Ďalšia naša cesta z kategórie netradičné letné dovolenkové destinácie. Poľsko. Tuším sme tam za celých štrnásť dní nestretli ani jedno slovenské auto. Českých len pár. Celá vnútrozemská Európa prúdila na juh, my na sever. Ak som sa aj niekedy zamýšľala, prečo nie je v lete pri Stredozemnom mori viac Poliakov, tak už mi je to jasné. Veď oni majú svoje more, a aké! Nádherný Baltik! Nechápem, prečo nie je oveľa viac obliehaný vnútrozemcami. Načo sa všetci celú zimu módne otužujú, chvália fotkami v plavkách v ľadových kadiach a jazerách, keď sa potom v lete pečú na vyprahnutom, suchom pobreží, kde sa na slnku nedá vydržať ani minútu? Je mi to záhadou. A pritom je v lete Baltik úplne v pohode na kúpanie aj pre neotužilcov. Síce som sa o tom musela presvedčiť na vlastnej koži, lebo aj ja som žila v zaužívanom stereotype, že na severe je zima, ale dnes už viem svoje.

Celá vnútrozemská Európa prúdila na juh, my na sever.

A predsudkov som mala oveľa viac. Úprimne povedané, do poslednej chvíle som dúfala, že do Poľska nepôjdeme. Bol to skôr mužov nápad, ja som chcela ísť do Nemecka, ale potom padlo rozhodujúce „kedy, keď nie teraz?“ a išlo sa. Aj kvôli tomuto vzdorovaniu a vyčkávaniu som trochu podcenila prípravy a dosť sme teda improvizovali. Ale zas, na druhú stranu, cesta bola o to dobrodružnejšia a objavnejšia. Veľa vecí sme riešili za pochodu, rezervované sme mali ubytovanie len na prvú noc na ceste a ostatné bolo vo hviezdach. Cieľom mal byť Gdansk a Kolobreh. Pár dní mesto, zvyšok more. Prejsť si poľské pobrežie od východu na západ, spať v stane pri pláži a fotiť majáky. Sadla som si nad mapu Poľska a vymyslela okruh Katovice, Lodž, Gdansk, Kolobreh, Štetín, Vroclav. Mestá a zastávky som vyberala tak, aby sme zároveň zmapovali aj poľskú kávovú scénu. A tak sme jedno júlové ráno vyrazili smer Brno, napojili sa na nám už dobre známu diaľnicu na Olomouc, Ostravu až do Poľska a tradá, prvá rodinná dovolenka pri mori sa mohla začať.

Plán bol taký, že sa po ceste zastavíme na obed a kávu v Katoviciach a potom potiahneme až do Lodže, kde prespíme. Na instagrame pražiarne Good Times Coffee Roasters som si raz všimla, že od nich berie kávu aj katovická kaviareň Black Woolf Coffee and Books a odvtedy som ju mala v hlave. Aj preto som zvolila Katovice, mala som tam tento záchytný bod. Katovice sú hlavným mestom Sliezskeho vojvodstva, bývalým centrom poľského ťažkého priemyslu, veľmi podobné mestám z ostravsko-karvinskej uhoľnej panvy. Mnoho sa už zo zaniknutej katovickej priemyselnej infraštruktúry postupne zrevitalizovalo a pretransformovalo na nové účely. Obedovali sme v jednej takejto budove bývalej bane, z ktorej je teraz pekná, moderná reštaurácii v industriálnom štýle Sztolnia Chleb Mięso Wino (Štôlňa Chlieb Mäso Víno). Nachádza sa prakticky hneď pri zjazde z diaľnice a pohodlne tu zaparkujete. Reštaurácia je veľká, vzdušná, s otvorenou kuchyňou, v lete sa dá sedieť vonku na terase. Robia si vlastný chlieb, pečivo, cestoviny, aj pizzu, burgre, hranolky, pre mňa veľa zeleného, žiadne ryže a zemiaky cez pol taniera, porcie tak akurát. Z ponuky si vyberie naozaj každý, nie je to nič, čo by sme už tisíckrát nezažili, ale boli sme radi aspoň za to. Kiež by bol toto bežný štandard všade, nielen na cestách!

