https://www.natanieri.sk

Category

v reštaurácii

v cudzine, v pohári, v reštaurácii

Do Bruselu? A čo tam? Veď tam nič nie je…

Nepopieram, Brusel je náročný. Oriešok nájsť ten správny kľúč, ako naňho. Nepoznám nikoho, kto by Brusel miloval, zato tých, čo majú s Bruselom problém, sú zástupy. Nechcela som sa však nimi nechať ovplyvniť, a hlavne situácia bola iná. Po dlhej dobe sme nešli na prieskumnú cestu, ale na návštevu k priateľom. Nemohli sme teda, ako zvyčajne na cestách, ráno vypadnúť z bytu a vrátiť sa neskoro v noci len prespať. V Bruseli sme sa stretli tri páry kamarátov, chceli sme si po rokoch sociálnej izolácie užiť aj spoločný čas offline. Už som aj zabudla, aké príjemné je byť u niekoho na návšteve. Že vás príde vyzdvihnúť na stanicu, požičia dobíjacie kartičky na verejnú dopravu a ušetrí čas, ktorý by sme zabili študovaním metra a cesty. A čo si budeme, najlepšie jedlo, aké sme v Bruseli jedli, bolo to, čo nám pripravili naši zlatí kamaráti doma. Najlepšie slávky, parmigiana a brownies, nech žijú najlepší hostitelia!

Pokračovanie...
v cudzine, v pohári, v reštaurácii

Šunka, prosecco a jedna noc v raji

Kým Toskánsko bola skôr živelná hŕŕŕ akcia, následná cesta do Talianska bola dlho plánovaná a očakávaná. Čakala ticho v šuflíku, kým na ňu príde rad. Naši priatelia totiž dlhé roky chodia do oblasti, kde sa dorába prosecco a zásobovali nás nielen dobrými fľašami, ale aj zážitkami, tak sme si povedali, že to skúsime tiež. Po rokoch tak konečne došlo k tomu, že sme sa do oblasti Valdobbiadene a Conegliano v regióne Benátsko (Veneto) dostali a zažili ju na vlastnej koži. Moje postoje k talianskej kuchyni sa síce nezmenili a za názorom, že Taliansko nie je dobrá gastro destinácia, si stále stojím, no dojmy z Talianska mám už oveľa lepšie. Najviac k tomu prispelo, že sme si cestu nakoniec spestrili večerou a prenocovaním pri Gardskom jazere, čo by zlomilo aj toho najzarytejšieho skeptika. Gardu sa nedá nemilovať.

Pokračovanie...
v cudzine, v pohári, v reštaurácii, v šálke

Florencia a moja súkromná renesancia

Keď muž naznačoval, že chce ísť na Veľkú noc do Toskánska, prešla som to mlčaním. Dobre, to prežijem. Keď ale ďalej rozvíjal myšlienku, že do Florencie ani nemusíme chodiť, že tam bude strašne veľa ľudí, stopla som ho hneď v úvode. Ak mám ísť do Toskánska, tak si aspoň splním jeden veľký sen, lebo ak nič iné, do galérie Uffizi musím bezpodmienečne ísť. Vtedy som ešte operovala s tým, že Toskánsko bude jednorazová záležitosť. Teraz, a nikdy viac. Cha!

Pokračovanie...
v cudzine, v pohári, v reštaurácii

Toskánsko pre začiatočníkov

Bola to výzva. Taliansko nie je v mojom hľadáčiku, taliansku kuchyňu mám asi na úplne poslednom mieste, nebaví ma, pizzou ani cestovinami sa mi nezavďačíte, nesledujem gastronómiu, ani dianie v tomto regióne. Navyše, vyhýbam sa destináciám masového turizmu, takže keď mi muž povedal, že by išiel na Veľkú noc do Toskánska, vybil mi poistky. Do Toskánska?!? Ale nič som nepovedala. Nevadí, radšej teraz, ako neskôr. Čím skôr to budeme mať za sebou, tým lepšie…

Pokračovanie...
v cudzine, v pohári, v reštaurácii

Španielsky projekt pokračuje

Rada chodím na miesta, kde som už bola. Lepšie povedané, teraz mám takú fázu, že mi neprekáža chodiť na miesta, ktoré som už videla. Muž má, naopak, fázu, keď chce chodiť stále na nové miesta. Preto, keď sme zvažovali, kam v rámci nášho španielskeho projektu ďalej, sme boli ako medzi dvomi mlynskými kameňmi. Ja som sa chcela vrátiť do Barcelony, hlavne ju ukázať deťom, ktoré v Barcelone ešte neboli a pre ktoré primárne španielsky projekt robíme. Sama som však bola zvedavá, kam sa Barcelona medzičasom posunula. No nadviazať tam, kde sme pred siedmimi rokmi skončili, bolo nemožné a miestami som mala pocit, že som v Barcelone po prvý krát. Veľa podnikov, ktoré sme navštívili, už zaniklo a vzniklo toho toľko, že sme mali čo robiť, aby sme sa v tom zorientovali.

Pokračovanie...
v cudzine, v pohári, v reštaurácii, v šálke

Rok Brna

Posledný príspevok uplynulej sezóny zvyknem vždy venovať niečomu výnimočnému, niečomu, čo na mňa urobilo najväčší dojem a čo vo mne najviac ostalo. Prísľub, že je stále sa na čo tešiť a že to tu nie je až taká tragédia. Tentoraz to nie je konkrétny podnik, ani žiadna iniciatíva či konkrétny kolektív ľudí, ale mesto. Brno. Najväčšia radosť v tejto neradostnej dobe. Počítala som to, za minulý rok som bola v Brne až desaťkrát. S mužom, s priateľmi, sama s deťmi, na otočku po práci, na jeden deň, na jednu noc, na predĺžený víkend, cez letné prázdniny, dvakrát tesne pred Vianocami…

Pokračovanie...