Poznámka (2017): Reštaurácia ukončila svoju činnosť.
Bol to jeden z najlepších rodinných výletov, aké sme zažili. Ešte na jar minulého roka. Obsahoval všetko, čo máme radi. Históriu, (ľudovú) architektúru, dobré jedlo, prírodné krásy a folklór vidieka, konkrétne čarovných Kopaníc, kraja slivkových samôt. Kút Slovenska, ako vystrihnutý z agroturistických katalógov.
OK, nebudem zastierať, že primárne sme smerovali do reštaurácie U Juhása v Košariskách pri Brezovej pod Bradlom, ale koncipovali sme výlet tak, aby sme si pozreli aj nejaké miestne pamätihodnosti a užili si aj deti. Ako veľká obdivovateľka stavieb Dušana S. Jurkoviča som nemohla vynechať Štefánikovu Mohylu na Bradle, z ktorej sme si pozreli tento krásny kraj pekne zhora. Po obede sme dopriali deťom voľný výbeh so zvieratkami na Gazdovskom dvore v Turej Lúke a ja som si pozrela dom a stodolu. Víkendovú pohodu na slnečnej podstienke sme si vychutnali pri domácom bylinkovom čaji s medom, ktorým nás pohostili milé a ochotné panie sprievodkyne. Deň ako maľovaný.
Gazda je nadšenec a dobrodruh.
Dovolím si povedať, že by sme nemali z celého dňa taký úžasný dojem, keby sme neobedovali práve U Juhása. Stále tvrdím, že zlé jedlo dokáže pokaziť aj celkom pekný výlet a naopak, s dobrým jedlom je aj horší deň či zlé počasie dôvodom na úsmev. Vidiecka reštaurácia U Juhása je v našich podmienkach zjav. Nielen tým, že sa hlási k hnutiu slow-food a úspešne ho aplikuje v praxi, ale najmä osobným prístupom majiteľa Ivana Kötziga – gazdu, ako sám seba priliehavo nazýva, k hosťom. Atmosféra U Juhása je neopakovateľná. Domácka, žičlivá, uvoľnená, nechce sa vám ísť domov, sedeli by ste a debatovali s gazdom až do rána.
Jedlo nás príjemne prekvapilo. Prvýkrát sme na Slovensku komplexne okúsili slow-food. U Juhása je takmer všetko domáce (sami si melú múku a pečú chlieb, chovajú včely…), takmer všetko miestne (susedia nosia prebytky zo záhrad a sadov) alebo slovenské (káva Ebenica), u nich ryžu hneď tak neochutnáte. Všetko je sezónne, nakoniec, U Juhása je sezónna reštaurácia, v zime uzavretá a počas sezóny funguje len na objednávky od piatku do nedele. Klientela je úzka aj vzhľadom na nadpriemerne nastavené ceny. Tu platíte nielen za domáce jedlo a ručnú prácu, ale najmä za exkluzívne prostredie, domácku atmosféru, osobný prístup a dokonalú obsluhu. Najčastejšou odpoveďou obsluhy je „Všetko je možné“, čo v mojich ušiach znie až nadpozemsky. Tu sa naozaj nemusíte báť čokoľvek si vypýtať. Aj keď reštaurácia nie je veľmi orientovaná na deti, detskú stoličku vaše dieťa dostane, ochotne vám ponúknu možnosť jedlo rozmixovať, či rozdeliť porciu medzi dve deti a pod. Ak si vypýtate niečo, čo na jedálnom lístku nie je, ale je pravdepodobné, že by mohli mať, všetko je možné.
Menu sa obmieňa každý víkend podľa aktuálne dostupných surovín. Jedálny lístok je stručný, vkusne jednoduchý, vytlačený na hárku bieleho papiera, ponúkajúci kompletné chody, vrátane príloh, ale nie je problém skladbu jedál na požiadanie meniť. Nealkoholické nápoje majú domáce, ktorékoľvek víno vám rozlejú a zaplatíte len to, čo vypijete. Všetko, o čom často len snívate. Aj výber surovín, z akých tu varia, je často veľmi inšpiratívny. Pohánková torta alebo čakanková zmrzlina sa v ponuke len tak nevidí. Pre deti domáci „miláčik“ s kvietkami podbeľu, čistá krása. Aj menej atraktívne druhy a časti mäsa sa tu (napr. úpravou sous vide) menia na lahôdky (muž doteraz spomína ich bravčový chrbát z prvej návštevy), ale, čo je hlavné, plnohodnotne a chutne sa tu najedia aj vegetariáni.
