Rada chodím na miesta, kde som už bola. Lepšie povedané, teraz mám takú fázu, že mi neprekáža chodiť na miesta, ktoré som už videla. Muž má, naopak, fázu, keď chce chodiť stále na nové miesta. Preto, keď sme zvažovali, kam v rámci nášho španielskeho projektu ďalej, sme boli ako medzi dvomi mlynskými kameňmi. Ja som sa chcela vrátiť do Barcelony, hlavne ju ukázať deťom, ktoré v Barcelone ešte neboli a pre ktoré primárne španielsky projekt robíme. Sama som však bola zvedavá, kam sa Barcelona medzičasom posunula. No nadviazať tam, kde sme pred siedmimi rokmi skončili, bolo nemožné a miestami som mala pocit, že som v Barcelone po prvý krát. Veľa podnikov, ktoré sme navštívili, už zaniklo a vzniklo toho toľko, že sme mali čo robiť, aby sme sa v tom zorientovali.
… miestami som mala pocit, že som v Barcelone po prvý krát.
Pozitívum bolo, že sme boli s deťmi v Španielsku už tretíkrát a veľmi rýchlo sme naskočili na španielsky životný štýl a biorytmus. Už sme vedeli, ako riešiť pomalé rána a raňajky, ako kávu, sladkosti, ako sa odstravujeme cez deň a ako si zorganizujeme večery. Opäť sme zaviedli osvedčený systém spoločných večerí s priateľmi a kým sme my dospelí boli vonku, deti mali „doma“ svoj program a zábavu. To už je taká pohoda, keď sú deti veľké a môžu (a chcú!) ostať večer samé! Bývali sme tentokrát v „suchej štvrti“ Poble Sec, priamo na Avenida Parallel, v pešej dostupnosti kopca Montjuïc, zeleného srdca Barcelony a mali tak po ruke starú i novú botanickú záhradu, záhrady paláca Montjuïc so spievajúcou fontánou, okolie olympijského štadióna, pavilón Miesa van der Roheho či vynikajúcu galériu Joana Miróa s neopakovateľnými výhľadmi na mesto. Ďalším dôvodom, prečo ísť opäť do Barcelony, bola aj knižka Adama Gebriana Tři měsíce v Barceloně, nevšedný sprievodca architektúrou a verejným priestorom pre všetkých, ktorí si radi všímajú veci, na prvý pohľad skryté. Aj vďaka tejto príprave sme mali jasnejšiu predstavu, čo v Barcelone chceme vidieť a ktoré miesta navštíviť.
Napriek tomu, že plán bol chodiť čo najviac pešo a naozaj som mala za šesť dní v nohách 107 kilometrov, aj tak sme sa dosť vozili aj MHD, lebo Poble Sec je najjužnejšou štvrťou vnútorného mesta a čokoľvek na sever, teda štvrte Sant Antoni, Raval, Gotická štvrť, Barcelonetta či El Born znamenali desiatky a desiatky minút chôdze navyše. A keď sa máte minimálne dvakrát denne prejsť hore-dolu, tak už to nohy pocítia. Najteplejšie slnečné dni sme trávili na plážach a prekladali ich návštevami tržníc, kaviarní, pamiatok a miestnych atrakcií. Stručne sme si s deťmi obzreli všetky známe miesta ako La Rambla, námestie Plaza Real, Sagrada Familia, víťazný oblúk či tržnica La Boquería. Chcela som však deti bližšie zoznámiť s dielom Gaudího, Picassa a Miróa, tak som zvolila vstupy do menej známej Gaudího stavby Paláca Güell, do múzea Picassa a galérie Joana Miróa. Všetky tri vrelo odporúčam a dávam do pozornosti aj rôzne zľavy a voľné vstupy v určité dni a časy. To, že majú deti často vstupy zdarma, je už štandard života v kultúrne vyspelej spoločnosti. Kultúra je skrátka prístupná všetkým.
A čo nové a zaujímavé sme ochutnali a vyskúšali z barcelonského gastra? Káve, vínnym a koktejlovým barom sa budem venovať zvlášť, teraz len taký zbežný pelmel najvýraznejších momentov. Najbližšiu tržnicu k ubytovaniu sme mali Mercat de Sant Antoni s krásnou štvorkrídlovou liatinovou konštrukciou. Mať akúkoľvek tržnicu v blízkosti je vždy výhra a záchrana v každej situácii. Ráno sme sem chodili na bocadillos s iberskou šunkou a pohár čerstvo vytlačenej pomarančovej šťavy. Bocadillos či sendviče bikini (croissanty zapečené so šunkou a syrom) a pomarančovú šťavu dostanete v takmer každej kaviarni či bistre na rohu a od čias covidu sú všetky prevádzky pripravené vám ich aj zabaliť, aby ste si ich mohli vziať so sebou. Stačí si zapamätať frázu „para llevar“ (vyslov [para jevar]) a ste králi take-away. V tržnici si nakúpite aj čerstvé ovocie a zeleninu (paradajky majú vždy geniálne), rôzne lahôdky či sladkosti, môžete si tu oddýchnuť a skočiť na toalety. Na poludnie si sem môžete prísť sadnúť k otvoreným barom na jednoduché tapas, taniere s darmi mora, rybičkami, nakladanou zeleninou, olivami, charcuterie, hranolkami, zemiakovými tortillami či patatas bravas. Striehnite na všetko, čo nepoznáte a otestujte. Ja som takto po prvý raz ochutnala galícijskú špecialitu, sprudka opečené zelené papričky padrón a je to naozaj lahôdka, odporúčam.
