Uprostred ničoho

Vonku sa pozvolne stmieva. Auto pomaly, takmer nepočuteľne rozráža chladnúci vzduch uprostred šumavských lesov. Úzka cesta sa neustále kľukatí. Míňame prikrčené domčeky. Len svetlá v ich malých oknách napovedajú, že nie sú opustené. Z ničoho nič sa zo šera vynorí tabuľa z nápisom Vojetice. Ešte jedna prudká zákruta a pred nami sa objaví starší dedinský dom s presvetlenou prístavbou. Náš dnešný cieľ – Hospůdka u Stěpána.

Zväčšiť mapu

Tento podnik som chcel navštíviť od okamihu, kedy som ho prvýkrát uvidel v televíznej show Áno, šéfe. Moja krvná skupina. Skoro dokonalá predstava reštaurácie. Rodinná záležitosť. Používajúca takmer výhradne miestne suroviny. S vlastným chovom hovädzieho plemena Charolais. S kvalitne vyzretým mäsom. S modernými postupmi prípravy. S pár kilometrov vzdialenou chovnou stanicou v Anníně, ktorá zabezpečuje čerstvé dodávky pstruhov dúhových.

Len som čakal na vhodnú príležitosť. A tá prišla… Po prečítaní info na stránke reštaurácie, že je dobré si zarezervovať miesta aspoň dva – tri týždne dopredu, som nenechal nič na náhodu a zavolal som radšej o mesiac skôr.

Útulný interiér len podčiarkuje príjemnú atmosféru tohto miesta ukrytého uprostred ničoho.

Pri vchode sa nás pýtajú, či máme rezerváciu. Po overení nás usádzajú k veľkému drevenému stolu. Tak ako na našom, aj na všetkých ostatných je veľká ceduľa s nápisom „Reserve“. Beznádejne plný podnik. Musím poznamenať, že sme meškali skoro 45 minút. Po ceste som zavolal, že ideme neskoro, či nám miesta môžu podržať a vyšli nám bez zaváhania v ústrety.

Ako predjedlo si vyberám domácu hovädziu paštétu s jarnou cibuľkou s domácim chlebom. Kamarát sa rozhodol vyskúšať rozpečený chlieb s „morkovou pomazánkou“. Paštéta je výborne ochutená, v kombinácii s čerstvým domácim chlebom ma premiestňuje do iného časopriestoru… takže kým sa spamätám, kamarátove predjedlo ani nestihnem ochutnať (a ani odfotiť).

Výber hlavného jedla sa mení na niekoľkominútovú diskusiu, keď nám veľmi príjemný čašník odpovedá na otázky a odporúča rôzne druhy mäsa a ich úpravy. Musím podotknúť, že v ten večer to nebol posledný takýto rozhovor s ním. Kamarát vsádza na hovädzí steak zo sviečkovej, pripravovaný metódou sous vide (medium), s kuriatkovým ragú a brusnicovou omáčkou podávaný s pečeným zemiakom s bylinkovým tvarohom a slaninkou. Ja nakoniec nechávam na jedno z odporúčaní – steak z teľacieho krku s „pepřovou“ omáčkou a „šťouchanými“ zemiakmi s pečeným cesnakom. K jedlu si vyberám Cabernet Sauvignon (neskorý zber, 2011) z moravského vinárstva Žarošice. Keďže kamarát má tento večer nevďačnú úlohu šoféra, stáva sa „nedobrovoľným“ testerom domácej bylinkovej limonády (tvorená asi z ôsmich rôznych byliniek). Limonáda je opäť jednou z ukážok, že sa dajú veci robiť aj inak… Skvelý nápad, výborné vyhotovenie.

Po ochutnaní pár kúskov mäsa kamarát poznamenáva, že toto je zrejme najlepší steak, aký kedy jedol. Ja som unesený z teľacieho krku. Je až prekvapujúce, o aký jemný kus sa jedná. Hrubozrnná soľ občas zaškrípe medzi zubami. Popritom aj zrakom obdivujem nádherne opečený kus mäsa s charakteristickými pruhmi po grile. Mäso je dobre odležané, šťavnaté, s plnou chuťou. Prepečené presne podľa dohody. Doslova sa v ústach rozpadáva. Nič neruší naše pomalé vychutnávanie si jednotlivých kúskov, nie je sa kam ponáhľať. Nevadí nám už ani trochu dlhšie čakanie na jedlo.

Útulný interiér len podčiarkuje príjemnú atmosféru tohto miesta ukrytého uprostred ničoho.

Zastavuje sa pri náš čašník a nezabudne sa spýtať, či je všetko v poriadku. Opäť sa z toho rozvinie niekoľkominútový rozhovor o mäse, o jeho zrení a spracovaní. Z neďalekej skrine dokonca vyťahuje kuchárku od Magdalény Rettigovej, listuje v nej, ukazuje nám niektoré strany a popritom vysvetľuje plány do budúcnosti: oživovanie starých (zabudnutých) receptov a prípravu veľkého zimného ochutnávkového menu, pozostávajúceho z rôznych druhov mäsa s odstupňovaným vyzretím.

Pre objektívnosť musím napísať, že ani „U Štěpána“ sa nevyhli pár „prešľapom“. Zamrzí priniesť červené víno síce v krásnom veľkom pohári, ale práve vytiahnutom z umývačky riadu. Tiež by som privítal nalievanie vína pri stole. Ľutoval som aj niekoľkých návštevníkov, ktorí prišli tesne po nás bez rezervácie a napriek tomu, že pri našom stole boli štyri voľné miesta, poslali ich preč. Stále sme si mysleli, že niekoho k nám posadia, ale miesta počas celého večera zostali prázdne.

Po vyše dvoch hodinách odchádzame. Na parkovisku stojí už len naše opustené auto. Vonku na nás čaká ticho a chladivý vzduch. Prechádzame popri bylinkovej záhrade, ktorá sa nachádza hneď vedľa reštaurácie. V hlave príjemný pokoj. Nasadáme do auta a vnoríme sa do šumavskej tmy. Cestou rozoberáme, že aká je to škoda, že nemáme takýto steakový podnik bližšie. Kamarát sa zamýšľa nad tým, ako môže byť reštaurácia niekde na vidieku, takmer mimo civilizácie,  obsadená na tri týždne dopredu. Prečo je také zložité zrealizovať niečo podobné aj na Slovensku? Najmä sa ale vraciame späť k steakom. K ich chuti. K príprave. K spôsobu ako nechať mäso správne vyzrieť. K pozornému čašníkovi, vďaka ktorému sa večer stal ešte príjemnejším. Spriadame plány, ako sa v zime vyberieme aj s manželkami na degustačné menu k Štěpánovi…

Som rád, že sa nepotvrdili moje skryté obavy, ktoré vznikli pri čítaní niektorých (nie práve pozitívnych) recenzií a diskusií o Hospůdke u Stěpána. Keď sa ocitnete v podšumavskom kraji, odbočte z hlavného ťahu a uberte nohu z plynu. Bude to stáť za tých pár hodín mimo hluku miest.

Fotogaléria: