Taste of London

Čo urobí foodie, keď si vymodliká 4 dni bez detí? Objedná si vstupenky na Taste of London, kúpi letenky a zarezervuje dobrý podnik na každý z 3 voľných večerov. Žiadna oddychovka, žiadne leňošenie. Uchodené nohy, dve 16 GB karty plné materiálu, zážitky, inšpirácie a energia, ktorá musí vydržať aspoň rok. Minimálne do ďalšieho veľkého food tripu.

Tento rok sme si dovolenku napasovali presne na Taste of London. Pražský food festival sme absolvovali už trikrát a chceli sme skúsiť niečo iné. Taste of London si minulý víkend odkrútil svoj už desiaty ročník a je to na ňom poznať. Každý festivalový deň je rozdelený na dve kolá, obedňajšie od 12:00 do 16:00 a večerné od 17:30 do 21:30 hod. Vstupenky sa dajú kúpiť (v predpredaji alebo na mieste) na jedno vybrané kolo, v niekoľkých cenových úrovniach. My sme si vybrali piatňajší čas obeda, počasie bolo obstojné, hoci typicky londýnsky premenlivé a až na to neustále obliekanie a vyzliekanie s plnými rukami, to bolo fajn. Veľa priestoru, veľa miest na sedenie, aj vysokých stolov na stojáka, perfektné toalety (3x viac WC pre dámy ako pre pánov, neuveriteľné!). Na festivale sa okrem reštaurácií prezentovalo aj veľké množstvo firiem, značiek, výrobcov, dodávateľov a predajcov jedál, nápojov a iných služieb či produktov, väčšina z nich lákala okoloidúcich na ochutnávky a aj bez „korún“ mohol človek čo-to ochutnať a vyskúšať.

Čo urobí foodie, keď si vymodliká 4 dni bez detí?

Veľké značky sa prezentovali formou rôznych cooking shows, pozývali na zvučné mená TV food celebrít. Nám sa podarilo zachytiť moju obľúbenkyňu Tommi Miersovú, jednu z britských víťaziek MasterChef, úspešnú propagátorku poctivého mexického jedla so sieťou vlastných reštaurácií Wahaca. Keď sme už pri tých šéfkuchárskych celebritách, videla som Atula Kochhara, Michela Roux Jr., Toma Kitchina a Francesca Mazzeiho. A medzi hosťami som niekoľkokrát narazila na Toma Parkera-Bowlesa.

Tento rok sa na festivale komplexne predstavilo Thajsko v sekcii Taste of Thailand. Niekoľko thajských reštaurácií dopĺňali stánky s thajskými produktmi, službami a pódiom s kultúrnym programom a thajskou cooking show. Thajské jedlo pre mňa nie je neznáme, mala som problém si vybrať z ponuky niečo, čo by som nepoznala alebo veľmi chcela ochutnať. Jediné, na čo som sa tešila, boli hrebenatky, ale práve tie nemali. (Inak, to bolo jediné, čo som si všimla, že nebolo alebo sa vypredalo.) Ochutnala som nakoniec len pikantný krevetový šalát s avokádom z Blue Elephant, bol dobrý, ale nijako zvlášť ma neoslovil. (Aktualizácia 2024: Blue Elephant už neexistuje.)

Celkovo sme vo dvojici prejedli sto korún (za 50 libier), stačilo by nám aj menej, keby sme nemuseli míňať za nealko. Bohužiaľ, s vodou bol problém. Nájsť obyčajnú balenú vodu alebo minerálku bolo nemožné, privítala by som pár fontánok alebo stánkov s vodou. Ale to bola asi jediná výhrada, ktorú som k festivalu mala. Vyskúšala som takmer všetko, čo som po predchádzajúcom prieskume menu ochutnať chcela. Možno by som chcela aj viac, ale fyzicky sa už jednoducho nedalo. Koruny sa dali dokupovať priamo na mieste, po celom areáli chodili predajcovia, aj pred otvorením sa predierali zástupom čakajúcich a ponúkali korunky na predaj.

Z ochutnaných jedál ma najviac zaujala parená buchtička s bôčikom, omáčkou sriracha a thajskou bazalkou a mätou z ponuky Spice Marketu (aktualizácia 2024: Spice Market v Londýne už nefunguje), ale celé ich menu bolo zaujímavé a atraktívne, rovnako ako aj Sushisamba, z ktorej sme ochutnali hneď dve jedlá – sasa rolku s krevetovou tempurou, shishitom, koriandrom, korenistou majonézou a červenou cibuľkou a wagyu nigiri ponzu s foie gras a peruánskou čokoládou – obe vynikajúce a lahodné. Samozrejme, chcela som ochutnať aj jedlá z dielne slávnych šéfkuchárov s michelinskými hviezdami – vyprážané kalmary s marakujovým chutney z Benares, klasickú bisque z homára a 12-ročnej whiskey z Le Gavroche alebo temaki rolku s pikantným kuraťom bang-bang od Maze (aktualizácia 2024: reštaurácia Gordona Ramsayho Maze v roku 2019 ukončila svoju prevádzku). Všetky excelentné.

Osobným objavom boli pre mňa reštaurácie L’Autre Pied (aktualizácia 2024: reštaurácia L’Autre Pied ukončila svoju prevádzku) a Alyn Williams at The Westbury, od ktorých ma zaujalo komplet celé ich menu a mať tak dva žalúdky, neváham ani sekundu. Od prvých sme vyskúšali len cukinovo-bazalkové veluté s gremolatou z píniových orieškov, fety, sušených olív a byliniek a od druhých pannacottu z karamelizovanej bielej čokolády s karamelom honeycomb a marakujou. Keď sme pri tých dezertoch, skúsili sme ešte koláčik tres leches s dulce de leche, marakujovým sorbetom a praženými mandľami od sympatického personálu argentínskej reštaurácie Zoilo. A to najlepšie na záver, „vybuchujúce amalfské citróny“, neuveriteľne osviežujúci a prekvapujúci dezert reštaurácie Launceston Place s rôznymi textúrami citróna – od smotanového pudingu, cez sorbet, mikro nastrúhanú kôru, pusinky až po drvené praskajúce cukríky. Perfektné!!!

Celkový dojem z festivalu bol veľmi dobrý. Cítila som sa tam príjemne, nikto sa nikam netlačil, nikde som nemusela stáť frontu, vždy bolo kam si sadnúť alebo položiť veci, všade smetné koše a upratovacia čata v pohotovosti. Zázemie, inventár, výzdoba stánkov a prezentácia jedál na úrovni, personál ústretový, orientácia v areáli prehľadná, program bohatý a spektrum jedla a pitia naozaj široké. Všimla som si, že sa tento rok veľa vyskytovali „jedlá do ruky“ – rôzne burgre, slidre, hot dogy, toasty či sendviče. Veľké zastúpenie mali ryby a dary mora, čo som vítala s nadšením. Vegetariáni si okrem dezertov mohli vybrať zhruba z dvadsiatky jedál, čo je, myslím, dosť vzhľadom k tomu, že človek nedokáže zjesť viac ako 5-6 jedál sám, prípadne 10-11 vo dvojici. Napriek prevažujúcim pozitívam a skvelému zážitku sa nechystám na tento festival vrátiť. Stačilo. Radšej by som sa pozrela na miestnu food scénu z iného uhla pohľadu. Napríklad cez trhy, tržnice, lahôdkárstva, street-food či cielenou návštevou dobrej reštaurácie. Čo som aj urobila. Ale o tom všetkom nabudúce.

Fotogaléria: