Novú cestovateľskú sezónu sme mali začať pekne zostra, už koncom februára, plní nadšenia a očakávaní. Pandémia bola na ústupe, nič nám nestálo v ceste konečne rozprestrieť krídla a nadýchnuť sa sveta. Iróniou osudu sa nám tri dni pred odchodom zmenil nielen náš život, ale aj celý svet. Vojna u susedov. Pripadala som si ako zmätený Vincent Vega z Pulp Fiction v slávnom meme a najhoršie bolo, že nič zrazu nedávalo zmysel. Keby to všetko nebolo také tragické a nezvratné, povedala by som, že pokazená dovolenka, ale aj slovo dovolenka sa mi odvtedy hnusí.
… tretie najväčšie mesto Španielska, tak trochu neviditeľné …
Ešte minulý rok som si vymyslela tzv. španielsky projekt, víziu za desať rokov postupne precestovať s deťmi celé Španielsko. Zoznámiť ich s jazykom, reáliami a kultúrou. Už Vianoce v Madride v roku 2019 boli vlastne takým pilotným dielom tohto seriálu a v jeho duchu sa španielsky projekt aj nesie. Vzhľadom na turbulentnú dobu neviem, ako projekt dopadne a čo sa z neho podarí zrealizovať, ale kým budeme môcť, pôjdeme do toho.
Za prvú destináciu sme si zvolili Valenciu, tretie najväčšie mesto Španielska, tak trochu neviditeľné. Asi málokomu hneď na prvú napadne Valencia, keď sa povie Španielsko. Je správnym centrom rovnomennej provincie Valencia a hovorí sa tu po valencijsky, miestnym dialektom katalánčiny. Čo som ale nevedela, že Valencia je najväčším prístavom Stredozemného mora. Keď sa vo Valencii na pláži pozeráte rovno pred seba do mora, pomyselne sa pozeráte na Baleárske ostrovy, konkrétne Mallorca leží na zhruba rovnakej rovnobežke ako Valencia, to len aby ste mali predstavu o podnebnom pásme a klíme vo Valencii. Aj vo februári je často teplo na krátky rukáv, takmer vôbec neprší, dá sa sedieť večer vonku a všade prítomné palmy, citrusy a papagáje vás nenechajú na pochybách, že ste na juhu. Pre nás má Valencia čaro práve v tom, že kombinuje pobyt pri mori a vo veľkomeste, podobne ako Barcelona. Nemalým lákadlom je aj jej úchvatná moderná architektúra. Vidieť naživo komplex Ciudad de las artes y las ciencias (Mesto umení a vied) od slávneho španielskeho architekta Santiaga Calatravu je asi snom každého milovníka architektúry a urbanizmu a predčila všetky naše očakávania. Keď si trochu preštudujete realizácie Santiaga Calatravu, zistíte, že veľa z nich poznáte, len ste nevedeli, kto je ich autorom. (Najnovšie napr. nový areál World Trade Center po zrútených dvojičkách v New Yorku.)
Pri výbere štvrte, kde sme bývali, som sa rozhodovala medzi Starým Mestom a Ruzafou. V oboch je najviac výberových kaviarní z celého mesta, ale obe mali svoje pre a proti. Staré Mesto je skôr taká kulisa pre turistov. Keď si chcete ísť kúpiť trebárs zubnú pastu alebo po štvrtej popoludní pečivo, ste odkázaní len na malé večierky etnických menšín. Ale na druhej strane, mať „za rohom“ trebárs katedrálu alebo centrálnu tržnicu má niečo do seba. Ak sa vám podarí zohnať ubytovanie v niektorej z tichých úzkych uličiek historického centra, máte ho večer a ráno celé prakticky len pre seba. Ruzafa, naopak, je živá, momentálne veľmi módna, džentrifikovaná štvrť, priľahlá k najužšiemu centru a je spojnicou medzi historickým centrom a už spomínaným Mestom umení a vied. Nachádzajú sa tu najvychytenejšie podniky, bistrá moderného typu, kaviarne s výberovou kávou, bary s naturálnym vínom, malé galérie a dizajnové obchodíky spolu s pôvodnými starými autoservismi či zelovocmi. Dnes by som si asi skôr vybrala Ruzafu ako Staré Mesto, ale kto by chcel bývať bližšie k moru a užívať si miestnu prímorskú atmosféru, oporúčam aj štvrť Cabanyal, veľmi pripomínajúcu napr. Barcelonetu v Barcelone.
