Už sme si povedali, kam v Beskydoch pre kvasový chlieb a čerstvé koláče na raňajky, kde kúpiť zrnkovú kávu, víno alebo bublinky, ak sa stravujete sami a teraz si ešte povieme, kam pre mäso a mäsové výrobky. Myslím, že aj na Slovensku sú už „bobroty“ zavedeným pojmom pre všetkých, ktorým záleží na tom, čo jedia a koho tým podporujú.
… aj na Slovensku sú už „bobroty“ zavedeným pojmom…
Remeselné mäsiarstvo Řeznictví u bobra sa nachádza v Raškoviciach v Beskydoch a tak nesmela návšteva u nich v našom programe chýbať. Príbeh otca a syna Bauerových, ktorí sa pustili bez predchádzajúcich skúseností do mäsiarskej výroby, je už pomerne známy. Chceli mať mäsiarstvo, ale neboli spokojní s úrovňou produkcie žiadneho výrobcu mäsa, tak sa do toho pustili sami. Veľa o ich filozofii napovie aj nápis na predajni „Jsme řezníci, ne chemici“ alebo na webe „Nemáme rádi éčka“. Ich výrobky sú bez múky, glutamátu, dusitanových solí (klobásy, párky a špekačky nie sú ružové), fosfátov či konzervantov a výhradne z českého mäsa. Čo však mňa najviac baví na tomto mäsiarstve, je ich proaktívny prístup k podnikaniu. Žiadne „tu máte vo vitríne naše výrobky a dovidenia“. Snaha priniesť do regiónu nielen kvalitné mäso, ale aj služby a osvetu. E-shop, lokálne rozvážky a rôzne sezónne akcie sú samozrejmosťou. Pred Vianocami napríklad pripravujú špeciálne vianočné balíčky a tzv. „nákup na kliku“. Ak budete na nejakej konkrétnej adrese, kde rozvážajú, môžete si dopredu objednať nákup a o viac sa nestarať. Dobroty na vianočný stôl vás počkajú pred dverami. A potom tá povestná duševná práca a kreativita, ktorá je za celým projektom vidieť. Kde inde sa dnes stretnete s tipmi na recept ako Opekaná krvavnička s jablkom alebo Teplý šalát z červenej kapusty a ružičkového kelu (ako príloha k hurkám)? Krásne skĺbenie miestnych tradičných chutí a výrobkov s moderným, odľahčeným spôsobom varenia. Plus špeciality svetovej kuchyne ako pastrami či trhané mäsá priamo v ponuke mäsiarstva. Radosť sledovať.
V Raškoviciach sme však objavili aj ďalšie bobrie inšpirácie. Pri riečke Morávka sa nachádza zaujímavý areál s reštauráciou, ihriskami a bufetom Hospůdka u bobra. V lete sa tu kúpe v splave, griluje na Vulcanuse, hrá plážový volejbal, večer žúruje. Cítili sme tú atmosféru aj napriek tomu, že bola zima a pusto. A jedlo nás totálne dostalo. Ako správne tušíte, mäso a mäsové výrobky dodáva do Hospůdky Řeznictví u bobra a aj prístup a filozofia tohto podniku je rovnaká. Tradičné jedlá, ale v poctivom prevedení z čerstvých surovín (ryby tu napríklad nemrazia), ale aj medzinárodná kuchyňa, hravé a pestré menu. A tie chute! Poctivé omáčky, skvele dochutené všetky komponenty jedla, dostatok zeleného a zeleniny vôbec, porcie pomerne umiernené. Veľkú časť jedálneho lístka síce tvoria burgre a hotdogy (s vlastným pečivom), ktoré vo všeobecnosti neobľubujem, ale uznávam, že v dobe „okienkovej“ je to celkom šikovný spôsob, ako zjesť teplé jedlo na stojáka. Možno to bolo aj tým, že sa tu pred rokom nedalo jesť inak a žiadna iná (pre nás akceptovateľná) prevádzka nevarila, ale všetko, čo sme ochutnali, bolo vynikajúce a dobre nám padlo. Po mesiacoch domáceho varenia mi niekto naservíroval chutné jedlo a mohla som ho zjesť na mieste ešte teplé, hoci na stojáka. Užili sme si to, zahrievali sa horúcimi hruškami (alko aj nealko), deti odbiehali na ihrisko a radovali sa, akoby boli Vianoce. Aj preto po roku smerovala naša prvá cesta na večeru práve do Bobra. Umocnená o fakt, že sme mohli sedieť v zimnej záhrade, užívať si praskajúci oheň v krbe a vianočnú atmosféru zasneženej krajiny za oknami. A Bobr nesklamal ani tento raz. Deti a muž si nostalgicky zopakovali hranolky, burgre a hotdog, ale ja som si dala seriózne hovädzie líčka na červenom víne so zemiakovou kašou a bolo to najlepšie jedlo Vianoc. Mäso sa krásne rozpadalo v ústach a v hlbokej chuti omáčky som jemne cítila klinček, badián, aj škoricu, čo ma nadchlo, lebo to chutilo, akoby boli líčka na varenom červenom víne, super! Normálne má človek chuť si pretrieť oči, či sa mu nesníva, lebo na takomto mieste tak profesionálne zvládnuté jedlo proste nečakáte.