Druhú návštevu sme plánovali v lete, na vrchole sezóny s maximom produktov a surovín, z ktorých je radosť variť. U Juhása mali nového šéfkuchára, Norberta Benku, čakali sme teda, čo bude. Sedeli sme vonku na terase pod orechom, pri vedľajšom stole večeral gazda s manželkou, rodinná idyla. Atmosféra opäť výborná, hoci, pravdu povediac, jedlo nás trochu sklamalo. Slabo dochutené, málo nápadité a prezentácia až priveľmi domácka. Studená polievka, akokoľvek zo siedmich druhov paradajok, podávaná v pohári, bola akosi bez chuti a tak sme si ju spolu s gazdom a jeho manželkou „dochutili“ vodkou a pili ako Bloody Mary… Jediným svetlým bodom večere bola domáca cviklová zmrzlina, ktorá nás naozaj ohúrila, delikatesa. Celkové sklamanie sme však ťažko skrývali, očakávali sme viac a v duchu sme dávali Juhásovi tretiu šancu.
Tá prišla po roku opäť v tom istom augustovom termíne a trošku sme sa aj báli. Našťastie, naše obavy boli zbytočné, jedlo bolo opäť v poriadku. Najväčší úspech mal jahňací burger s rozmarínovými zemiakmi a výborným zeleninovým čatní, ktoré som si objednala aj ja k rybe. Nebojím sa napísať, že jahňací burger bol lepší ako u April Bloomfieldovej v michelinskom Bresline, šťavnatejší a aj žemľa bola chutnejšia a mäkšia. Potešili ma aj pečené slivkové gule v aktuálnej ponuke, ktoré ma zaujali už minulý rok, keď ich Juhásovci pripravovali pre českú reláciu Kluci v akci.
Za posledné roky som si všimla, že vo všetkých dobrých reštauráciách, ktoré som navštívila, je kľúčovou správna motivácia majiteľa/šéfkuchára. Ak touto motiváciou nie je spokojný a nadšený hosť, nikdy to nie je ono. Gazda U Juhása je veselý a vyrovnaný človek. Užíva si život, vychutnáva si všetko krásne a dobré, čo so sebou prináša a čo je najlepšie, nenecháva si to pre seba. Zaujato rozpráva o rekonštrukcii penziónu, výrobe poklopu na dvore či habánskej keramiky na mieru, o nových hlinených omietkach či domácej orechovici. Málokedy cítiť u človeka takúto vášeň. Gazda je nadšenec a dobrodruh. Nechápem, ako môže takýto podnik na Kopaniciach existovať, ale držím mu palce, nech im to dlho vydrží. Takéto podniky si treba hýčkať.
Napriek celkovému ohromnému dojmu vidím U Juhása značný priestor na zlepšenie, najmä v jedle. Uznávam, že ide o zážitkovú reštauráciu, kde sa platí za zážitky, ale hlavne za zážitky z jedla. U Juhása je v prvom rade reštaurácia, kam sa ľudia chodia najesť. Ak si porovnám jedlo U Juhása a, napríklad, u Bründlmayera (lebo ceny, obsluha, prístup k hosťom, prostredie, atmosféra, apartmán… sú porovnateľné), rozdiel je zjavný. Nechcem to uzavrieť tak, že „na Slovensku to stačí“, lebo gazda je kozmopolitný človek a aj tunajšia klientela musí mať vysoké nároky. Ale choďte sa radšej presvedčiť sami, celkom vám tie výlety na romantické Kopanice závidím. My sa radi vrátime znova.
Fotogaléria apríl 2013:
Fotogaléria august 2013:
Fotogaléria august 2014:
Fotogaléria Mohyla Milana Rastislava Štefánika (Bradlo) / Gazdovský dvor Turá Lúka:
Ja sa priznam, ze pre nas bola navsteva u nich velke sklamanie. V servise aj v jedle. A doteraz sme sa nedonutili dat im druhu sancu…,
Tiež sa obávam, že ľudia nebudú takí benevolentní ako my… Podniky tejto cenovej kategórie musia fičať na prvú dobrú, bohužiaľ. Uvidíme, som zvedavá, čo bude.