Život vo Valencii sa začína pomaly, ráno po ôsmej a končí sa okolo polnoci. Posun v biorytme treba mať na pamäti najmä pri plánovaní stravovania. Raňajkuje sa až do poludnia, obeduje medzi druhou a piatou popoludní a večeria sa až po ôsmej hodine večer, do reštaurácie môžete vyraziť pokojne aj o pol jedenástej. Najväčšie jedlo dňa je obed, väčšinou teplý a sýty a na večeru sa je skôr viac menších chodov, o ktoré sa delí celý stôl a ktoré sa podľa chuti kombinujú. Zelenina, údeniny, grilované ryby, dary mora, pečivo, orechy a olivy. Sympatické je, že Valencia nie je zavšivená všadeprítomnými nadnárodnými reťazcami rýchleho občerstvenia či supermarketov, ako to vidíme u nás. Nakupuje sa v stánkoch na trhoch, v tržniciach a v malých obchodíkoch na ulici. Rovnako ako v Madride či Barcelone, streetfood tu nemá tradíciu a nájsť „len tak niečo do ruky“, keď vás počas dňa prepadne hlad, nie je vôbec jednoduché. Na druhú stranu, vo Valencii tvorí veľkú časť gastroscény talianska kuchyňa, takže napr. o kvalitnú pizzu tu nie je núdza, len si k nej treba normálne sadnúť do reštaurácie alebo si ju vopred objednať, vyzdvihnúť a zobrať so sebou (ak nemáte presnú adresu a nevyužijete donášku).
Výnimkou sú pojazdné stánky s churros (dlhé tenšie kúsky vyprážaného cesta), buñuelos (malé guľky vyprážaného cesta) či fartons (dlhé hrubšie kúsky pečeného cesta). Nejedia ich len turisti či okoloidúci, ale kupujú si ich normálne domáci ako sladké pečivo po celý deň. Stánky nájdete na križovatkách a námestiach v každej štvrti a netreba sa ich báť, churros sú vždy čerstvé a vôbec nie také mastné, ako by sa mohlo zdať. Ak sú pridlho na pulte, predajcovia vám ich ani neponúknu a radšej upečú novú várku. Najlepšie sú len tak posypané kryštálovým cukrom, ale pokojne vyskúšajte aj „horúcu čokoládu“ na namáčanie, ktorú vám načapujú do dózičky alebo do vlastnej nádoby. Je to extrémne návykové a uspokojujúce. My sme si najčastejšie kupovali churros v stánku pri stanici metra Ayora, smerom k na námestiu Plaza del Grabador Planes a v centre na námestí Plaza del Tossal.
Túlanie sa po tržniciach je moja vášeň. Neviem sa vynadívať na nekonečné stánky so šunkami, klobásami a salámou, syrmi, rybami, darmi mora, ovocím a zeleninou. Vo Valencii nie sú tržnice tak turisticky exponponované ako v Barcelone či Madride, tu nakupujú naozaj skôr miestni. Najznámejšou je Mercado Central na Plaza de la Ciudad de Bruges, ktorá patrí medzi najstaršie a najväčšie tržnice v Európe a aj po architektonickej stránke je skvostom, ktorý si nesmiete nechať ujsť. Obdivujem, ako si sem môžu prísť domáci s veľkou zaváraninovou fľašou a nechať si ju naplniť marinovanými olivami, nakladanými papričkami či koktejlom z darov mora v oleji. Tie kopce obložených bagiet (bocadillos) so sušenou šunkou, strapce paradajok od výmyslu sveta či stánky s lismi na citrusy, kde vám nalejú čerstvú šťavu rovno zo stroja do fľaše či do vlastného džbánika, sú pôsobivé. Rôzne sladké drobné pečivo, turrón (turecký med) či presládzané ovocie alebo solené oriešky na kilá. Arašidy sú vo Valencii to, čo inde v Španielsku zemiakové čipsy. Kdekoľvek si sadnete k pivu, vermútu či vínku, pristane vám na stole miska arašidov na zobkanie. Špecialitou Valencie okrem paelly, či fideuy je syrová torta (cheesecake), ktorej hmota nie je v strede úplne stuhnutá a krásne sa vám roztečie po tanieri. Alebo káva cremaet, čierna s cukrom, rumom, škoricou a citrónom. Nakupovanie na tržnici vrelo odporúčam všetkým, ktorí sa chcú stravovať individuálne, variť si v apartmáne alebo si chcú len kúpiť jedlo do lietadla. Väčšina tržníc však zatvára okolo štvrtej popoludní, tak si nákupy plánujte vopred. Inak, pojazdné káričky s lisom na citrusy nájdete kdekoľvek po meste, pohárik čerstvej šťavy je zvyčajne za 1 euro.