A ako sme sa ešte dozvedeli, Bobry sa rozrástli o Hospodu u bobra vo Frenštáte pod Radhoštěm a maličké Bistro u bobra vo Frýdku-Místku, čo je fajn vedieť, lebo dobrú reštauráciu v Beskydoch okrem hotelov hneď tak nenájdete. Nám sa to zatiaľ nepodarilo. Ale vďaka aspoň za tie hotelové, ak sú vôbec otvorené. Na vysnívanú (štedrú) večeru v Miure nedošlo, lebo bol hotel zatvorený, ale v kútiku duše verím, že tento rok to už vyjde. Zariadili sme sa teda inak a na svätoštefanskú večeru sme vyrazili do lesného hotela Rekovice v Trojanoviciach. A nemohli sme lepšie urobiť. Síce sme tu už boli, ale na jar a cez deň a byť tu v zime uprostred zasneženej krajiny bol úplne iný zážitok. Poriadne prituhovalo, sneh vržďal pod nohami, na miernom svahu pred reštauráciou sa bobovalo a sánkovalo a západ slnka pri zvoničke na Horečkách bol až mystický. Krásne výletné miesto mimo zastavanú obec! Dohodli sme si tu stretnutie s priateľmi, ktorých sme dlho nevideli, dali si vynikajúcu večeru, punč a zabavili sa v kultivovanom prostredí s plápolajúcim ohňom v krbe a ovčími kožušinami na stoličkách. Presne tie momenty, na ktoré sa v zime najviac teším a vďaka ktorým je zima znesiteľná. Atmosféra jedálne s presklenými stenami sa so západom slnka dramaticky menila a vidieť ju potom pri odchode vysvietenú z vonka ma správne vianočne dojalo. Jedlo a obsluha tip-top, bez pripomienok a husacia roláda plnená gaštanmi proste nemala chybu. Druhé najlepšie jedlo Vianoc. Dokonca mi trochu pripomenula husacinu v Lisztovi a gaštany ma inšpirovali na novoročné menu. A ochutnajte tu niekedy aj lokše na sladko. S makom a maslom alebo s omáčkou z karamelizovaných sliviek. Beskydské lokše sú suchšie, múkovejšie a pevnejšie ako naše. Kým naše lokše pripomínajú skôr palacinky, tie ich skôr osúchy. Ale chute sú si veľmi podobné. A inak, v jednotnom čísle sa tu povie „jeden lokš“.
Rekovice vám odporúčam všetkými desiatimi, trebárs aj s prenocovaním, alebo len tak na výlet, lebo je to asi jediná hotelová reštaurácia v okolí, kde sa ako v hoteli cítiť nebudete. Aj preto sa do tej povestnej Miury tak teším, lebo minulý rok prešla zásadnou rekonštrukciou a interiér reštaurácie už vyzerá oveľa, oveľa lepšie. Bohužiaľ sa to nedá povedať o ostatných hotelových reštauráciách, kde sa možno aj dobre varí, ale to prostredie proste človeka odradí. Takto sme vyskúšali aj reštauráciu Hotela Bartoš vo Frenštáte pod Radhoštěm. Normálne by som sa takémuto hotelu oblúkom vyhla, ale jeho reštaurácia Ardesia dostála svojej povesti. Kombinuje známe chute poctivej domácej kuchyne s ambicióznejšou gastronómiou a kuchárskymi technikami (pod skleneným poklopom zaúdené maslo k pečivu). Deti si vybrali vývar a rezne s kašou a kompótom, my s mužom sme si dali kačku a bôčik a ako dezert sme ochutnali fantastické šúľance s makom, makovou zmrzlinou a slivkovým rozvarom. Oceňujem najmä dostatok soli v zemiakovom ceste, ktorá tento dezert správne vyvážila a dotiahla do dokonalosti. (Nič ma tak nerozladí, ako nedosolené zemiaky.) K jedlu a veľmi príjemnej obsluhe nemám ani jednu pripomienku, veľmi sme si pochutili a ak nehľadíte na okolie a prostredie a chcete sa len niekde po ceste slušne najesť, alebo neriešiť varenie na dovolenke, v Hoteli Bartoš sa nepopálite.
