, kvalitu a vášeň vkladajú aj do ostatných surovín a pokrmov a ani vegetariáni neprídu skrátka. Takú lahodnú polievku z pečenej papriky, akú som tu jedla, len tak hocikde nenájdete. Ale musím vyzdvihnúť hlavne neskutočne príjemný a ochotný personál, perfektnú komunikáciu a osobný prístup k hosťom. To je potom úplne iný level pohostinstva a služieb v gastronómii. Okrem tutoviek ako hovädzí tatarák či vývar (s celestínskou palacinkou) vyskúšajte aj aktuálnu ponuku grilovaných steakov, ale zo studených predkrmov pokojne aj marinovaného pstruha na sladko-kyslo a určite striehnite aj na sociálnych sieťach na oznamy o čerstvo napečených koláčoch a sezónnych dezertoch. Vláčny mandľový koláč s hrubou vrstvou čučoriedok bol ako zo sna. Vlastne čokoľvek z čučoriedok je v Orlických horách povinnosť. Ozaj, viete, čo je to žahour? Ak ho niekde na jedálnom lístku uvidíte, objednávajte!

V prípade, že budete mať chuť na dobré čapované remeselné pivo a trochu uletené chute, určite zamierte do obce Potštejn do novootvorenej pivárne pivovaru Clock na ulici Školní. Ich pivá s crazy etiketami a ešte bláznivejšími príchuťami možno poznáte aj z našich podnikov a pivoték. Veľmi sa nám tu páčilo všetko od interiérov, umeleckých diel, merchov, ponuky jedál až po úžasnú atmosféru, nie nepodobnú Dvom Kohoutom a Bufetu v Karlíne. Takže ak sa budete chcieť trochu rozptýliť a pobaviť v ospalých Orličkách, zamierte do Potštejna. Dajte si na terase pivo bok po boku všetkých cykloturistov zo širokého okolia, niečo malé, ale kvalitné (a kalorické!) na zahryznutie k tomu a ak budete mať chuť, pokojne aj kávu. Robia ju tu z Doubleshotu a na svoju dávku kofeínu sa v Clocku môžete spoľahnúť. Vtipné elektronické tabule ako na stanici s momentálnou ponukou piva a jedla, ochotná obsluha, dostatok priestoru, slušné sociálne zariadenia a dobré menu, z ktorého si vyberie naozaj každý, robia z tohto malého miesta veľký zážitok, za ktorým sa budete chcieť vracať.

S výberovou kávou je to v Orličkách inak bieda. Kaviareň Kyhanka v Orlickom Záhoří bola zatvorená, ostalo nám tak len Jiný kafe v obci s rozkošným menom Dobruška. Vstup a výklad kaviarne je pomerne odrádzajúci, ak by sme išli len tak okolo, asi by sme to rýchlo vzdali, ale vďaka začínajúcej pražiarni Blackdrops, ktorej kávu tu ponúkajú, sme jej dali šancu. Na prácu s mliekom by to síce chcelo skúsenejšieho baristu, ale čisté espresso bolo vynikajúce. Zlepšilo mi celý deň a nabilo ma energiou na celodennú turistiku. Navyše sme veľmi ocenili, že sa nás barista vopred opýtal, či si prosíme kávu ovocnejšiu alebo orieškovú a celkovo bol veľmi milý a zhovorčivý. Takým hneď odpustíme aj slabšie prevedenie mliečnych káv. Keby mali k rannej káve aj niečo na zahryznutie, chodili by sme sem z Deštného na raňajky kľudne aj každý deň. Alebo keby sme aspoň mali šťastie a trafili sa do obmedzených otváracích hodín pekárne Chleba a sůl v neďalekej obci Solnice, tam sme veľmi chceli ísť. V utorok však bol sviatok, mali zatvorené a vo štvrtok sme už boli doma, škoda. S raňajkami sme teda v Orlických horách naozaj nepochodili.

Po pár dňoch kľudového režimu na horách a na čerstvom vzduchu sme preto veľmi zatúžili po spoločenskom vyžití, po vajíčkových raňajkách, kávičkovaní a obzeraní mestskej architektúry. A kam sme utiekli tentoraz? Nebolo to jedno mesto, ale rovno dve a aké, vám napíšem zase nabudúce. Čoskoro.