Na kávu a dezert sme sa presunuli do mesta do spomínanej kaviarne s kníhkupectvom Black Woolf, typického mestského podniku s dobrým vkusom a vlastnou identitou. Na svoje si prídu instagramoví influenceri, knihomoli, vyznávači espressa, aj alternatívnej prípravy kávy či vegáni. A ešte si tu môžete na poslednú chvíľu kúpiť dobrú knihu alebo časopis na dovolenku, plátenku či odznačik na pamiatku a pod. My sme brali zrnkovú kávu, kávy nie je nikdy dosť a radi ochutnávame nové. Viac sme v Katoviciach nevideli, čakala nás ešte dlhá cesta do Lodže, nechceli sme sa zdržiavať.

O Lodži, hlavnom meste Lodžského vojvodstva, som takisto nemala žiadne predstavy, vedela som len, že je to mesto, ktorého najväčšia sláva sa spájala s rozmachom textilného priemyslu na prelome 19. a 20. storočia, bol to taký poľský Manchester. Čo som ale netušila, že Lodž je tretie najväčšie mesto Poľska, do roku 2007 bolo dokonca druhé najväčšie. A pritom je podľa mňa totálne neviditeľné. Názov v preklade znamená loď a loď má aj v mestskom znaku. Lodž sa z hospodárskej recesie začala spamätávať až v roku 2010, keď sa začala postupne renovovať a rekonštruovať svoje centrum. Dnes, keď sa povie Lodž, si každý, kto tu bol, predstaví Piotrkowskú, široký, peší bulvár v samom strede mesta, kde sa odohráva celý spoločenský život. Respektíve sa odohráva v priľahlých dvoroch bývalých fabrík a v priemyselných halách, postavených z typických červených tehál. Srdce milovníka industriálu zaplesá.

Nepoznala som fenomén Piotrkowskej, ale niečo mi hovorilo, že sa musíme ubytovať v jej blízkosti. A dobre sme spravili. Všetkým to vrelo odporúčam, v nových alebo zrekonštruovaných budovách v bezprostrednom okolí je apartmánov dosť a ak prídete v lete na jednu-dve noci, nikde inde ani nebudete chcieť byť. Išli sme večer von úplne bez plánu, prešli si len zlomok tohto 5 km dlhého bulváru, jedného z najdlhších v Európe a nevedeli, kam skôr. Najviac sa nám páčilo vo dvore areálu Off Piotrkowska Center, v ktorom až do roku 1990 fungovala továreň na výrobu bavlny. Jeho atmosféra nás úplne dostala. Po mesiacoch izolácie sme zrazu boli medzi toľkými ľuďmi, v bzučiacom kotli hudby a vôní a uvedomili si, aké dôležité je, keď je na podobných miestach ruch a vrava. Za iných okolností by nás tieto miesta až tak nebavili, ale vidieť ich žiť a byť toho súčasťou, je šťastie.

Nemala som prejdené, aké rôzne podniky tu sú, ale všade sa mi páčilo. Nestáva sa mi, že by som išla len tak na blind do nejakého podniku, ale tu som mala pocit, že ak pôjdem hocikam, bude to fajn. A bolo. Vybrali sme si stôl pred podnikom Spółdzielnia (Družstvo) na mieste bývalej dielne a obchodu so skateboardami a snowbordami. (Pre pobavenie, po poľsky sa skateboard povie „deskorolka“.) Typické súčasné bistro so všehochuťou jedál medzinárodnej kuchyne a celoročným univerzálnym jedálnym lístkom. Raňajky na vidličku, cestoviny, pizza, šaláty, burgre, sendviče, steaky, polievky, skrátka všetko. Nič, čo by nás zodvihlo zo stoličky, dali sme si len antipasti k vínu a pivu, bolo teplo a skôr sme chceli len tak sedieť, pozorovať ľudí, nasávať atmosféru a užívať si nerušene prvý večer dovolenky. A bolo to skvelé.