Aby sme si ale na záver nastavili estetické cítenie späť na maximum, porozprávam vám o Hukvaldoch. Ak to bude čo len trochu možné, urobte si výlet do tejto malebnej dedinky mikroregiónu Lašská brána Beskyd. Najznámejším rodákom Hukváld je hudobný skladateľ Leoš Janáček (áno, presne, Lašské tance), odkaz naňho je tu všadeprítomný. Už zďaleka vás na návrší upúta masívne opevnená zrúcanina hradu Hukvaldy, jedného zo slávnych hradov-väzníc a pod ním sa rozkladá stará zámocká obora, jedna z najstarších v Čechách. Prechádzku oborou si spestríte trebárs pohľadom na bronzovú sochu Lišky Bystroušky. Možno práve táto obora inšpirovala Janáčka k jeho slávnej opere Příhody lišky Bystroušky. Alebo si o kúsok ďalej všimnite tzv. hukvaldské buky, sedem takmer dvestoročných stromov, ktorým erózia svahu odhalila spleť koreňového systému tak, že vyzerajú ako skamenelý vodopád.
Ale kvôli čomu sme navštívili Hukvaldy predovšetkým, je miestna fara a prekrásna kaviareň Kavárna Fara Hukvaldy. Najkrajší objav Beskýd tohto roka, obrovská potecha pre všetky zmysly. Ak poznáte pražiareň Father’s Coffee, tak toto sú oni. Mladý pár, ktorý stál pri zrode ostravských CØKAFE a neskôr pracovali ako baristi v berlínskej kaviarni a pražiarni Five Elephant. Svoje zanietenie a skúsenosti potom zúročili na hukvaldskej fare, kde žijú, vychovávajú svoje deti, pražia kávu a hostia pocestných. Splnený sen. Ak ste videli obal vianočnej limitky káv od Father’s, tak je na ňom obrázok práve tejto ich fary. Všetko vás tu chytí za srdce, vkusne zrekonštruovaná budova, osobitý štýl zariadenia, jemné, prírodné dekorácie, dokonca aj podľa tradície správne umiestnený vianočný stromček, zavesený zo stropu dolu hlavou. Káva rovnako vynikajúca na espresso, aj na batch, pre deti čaj, horúca čokoláda a ochutnala som aj varené víno. Na jedenie sme nemali zatiaľ nič, ale to si nechávame niekedy na leto, aj s posedením na dvore, musí to tu byť veľmi romantické. Len dávajte pozor na otváraciu dobu, je to rodinný podnik s malými deťmi, kaviareň funguje len popoludní cez víkendy a sviatky. Ideálne je si preto naplánovať výlet na víkend, prípadne v lete striehnuť na nejaké podujatie na hrade, v obore alebo rovno na festival Janáčkovy Hukvaldy. A zatiaľ mrknite na ich e-shop, možno vám nejaká krása padne do oka.
Chystáme sa stráviť Vianoce v Beskydoch aj do tretice. Rovnaká roubenka, rovnaký krb, len iné puzzle a iné víno. Ešte stále sme sa tej zimnej eufórie nenabažili a cítime, že je stále čo objavovať. A možno aj niečo nové dovtedy vznikne. Keď sa už teraz v januári teším na Vianoce, tak to už je čo povedať. A to máme pred sebou ešte jar, leto, aj jeseň… krásne vyhliadky na celý rok. Ale nechám sa prekvapiť, čo tento rok prinesie, možno bude všetko úplne inak. Kým ale odpískam začiatok novej výletníckej sezóny, chcem vám ešte porozprávať o najdôležitejšom cestovateľskom dobrodružstve minulého roka. Tak, nabudúce idem na to!