Kto by chcel obedovať na pláži v niektorom z tradičných plážových barov chiringuitos, bar, kde sme jedli pred siedmimi rokmi Las Sardinitas, stále funguje a vyzerá dobre. Tentoraz sme chceli vyskúšať niečo iné, tak sme zašli o kúsok vedľa do plážovej reštaurácie Xiroi, viac-menej na blind a mali sme šťastie. Do týchto obľúbených reštaurácii sa v čase obeda bez rezervácie dostanete len ťažko, ale občas motyka vystrelí a vyjde to. Navyše sme trafili aj mimoriadne dobrý podnik s prekvapivo inšpiratívnym menu a vínnym lístkom. Dali sme si za pohárik veľmi dobrej cavy, pozerali sa na more a tešili z výborného jedla. Konečne sa mi podarilo ochutnať aj ďalšiu sezónnu delikatesu, zelené cibuľky calçots z katalánskej oblasti Valls. Sú menej „cibuľové“, veľmi jemné, opekajú sa na otvorenom ohni alebo zapekajú pod grilom.
Ak však máte chuť experimentovať so zeleninou, v Barcelone sa nachádza zaujímavá vegánska reštaurácia Fat Veggies, ktorá pristupuje k úprave zeleniny ako k mäsu, pečie ju nad otvoreným ohňom, flambuje, údi a opaľuje. Koncept dopĺňajú rôzne nakličované a fermentované produkty, nápoje, rustikálny interiér a tlmené svetlo. Najviac nám chutil ich hummus z bielej fazule, čierneho cesnaku so semiačkovými čipsami, kari zo sladkých zemiakov s gaštanovým maslom a kakaom, či karfiol s bielou čokoládou. Ak si ako dezert vyberiete crema catalana s misom a údenými jablkami, oflambujú vám ho priamo pred očami na stole ako grande finale.
O legendárnom tapas bare v štvrti Poble Sec Quimet y Quimet som básnila už pred siedmimi rokmi. Bola to jedna z mála prevádzok, kam som od začiatku chcela ísť znova a moje želanie sa mi splnilo. Menu a interiér je navlas rovnaký ako minule, ale personál a systém objednávania a servírovania sa už zmenil. Už to nie je taká tlačenica a chaos, čo kedysi, ale rovnako silný zážitok. Rovnako bez rezervácií a na stojáka. Už sa ale nehádžu použité servítky na zem, ani nezbierajú použité tanieriky do plastového vedra. Obsluha sa pohybuje medzi hosťami, prideľuje miesta, berie objednávky, vybavuje platby a hlavne reguluje flow a skvele komunikuje, čo je zákaznícky oveľa príjemnejšie ako kedysi. Keď sme dojedli a zaplatili, prišiel za nami čašník, že má pre nás (dospelých) ešte sladkú bodku (sorry, deti!). Doniesol si patentnú fľašu s niečím, čo pripomínalo lemon curd a z čoho nám každému po lyžičke nabral na ochutnanie. Nebol to ale lemon curd, ale krém z vaječného likéru advokaat. Advokaat milujem, ale v takejto podobe som ho ešte nezažila. Je to úplná slasť, mňam! Už len rozmýšľam, ako ho z Bruselu dostanem domov lietadlom v príručnej batožine…
A, teda, kto ste na sladké, nesmiete vynechať ani návštevu Pastelerie Hofmann. Okrem rafinovaných autorských dezertov (cheesecake v tvare a balení ako encián?) predávajú aj pečivo z lístkového cesta, pralinky či sezónne koláče a dezerty. Pastelería Hofmann pripomína skôr klenotníctvo ako cukráreň, príďte sa sem odmeniť niečím luxusným!
O kávičkovaní a o tom, ako sa medzičasom zmenila kávová scéna v Barcelone, napíšem nabudúce. Zatiaľ si pre predstavu môžete poprezerať zaktualizovanú gastro mapu Barcelony, ako aj výbery a viac fotiek na našom instagrame.