S kávou je v Lodži dosť bieda. Kým v Katoviciach, meste menšom než Ostrava, nájdete minimálne päť kaviarní s výberovou kávou, v Lodži, ktorá má takmer 700 000 obyvateľov sú len štyri. Pre porovnanie v Krakove ich je až dvadsať dva. A pritom v Lodži sídli slávna filmárska škola (študoval tu Wajda aj Polanski), niekoľko univerzít a akadémií umení, takže kultúrno-spoločenské podhubie pre rozvoj kaviarenskej kultúry tu určite je. Aj preto som chcela bývať blízko Piotrkowskej, aby sme mali ráno blízko na kávu. Priamo na nej sú až tri kaviarne zo spomínaných štyroch, pričom The Brick Coffee Factory má blízko seba hneď dve prevádzky. Z týchto štyroch miest mali otvorené len dve a ani jedna neponúkala na ráno ku káve nič, čo by sme mohli považovať za raňajky. Išli sme na rýchlu kávu do The Brick Coffee Factory, nemali žiaden plán, ale ako vždy zasiahla vyššia prozreteľnosť a úplne náhodou sme zbadali po ceste na Piotrkowskej remeselnú pekáreň Montag, tak sme si hneď dali croissanty na raňajky na stojáka a ešte nakúpili pečivo na cestu a chlieb do kempu.

A keď už sme boli najedení a spokojní, chceli sme sa pozrieť aj do druhej otvorenej kaviarne Przędza (Priadza). (Všímate si, ako názvy podnikov pekne reflektujú miestne špecifiká a symboly miest?) V tejto kaviarni sa vám bude iste páčiť. Je vo dvore, ďalej od ruchu ulice, s lehátkami, hravým, farebným interiérom a príjemnými baristami. A káva bude bez chybičky podľa ich hesla „Káva tak, ako máš rád“, pokojne si povedzte, čo potrebujete a vyjdú vám v ústrety. A ozaj, na tom istom dvore je aj bistro už vyššie zmieňovanej remeselnej pekárne Montag, tak ak si nič na jedenie v Przędzi nenájdete, skúste ešte tam.

Lodž nás veľmi príjemne prekvapila. Jedno z troch miest tejto cesty, kam by sme sa radi ešte vrátili. Myslím, že má ešte čo ponúknuť, pekne sa rozvíja, vznikajú tu nové projekty, pribúdajú zaujímavé podniky. Teraz pred pár dňami som niekde videla, že otvorili nový tatarákový bar s podareným názvom Siekany Mieszany. Tak ja len, že ak by ste mali chuť spraviť niečo bláznivé, tak ísť na tatarák do Lodže je celkom úlet, ale celkom dobre zrealizovateľný úlet, tak choďte do toho. A nechcem vás navádzať, ale ak by ste si chceli naozaj dopriať, tak dizajnový Puro Hotel je od Piotrkowskej čo by kameňom dohodil, žmurk-žmurk…

Nás už ale čakal vytúžený Gdansk, už sme sa nevedeli dočkať, kedy uvidíme jeho tehlovú gotiku, ucítime vôňu mora a začujeme čajky. Tak späť na cestu, smer sever. Inak, po Poľsku sa veľmi dobre cestuje, Poliaci sú ohľaduplní šoféri. Neviem, ako sa im to podarilo presadiť, ale po diaľniciach sa nejazdí ako o život a v mestách je chodec naozaj na prvom mieste. Koľkokrát sme sa len priblížili k prechodu pre chodcov a autá automaticky zastavovali, aj keď sme prejsť nechceli. Musím povedať, že sa na to rýchlo zvyká a chvíľu nám doma trvalo, kým sme si zase začali dávať pozor, aby nás na prechode nezrazilo auto. Doteraz, keď mi dá auto ako chodkyni na prechode prednosť a zastaví hneď, nie až po minúte čakania, pozerám, či to nie je Poliak náhodou…

Autor: zuzka
2 komentáre