Keď už sa dá cestovať i mimo okres a doháňame zameškané, nespolupracuje počasie, klasika. Predminulý víkend sme to ale riskli a absolvovali maratón po obľúbených i nových krásnych miestach a nabili sa energiou do najbližších dní. Viac ako dobré jedlo či pitie mi chýba krása a príjemné vizuálne zážitky. Ak by mala Bratislava pocitovú mapu ako Praha, boli by to tie zelené bodky a škvrnky. Ale keďže ich je na môj vkus v Bratislave málo, rozširujeme si pomyselnú pocitovú mapu aj na okolitý rádius hodinu cesty od Bratislavy.
Viac ako dobré jedlo a pitie mi chýba krása…
Ešte minulý rok v zime sme plánovali výlet do Dunajskej Stredy. Že sadneme u nás v Biskupiciach na vlak a odvezieme sa na kávu. Mali sme v merku dve kaviarne s výberovou kávou a chceli ich vyskúšať. Lenže prišla korona a Dunajská Streda padla. A až teraz na ňu prišiel rad. Niežeby bola Dunajská Streda etalónom krásneho mesta, ehm, práve naopak, ale desať minút odtiaľ je v Dunajskom Klátove skrytý poklad v podobe vodného mlyna na Klátovskom ramene Malého Dunaja, kde ulahodíte nielen očiam, ale aj ostatným zmyslom. Minule som spomínala vodný mlyn v Kolárove, tak tento je ešte romantickejší a malebnejší. Budete mať pocit, že ste sa ocitli v záhradách z rozprávky Šíleně smutná princezna. Teraz tam práve kvitnú žlté irisy a lekná, to musí byť nádhera!
Ale späť do Dunajskej Stredy na kávu, lebo to bolo ďalšie veľké prekvapenie dňa. Priamo na Korze Bélu Bartóka sa kúsok od seba nachádzajú dve kaviarne Vespresso Korzó a Buena Coffee House. Nemali sme o nich veľa informácií, z podobných predchádzajúcich skúseností sme skôr opatrní, nemáme žiadne veľké očakávania. Neviem, či to bolo žitnoostrovskou vodou, alebo momentálnou eufóriou, ale kávy boli skutočne nadpriemerné. Chuťové nuansy, ktoré sme cítili, boli kdesi úplne inde, ako bežne zažívame v Bratislave (a okolí). Ťažko sa to popisuje. Prostredie korza je pomerne svojské, možno vás bude aj odrádzať, ale nedajte na prvý dojem a kávu si objednajte. Prípadne skonzultujte s baristami, o čo máte záujem, veľmi ochotne vám poradia. Vo Vespresse som pila espresso z mojej obľúbenej pražiarne Fjord Coffee Roasters, berlínske kaviarne sú proste špička, ale ochutnala som aj mužov flatwhite od Green Plantation (od ktorých mi, naopak, málokedy káva chutí) a tiež bol skvelý.
V Buena Coffee House sme sa stretli aj priamo s pražiarom a spoznali kávu od miestnej pražiarne Rye Island Roastery. Ich burundi bola opäť veľmi, veľmi chutná tak čistá v espresse, ako aj s mliekom vo flatwhite. Veľké prekvapenie a radosť, že aj v týchto končinách máme spoľahlivý záchytný bod v podobe kávy. Prídeme čoskoro zas, tento región ponúka oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá, len je priam detektívna práca hľadať jeho skryté poklady.
