Tento článok voľne nadväzuje na text o rybom trhu Tsukiji. Netúlal som sa totiž len úzkymi uličkami rybieho trhu, ale čo-to aj pojedol a popil. Aspoň pár vecí by som rád spomenul. Mnohé z nich už môžete ochutnať aj na Slovensku, ale autentické prostredie a chuť predsa len chýba.
Pri pohľade na reklamný pútač whisky Suntory na jednej z ulíc Tokia som si okamžite spomenul na Billa Murraya vo filme Lost in Translation. Práve názov filmu, lepšie povedané jeho dvojitá interpretácia („Stratení v preklade“ vs „Stratené v preklade“) pomerne presne vystihuje nielen moje pocity v Japonsku, ale aj pri písaní tohto textu. Opísať chuť a voňu jedla, miesta, zvuky a atmosféru len cez slová a fotografie sa mi zdá proste nedostačujúce. Najradšej by som ako David Chang pri jeho prednáške na Harwarde rozdal papierové vrecúška s degustačnými vzorkami, aby som vám čo najbližšie priblížil chuťové spomienky.
Dokonalé. Rovnako ako čaj, ktorý vykúzlila.
Napríklad, ako nás naši japonskí kamaráti doviezli na vidiek, kde nám žena miestneho hrnčiara predviedla prípravu zeleného čaju. Japonka silne pripomínala Harryho Pottera a nebolo to len okuliarmi na jej nose, alebo miešaním zeleného lektvaru v malej miske, ale aj neuveriteľným množstvom podivných vecí, ktoré ju obklopovali v jej kráľovstve. Do toho mumlala nejaké zaklínadlá po japonsky. Dokonalé. Rovnako ako čaj, ktorý vykúzlila.
Okrem zeleného čaju došlo aj na alkoholické nápoje. Na remeselných trhoch v Kasame som vyskúšal niekoľko druhov saké. Fanúšikom saké príliš nie som. Nedarilo sa mi v rozoznávaní rôznych druhov, ktoré mi boli ponúkané. Zvedavý som bol ale najmä na japonské pivo. Na asi najznámejšej značke Asahi ma okamžite zaujal nápis „super dry“ a hneď za ním, bleskové účinky nápoja na usmievavých Japoncov. Nebolo nič výnimočné, keď už po jednom pive vypukla bujará zábava. Na niečo podobné sme u nás skôr zvyknutí až po niekoľkých sériách borovičiek. Japonci v tomto smere dosť ušetria. Neskôr som ešte ochutnal inú japonskú značku piva – Sapporo a to mi chutilo o kúsok viac. Sa mi zdalo ľahšie oproti Asahi, menej horké, prirovnal by som to k našej desiatke.
Osobitnou kapitolou bolo v Japonsku objednávanie jedla, ktoré niekedy vyústilo v neočakávané prekvapenia. Jednou z nástrah bolo napríklad objednávanie z automatu. Niekde pri výdaji jedla boli obrázky jednotlivých chodov a pod nimi v japonských „ľahko zapamätateľných“ znakoch ich názvy. Jedlá vyzerali famózne, nápisy pod nimi jeden ako druhý. Nasledoval približne 10-15 minútový tréning pamäte, ktorý spočíval v snahe zapamätať si čo najlepšie podivné kliky-háky. Posun času alebo niečo iné mi zatemňovalo myseľ, inak si neviem vysvetliť prečo som si konkrétny nápis neodfotil a tak si neuľahčil výber. Doteraz je to pre mňa záhada. Potom totiž nasledoval presun k asi 10 metrov vzdialenému automatu, kde boli už len tlačítka s názvami jedál (už bez obrázkov). A tam nastala mierna panika. Akákoľvek snaha o trafenie identických znakov, aké boli pri obrázku jedla, narážala na nízku výkonnosť mojej fotografickej pamäte. Väčšinou to skončilo v podstate náhodným výberom. Pri odovzdávaní lístku z automatu som bol na pochybách, čo pristane na mojom tanieri.
Pri jednom objednávaní jedla v japonských kúpeľoch dokonca chýbali aj super pomocné obrázky jedál. Vtedy bol pri mne ale výborný japonský kamarát a prekladateľ Nakata, ktorý mal do dokonalosti natrénovanú vetu: „Very, very good.“ Tak som mohol môj sofistikovaný výber uskutočniť s ním. V skratke to prebiehalo nasledovne – náhodne som ukázal na tlačítko s nápisom nejakého jedla na automate a spýtal sa Nakatu, či je to dobré. A on predviedol svoju vycibrenú vetu. Ukázal som na ďalší nápis a nasledovala identická odpoveď, niekedy doplnená širokým úsmevom. Pri tých so širokým úsmevom, som mal taký čudný pocit, že išlo o japonskú škodoradosť. Výsledok mojho asi 20 minútového výberu a konverzácie s Nakatom – miska pekelne štipľavého kimči.