Tržníc je vo Valencii veľa, v každej štvrti či mestskej časti je nejaká historická, revitalizovaná, či úplne nová s novou náplňou a skladbou služieb. Jednou z takých je aj Mercado de Tapineria (Čalúnnický trh) v Starom Meste na ulici Calle de Tapineria, čo sú vlastne prepojené dve menšie námestíčka s dvomi reštauráciami a obchodíkmi, kde sa vonku sedí, po večeroch hrá živá hudba a svietia girlandy zo žiaroviek. Takto sme hneď prvý večer čakali na stôl pred bistrom Bar & Kitchen (na voľný stôl sa čaká ako na pošte, potiahnete si lístok s číslom a na elektronickej tabuli čakáte, kým naskočí vaše číslo) a tešili sa na prvý vermút. Obsluhovala nás sympatická Estónčanka, ktorá hneď odhalila, že sme z východnej Európy, vraj podľa čŕt mojej tváre, vraj také pekné ženy žijú len „u nás“. No, hneď som si objednala aj druhý vermút! Dali sme si prvé patatas bravas (vo veľmi zaujímavej úprave), prvé guacamole a tacos a užívali si po dlhej dobe voľný večer vonku.
Vo februári síce ešte nebola plážová sezóna v plnom prúde, typické chiringuitos ešte neboli sprevádzkované a plážové bary fungovali len sporadicky, ale aj tak sa dali na promenáde nájsť mnohé útulné miesta, kam ísť na brunch alebo len tak na koktejl. Nám sa vizuálne najviac páčilo v Boa Beach s hojdačkami a etno lampami s tienidlami z palmových listov. Od pláže to tak vôbec nevyzerá, ale je to pomerne veľký podnik, tak sa pokojne zastavte na pohár bubliniek, keď pôjdete okolo, miesta je tu dosť a budete mať pocit, že ste niekde v Karibiku.
Inak, my sme aj paellu jedli na promenáde. Paella je pôvodne skromné vidiecke jedlo, už som tu kedysi spomínala, že autentická paella sa pripravuje s králičím mäsom a slimákmi (vykŕmenými rozmarínom) a robí sa na otvorenom ohni. Bola som paralyzovaná toľkými možnosťami, kam ísť na ozajstnú, poriadnu paellu, nevedela som sa rozhodnúť, tak sme vrámci prechádzky po pláži zvolili reštauráciu La Chipirona (Kalmar), kde sa paella robí na otvorenom ohni a okrem paelly sme, samozrejme, museli ochutnať aj kalmary (vyprážané so syrom a pikantnou majonézou), či valencijský šalát s tuniakom a paradajkami, ktorý nájdete na jedálnom lístku hádam všade. Paella sa chuťovo nelíšila od toho, čo som doteraz poznala či sama varila, len bola o poznanie mastnejšia, paprikovejšia (od množstva mletej červenej papriky) a hlavne ma prekvapilo, že sa pečie vo veľmi tenkej vrstve. Je pomerne sýta a len pre zaujímavosť, v Španielsku sa tradične paella konzumuje výlučne na obed, čo však mnohým podnikom nebráni ponúkať ju turistom aj večer. Verziu paelly s cestovinou namiesto ryže, tzv. fideuu, sme nestihli ochutnať, ale mám to v pláne hneď pri najbližšej príležitosti.
Samostatnou kapitolou je návšteva Mesta umení a vied, na to si vyhraďte celý jeden deň, najmä ak chcete navštíviť niektorú z jeho expozícií. Voľne sa poprechádzať či posedieť na lavičkách môžete medzi jednotlivými budovami alebo v parku Umbracle. Highlightom je ale určite famózne oceanárium. Komplex je rozložený na viacero menších pavilónov v exteriéri aj interiéri a kombinovať si ich môžete podľa nálady. A ak by ste sa chceli najesť niekde v blízkom okolí, odporúčam napr. El Bar na Avenida Instituto Obrero, kde si v peknom modernom prostredí z medzinárodného menu vyberú deti aj dospelí. S radosťou som uvítala trebárs veľký listový šalát, keďže mi na cestách vždy najviac chýba práve čerstvá listová zelenina a šaláty z čerstvej zeleniny.
Ako sme vo Valencii raňajkovali, kávičkovali a ako to tam vyzerá s výberovou kávou, si povieme zase nabudúce.