Na ďalší deň sme vyrazili na úplne opačnú stranu. Do Skalice, slobodného kráľovského mesta. To je trochu iná káva ako Dunajská Streda. Mestečko ako lusk, neviete sa vynadívať. A keď ešte prídete na otvorenie turistickej (a plavebnej!) sezóny, keď sú všetky pamiatky otvorené, tak sa vám z tej nádhery bude hlava krútiť. Tá panoráma, hradby, množstvo veží a kostolov! Tiež sme si nestihli prezrieť všetko, ale aspoň vieme, kde nabudúce začať. V Kafé Knižnica s raňajkami, alebo niečím sladkým ku káve. Pýtajte si výberovú kávu od Diamond’s Roastery a sledujte miestny cvrkot pred kaviarňou na Potočnej ulici. Aj páni doktori z blízkej nemocnice si sem chodia pre dávku kofeínu… A aby som nezabudla na to najdôležitejšie, ak by som mala odporučiť len jednu pamätihodnosť, ktorú v Skalici musíte vidieť, bol by to Spolkový dom (Dom kultúry) od architekta Dušana Jurkoviča. Za Jurkovičovou architektúrou cestujeme už roky, ale stále je toho dosť, čo som ešte nevidela. Spolkový dom som poznala len z kníh, fotografií a internetu, nikdy som tu nebola. Vôbec som nečakala, že sa dostaneme dovnútra, návštevu Skalice sme neplánovali, ale vďaka sprístupneným pamiatkam sa nám to podarilo. Ďalší splnený sen, toto musíte vidieť! Príďte na nejakú spoločenskú udalosť, ktorá sa tu bude konať, alebo sa dohodnite s prevádzkou, aby vás dovnútra pustili. Uvidíte netradične konštrukčne i esteticky poňatú spoločenskú sálu, pri ktorej čerpal Jurkovič z japonskej architektúry a zaujímavo ju prepojil so secesnými a folklórnymi prvkami. Treba vidieť naživo!
A zo Záhoria rovno do Malokarpatského regiónu. To je tiež kút Slovenska ako maľovaný. Častokrát som premýšľala, kedy sa tu rozbehne poriadna vinárska gastroturistika ako ju poznáme z Burgenlandu, Dolného Rakúska alebo Južnej Moravy. Taká s malebnými vinárstvami, piknikmi vo vinici, miestnymi špecialitami (k vínu) pod zub, romantickými dvormi s posedením a kvalitným zázemím. Som presvedčená, že všetci Bratislavčania by tu trávili víkendy, ak by mali komfort a služby na úrovni, na aké sú zvyknutí. Zdá sa však, že sa blýska na lepšie časy. Minimálne v Modre sa začína niečo diať. V priestoroch, kde kedysi býval Pavúk Wine Restaurant, dnes sídli vínny bar, kaviareň i obchod s vínom Cuvée bratov Trusinovcov a za nás spĺňa všetky parametre moderného podniku. Konečne miesto, kde si pripadáte ako vo vyspelej Európe 21. storočia, nie ako v nejakej prispatej gubernii. Výberová káva z banskobystrickej pražiarne Mlsnacava, espresso tonic aj flatwhite z nej boli na jednotku. K tomu pár obložených croissantov so sušenou šunkou, koláče a v čase, keď sme v Cuvée boli my, aj várka čerstvých pasteis de nata od BeijaFlor. A tie priestory! Tu sa má naozaj oko o čo oprieť. Tu môžete pozerať a nasávať inšpirácie, koľko chcete. Vôbec si nebudete pripadať ako niekde na Slovensku. Ale, pozor, nie je to tu nijako odťažité, ani veľkopanské. Rovnako tu bude vysedávať staršia generácia miestnych pri „prese s mliekom“, ako hocikde inde a tak to má byť. Podnik pre všetkých. Teším sa, ako sem prídem niekedy večer na pohár vína s kačacou paštétou alebo ráno na raňajky s dobrou kávou.