Ak je nejaké jedlo, ktoré by ste v Japonsku istotne nemali vynechať, tak sú to polievky ramen. Môžeme ich rozdeliť na dva základné druhy, podľa toho aký typ slížov v nich je. V hlbokej miske môžete nájsť širšie biele pšeničné slíže označované ako udon, alebo tenšie tmavé ražné prípadne pohánkové nazývané soba. Okrem slížov sa jednotlivé rameny líšia ochutením vývaru a samozrejme ďalšími ingredienciami, ktoré obsahujú. Môžete to byť len pár kúskov zeleniny doplnenej morskými riasami, ale aj rôzne druhy na tenko nakrájaného mäsa, tempura, morské potvory, vajíčko… Každá ramen vývarovňa ma svoj vlastný recept. Moje prvé jedlo v Japonsku bol práve ramen, ktorý som jedol kdesi kúsok pred Tokiom cestou z letiska. Kedže som už nevidel od hladu, poprosil som našich japonských kamarátov, aby pri najbližšej možnej príležitosti zastavili niekde pri ceste na jedlo. Tak som sa zrazu ocitlol v miestnej maličkej vývarovni, kde sa špecializovali na ramen. Silný mäsový vývar doplnený slížami, zeleninou a kúskom riasy, charakteristická chuť umami v kombinácii s vlčím hladom zviedla slušný súboj s mojím jet lagom. Para valiaca sa z neďalekých veľkých kotlov s horúcim vývarom sa zmiešavala so zvedavými pohľadmi pár Japoncov sediacimi okolo. A ja som si konečne mohol povedať – som v Japonsku, cítim Japonsko, ochutnávam Japonsko!
Druhým silným zážitkom boli pre mňa slíže soba. Chladivé, podávane na rohožke nazývanej zaru, s kúskami morskej riasy, na jemno posekanou jarnou cibuľkou, s wasabi a omáčkou soba tsuyu. Omáčka tsuyu sa vytvára spojením vývaru dashi, sladkej sójovej omáčky (nazývanej satojoyu) a mirinu. Typické jednoduché japonské jedlo. Minimalistické a osviežujúce. Na prvý pohľad nenápadné, možno až nudné, ale schopné rozohrať explóziu chutí v ústach. Ešte aj tradičný pohár studenej vody podávaný k jedlu ich dokonale dopĺňal a nechával vyniknúť jednotlivé sústa jemných soba slížov namáčaných v omáčke tsuyu.
V Japonsku je veľmi populárne grilovanie. Nielen vonku v parkoch a kempoch, ale môžete nájsť aj reštaurácie, ktoré sa vyslovene špecializujú na grilovanie. Príkladom môže napríklad koncept teppanyaki. Keď som už druhý deň hučal do Nakatu, aby nás zobral do typickej japonskej reštaurácie, nevybral sushi bar, ale práve reštauráciu, kde mali stoly so zabudovanými grilmi, kde si každý pripravuje a dotvára jedlo sám (tzv. yakiniku reštaurácia). Okamžite sa objavili na stole misky s rôznymi naloženými tenkými plátkami mäsa a zeleniny. A zábava mohla začať.
V Japonsku som mal stále pocit, že niekto predo mnou chodí a ukrýva sladkosti. Poriadnu čokoládu nie a nie nájsť. A keď som konečne vypátral niečo typicky japonské, nestretlo sa to u mňa s veľkým úspechom. Zato Zuzka našla okamžite zaľúbenie v mochi. Nevynechala jedinú príležitosť, aby si nekúpila koláčik z ryžovej múky naplnený sladkou pastou z červenej fazule. Takýto typ sa označuje ako daifukumochi.
Nakoniec si neodpustím odbočkú od témy. Dnes už to nie je taká rarita, ale v tom čase to bol zážitok, ktorý prekonával aj niektoré japonské pochúťky. Raz sme hľadali toaletu v obrovskom nákupnom centre, kde sme boli zameniť peniaze. Keďže sme si nevedeli rady, spýtali sme sa jednej dievčiny za okienkom zmenárne, kde je najbližšia toaleta. Dievčina sa okamžite zdvihla, zavrela okienko, kráčala pred nami a úctivo otvárala a zatvárala dvere, odprevadila nás o dve poschodia nižšie, Zuzku doslova a do písmena až do kabínky toalety. Toaleta mierne pripomínala kabínu raketoplánu Enterprise v japonskom redizajne. Okrem anglického nápisu „Automatic Flushing“, všetko v skvelých japonských znakoch. Výrazne to ale zachránili najmä piktogramy pod nápismi. Ja som v tom čase tiež objavil identickú miestnosť určenú pre pánov. Dobrodružstvo mohlo začať. Ako prvé sa mi podarilo spustiť z reproduktora pod ovládacím panelom hudbu a zvuk malého vodopádu. Neviem, či to slúži ako maskovacia zvuková kulisa, alebo akási pomôcka pre ľudí, ktorí prídu na toaletu a potom tam bezradne stoja. Samozrejme doska sa sama zdvihla a potom zase sklopila. O tom, že bola vyhrievaná snáď ani netreba písať. Sediac som skúmal význam jednotlivých piktogramov a vzrastala vo mne zvedavosť, ako to bude fungovať. Do podrobností nepôjdem. Kto už na tomto vesmírnom záchode sedel, ten vie svoje, kto ešte nie, istotne treba vyskúšať.
Jedno viem. Do Japonska sa istotne ešte vrátim. Nielen kvôli toalete z japonskej NASA. Chcem zažiť ráno v ryokane, s raňajkami s výhľadom do detailne upravenej záhrady. Poprechádzam sa po plážach Okinavy. Pozriem si záhrady Kjóta s rozkvitnutými čerešňami. Preveziem sa shinkanzenom. Potúlam sa tokijskou nočnou Akihabarou. Budem sledovať ľudské mravenisko na križovatke pred Sony Plaza. Posedím si po krk v teplej vode japonských kúpeľov uprostred hôr a „podebatujem“ s dôchodcami v saune. Pripomeniem si chuť sushi na Tsukiji. Vôňu čerstvého wasabi. Ponorím sa do sveta ramenu a potrápim sa s paličkami pri jedení soba slížov. A nebude mi ani vadiť pre mňa nepohodlné krčenie sa na tatami za nízkymi japonskými stolíkmi. Lebo takto chutí Japonsko.
Fotogaléria:
