Ázijské jedlo je pre našinca pomerne neznáma téma, možno to tu väčšine z vás nič nepovie, ale ak sa nájde čo len jeden človek, ktorého inšpirujem k prekročeniu vlastného tieňa, budem to brať ako úspech. Stojí to totiž za to. Kde som sa tentoraz inšpirovala ja? U toho najpovolanejšieho. Priznávam sa bez mučenia, nechala som sa absolútne ovplyvniť výberom Anthonyho Bourdaina. Stačilo mi pozrieť si diely „No reservation“ a „Layover“ z New Yorku a bolo vymaľované. Zožrala som mu to všetko aj s navijakom. Tak ako? Idete do toho so mnou?

Zastávka č. 1: Pok Pok – thajská kuchyňa ako ju nepoznáte

Aj keď sme Brooklyn neplánovali (mimochodom, Brooklyn je momentálne najhorúcejším foodie spotom v New Yorku), vábenie Pok Poku bolo také silné, že sme si spravili malý exkurz aj za rieku East. (Inak je to perfektná prechádzka cez Brooklynský most, po nábreží so zaujímavými pohľadmi na Manhattan až do reštaurácie.) V Pok Poku si nedáte žiadne kvázi-thajské jedlá. Z jedálneho lístka nebudete zrejme o nič múdrejší, pretože tu varia autentické jedlá severného Thajska, ktoré nie sú na Západe známe a rozšírené. O to väčšia to ale bude sranda. Presne kvôli tomuto sem chcel môj muž veľmi ísť. „Vzrůšo“… Prostredie je správne neformálne, akosi si neviem predstaviť jesť thajské jedlo v naškrobenom serióznom podniku s livrejovanými čašníkmi. Kockované obrusy, plechový riad, k dokonale thajskému pocitu vám bude chýbať už len 100% vlhkosť vzduchu a piesok v šľapkách.

Ja som tu niekoľkokrát prekonala samu seba.

Dali sme si tunajšie najpopulárnejšie jedlo laap meuang (šalát so štipľavým sekaným bravčovým mäsom s chrumkavými oškvarkami a šalotkou) a yam samun phrai (šalát s orieškami, bylinkami, sušenými krevetami, mletým bravčovým mäsom a kokosovým dresingom). Žiadne unifikované a ploché chute zo západniarskych thajských reštaurácií, tu vám v pamäti zostane sviežosť (ne)známych byliniek a čerstvosť zeleniny v kombinácii s rafinovanou pikantnosťou mäsa a pálivých omáčok. Čisté jedlo. Neodolali sme a objednali si ešte jedno vietnamské zastúpenie v jedálnom lístku cha ca (v kurkume marinovaný sumec s vlasovými rezancami, arašidmi a bylinkami). A dobre sme urobili. O poznanie jemnejšie chute i textúra, perfektný celkový dojem, pre nás bol sumec suverénne tým najlepším, čo sme v Pok Poku ochutnali. A skutočné Thajsko a Vietnam nás teraz láka o to viac. Hádam sa nám čoskoro pošťastí…

Zastávka č. 2: Ivan Ramen Slurp Shop – návrat poctivej židovskej kuracej polievky

Bohužiaľ, novej reštaurácie Ivana Orkina v New Yorku sme sa nakoniec nedočkali, aj keď bola na spadnutie už od novembra. Otvoria ju až 9. mája, minula nás tesne, škoda. Na druhej strane, klobúk dole pred Orkinovým podnikateľským duchom, svojich priaznivcov nechcel dlho naťahovať a otvoril aspoň malý bufet Ivan Ramen Slurp Shop v Gotham West Markete. Väčšinu sortimentu a hlavnú hviezdu – Ivan ramen môžete ochutnať aj tu. A veru sme ochutnali. Ja som si dala originálny Orkinov ramen shio, soľou ochutený vývar s rezancami, podávaný s bôčikom a cibuľkou. Muž si dal „fully loaded“ ramen shoyu (ochutený sójovou omáčkou) s cibuľkou, pečenými paradajkami, vajíčkom na mäkko a extra bôčikom navrch. Tento ramen bol „ázijskejší“, voňavá sójová omáčka mu dodávala veľmi príjemnú a nenáročnú chuť, ktorá decentne prekrývala priamočiarosť silného mäsového vývaru. Odporúčala by som ho ľuďom, ktorí inak nemajú radi mäsové polievky. Patrím medzi nich aj ja, ale nemohla som neochutnať legendárny Orkinov shio ramen, ktorého vzniku predchádzala taká zaujímavá cesta. (Jedlá s príbehom, to je moje!)