V Modre sme ale najnovšie objavili podnik, kde sa aj na úrovni najete. Kúsok od Cuvée sa na Starom trhu nachádza čarovný dvor s kuchyňou Wild Kitchen, ako vystrihnutý z časopisu Kinfolk. Mám pocit, že sem budú chodiť hlavne rozmaznaní Bratislavčania, lebo v Bratislave niečo takéto, veru, nemáme. (A veľmi by sme chceli!) Rustikálna otvorená kuchyňa, prerobená zo starej šopy, kde malý tím Wild Kitchen varí pár dní do týždňa pár jedál a obsluhuje pár stolov. V ponuke sú vína miestnych vinárov (Klimko, Rariga, Malé Divy a i.), lúčne vody (z vlastných bylinkových sirupov), pár predjedál a dve hlavné jedlá. Polievka a ryba podľa dennej ponuky, chlieb a pečivo z malinovskej pekárne Eberhard. Ochutnali sme polievku zo žihľavy a medvedieho cesnaku, šalát zo zrna a húb (sírovca a čírovnice májovej), „Wild“ šalát (z hnedej ryže, lúčnych bylín, cíceru a medového dresingu), losos s polentou, čírovnicou a slezom a sedmokráskovú lúčnu vodu. Takto „na divoko“ zo surovín z lúk a lesov, som ešte nevidela variť v žiadnej reštaurácii. Odchovanci tradičnej slovenskej kuchyne budú možno v pomykove, ale klientela, ktorá bude túto reštauráciu vyhľadávať, je už našťastie zvyknutá na progresívnejšie varenie. Možno by som prijala menšiu porciu predjedla, lebo bola porovnateľná s hlavným chodom a bolo mi to už veľa, ale to si možno stačí len vysvetliť s obsluhou. Jedlá boli na moje gusto príliš zimné a ťažké. Na koniec mája by som privítala viac sezónnej zeleniny – záhoráckej špargle, špenátu, kôpru, listového šalátu, reďkoviek v spojení s jarnými vajíčkami, májovou bryndzou, čerstvým syrom. Chápem však, že do konceptu „divej kuchyne“ sa šľachtená záhradná zelenina asi veľmi nehodí. Jedlá boli ale veľmi dobre vyvážené, bylinky správne ochutené, rukopis kuchyne čitateľný. Určite prídeme zas, už teraz viem, že Wild Kitchen bude naše obľúbené miesto a obligátna zastávka na potulkách Malými Karpatmi. Ohromnú radosť mám.
No a na záver ďalšia „krása nesmírná“, tentoraz o kúsok bližšie k Bratislave. V Svätom Juri sme sa konečne dostali do Renesančného domu. Roky sme sa doň chystali, nikdy nám nevyšiel krok. Až film Sviňa bol tou správnou motiváciou a pri prvej príležitosti sme sa tu zastavili. Renesančný dom je vyťažené miesto, kde si na voľný stôl zrejme budete musieť chvíľu počkať a kľučkovať medzi psami, kočíkmi a bicyklami. Má to tú správnu rodinnú atmosféru, akoby ste boli na súkromnej oslave, kde vám deti ponúknu vlastnoručne pripravenú limonádu zo stánku a omladina zmrzlinu z okienka, a zároveň neformálnosť „ruin pubu“, kde sa nemusíte báť, že ušpiníte obrus. Sídli tu viacero subjektov, vrátane Apartmánu pod morušou, zatiaľ sme otestovali kaviareň Čokokafé s výberovou kávou od miestnej pražiarne De Jure Coffee Roastery. Chutilo nám všetko od limonád, malinovej želé torty, až po domácu zmrzlinu (z okienka z ulice) a nabudúce prídeme aj večer na víno. Víno Michala Bažalíka poznáme z rôznych akcií, ale piť ho tu priamo na dvore pod hviezdami musí byť magické. A Renesančný dom si hneď aj píšem na zoznam miest, kde by som raz chcela prespať…
Na všetky tieto krásne miesta sme vyrazili v priebehu jedného víkendu, úplne sme sa utrhli z reťaze. Išli sme do Trnavy na Nádvorie na obed do Akadémie, do Piešťan na kúpeľný ostrov a na kávu do Conceptu, ordinovali sme si balzám na dušu a oči a čerpali do zásoby, aby sme v nasledujúcich upršaných a studených dňoch mali z čoho žiť. Našťastie sa dá už vo viacerých okresoch sedieť v interiéri a nemusíme drkotať zubami vonku. A kam to bude? Kam sa chodíme najnovšie nabíjať krásou v Bratislave? Poviem vám zas nabudúce. Kam vyrážate za krásou vy? A je pre Vás dôležité, aby bolo popri tom aj dobré jedlo a pitie?