Orkin chcel v Tokiu variť ramen, ale vôbec netušil, ako na to. Ochutnal desiatky miestnych ramenov, ale ani to mu nepomohlo. Nakoniec sa rozhodol zostať sám sebou a odpichol sa od toho, na čom vyrastal a čo má najradšej. Od starej dobrej kuracej polievky, aké robia v židovských rodinách odnepamäti. Silný a mastný vývar s plnou, komplexnou chuťou. Najväčšiu frajerinu si dovolil s rezancami, ktoré začal rovnako podľa židovskej tradície vyrábať z raže. To predtým nikto v Japonsku nerobil, raž sa stala módnou až neskôr. A aby toho nebolo málo, kuraciu chuť vývaru ešte umocnil dávkou vyškvareného kuracieho tuku – šmalcu. Týmito dvomi vychytávkami si získal Japoncov na celej čiare. Dostal aj nás. Ťažko sa vyjadruje ten povznášajúci pocit, ktorý sme po zjedení ramenu mali. Či bola tá eufória dôsledkom sŕkania horúcich rezancov (ramen sa je veľmi horúci, aby jeho mastnota v ústach netuhla, je sa rýchlo, aby sa rezance v horúcom vývare nestihli rozvariť a sŕka sa, aby sa lepšie rozvinula jeho chuť a aróma, podobne ako u vína), alebo len radosťou, že nám vyšiel plán, neviem, ale po tejto skúsenosti som ochotná uveriť, že kurací vývar má naozaj liečivé účinky.

Zastávka č. 3: Takashi – okienko do japonskej gastrokultúry

Takashim som bola úplne omámená. Možno je to len nostalgia za Japonskom, alebo nutkavá potreba si aj v reštaurácii jedlá sama pripraviť, ale od začiatku som chcela opekať. Ak ste na tom podobne, yakiniku (jedlo si hosť pripravuje sám pri stole na zabudovaných griloch) je pre vás to pravé. Takashiho koncept stojí na dvoch pilieroch – na yakiniku a spracúvaní mäsa „from nose to tail“, v tomto prípade hovädzieho mäsa od A po Z.

V menu nájdete okrem jedál na yakiniku (vrátane aorty, hrubého čreva, všetkých 4 hovädzích žalúdkov a pod.) aj širokú ponuku surových jedál (rovnako odvážne napr. bachor, kniha, achilovky…). Takto to znie dosť bizarne, ale nemusíte mať žiadne obavy. Jedlo je sofistikované a delikátne. Ak máte čo len trochu dobrodružného ducha a chcete zažiť niečo naozaj iné, prídite práve sem. Ja som tu niekoľkokrát prekonala samu seba. Jedla som prvýkrát v živote surové mäso a vlastne skoro všetko, čo som tu ochutnala bolo viac-menej surové, takže ak sme toto prežili v zdraví, trúfam si aj na väčšie divočiny.

Podstatnou súčasťou autentického zážitku v Takashi bol i fakt, že v podniku bolo počas našej návštevy viac Japoncov ako iných národností a cítili sme sa tam naozaj ako v Japonsku. Kuriozitou je potom aj návšteva toalety s hypermoderným japonským WC. Ak ste to ešte nezažili, pobavíte sa.

Zastávka č. 4: Momofuku Noodle Bar – americký sen 21. storočia

Toto bola jasná voľba už predtým, ako sme vedeli, že pôjdeme do New Yorku. Od začiatku nás Momofuku lákalo. Najočakávanejšia vec, čo sme v New Yorku chceli zažiť. Momofuku a ich „pork buns“. Tieto parené knedličky s bôčikom pohli svetom, dovolím si tvrdiť, že momofucké pork buns odštartovali novú éru gastronómie a zapísali sa natrvalo do dejín. Od tých čias už nič nie je tak, ako bolo. Za posledných 10 rokov pork buns natoľko zľudoveli, že ich pozná/varí, hádam, každé malé dieťa. (Ak ste totálne prepadli pekinskej kačke, dávajte si pozor na pork buns, inak si vytvoríte ďalšiu silnú závislosť. A v prípade, že trpíte na knedlo-vepřo-zelo, si dávajte pozor tiež.)

Keď som zdvorilo konverzovala s postarším Newyorčanom, sediacim vedľa mňa v lietadle a poznamenala, že sa chystáme do Momofuku, pretiahla sa mu tvár a veľavravne pošúchal prstami na znak peňazí, zarazila som sa. Upresnila som, že nejdeme do Momofuku Ko (2 michelinovské hviezdy), len do Noodle Baru, jeho reakcia sa nezmenila. Neviem, čo tým myslel, ale pork buns v Noodle Bare ani v Ssäm Bare vás v žiadnom prípade nezruinujú. Tie si musíte dať. Navyše, atmosféra a prostredie týchto neformálnych bistier je taká podmanivá, že na nejaké michelinovské hviezdy sa môžete vykašľať. Okrem povinných pork buns by som ešte vrelo odporúčala momofucký ramen, už len pre porovnanie s Ivan ramenom. (Mne osobne viac chutil Ivanov vývar, ale slíže v Momofuku. Holt, alkalické „noodles“ sú alkalické „noodles“, ten uspokojivý pocit pri ich žuvaní je nenapodobiteľný.)

Dúfam, že je vám po tomto obšírnom opise trochu jasnejšie, aká pestrá a objavná môže ázijská kuchyňa byť. Na sivo-čiernom pozadí drsného New Yorku žiarila ako jasná hviezda a pre nás bola gastronomickým vrcholom cesty. Cestovať za takýmito zážitkami má určite zmysel.

Fotogaléria Pok Pok:

Fotogaléria Ivan Ramen Slurp Shop:

Fotogaléria Takashi:

Fotogaléria Momofuku Noodle Bar:

Ďalšie články o New Yorku:
– Man with a Movie Camera – New York
– Lahôdkárska stará škola
– Noci v New Yorku
– Manhattanské trhy a tržnice
– New York – cukor, káva, limonáda

Autor: zuzka
7 komentárov