Ísť v lete do Gdanska a nepozrieť sa aspoň do Sopotu by bola škoda. Gdansk, Sopot a Gdyňa spolu tvoria tzv. Trojmesto. Majú navzájom previazanú infraštruktúru, informačné systémy a dokopy tvoria metropolitnú oblasť s takmer miliónom obyvateľov. V rámci tejto aglomerácie je Gdansk čosi ako „staré mesto“, Gdyňa „nové mesto“ a v strede medzi nimi Sopot, mondénne kúpeľné letovisko, kam chodia všetci na výlety. Zaujímavosťou tohto regiónu je aj tzv. kašubská kultúra. Kašubovia sú potomkami slovanských Pomoranov, majú svoje typické jedlá, aj jazyk, podobný s poľštinou asi ako slovenčina s češtinou. Aj preto, ak si všimnete, sú v tejto oblasti mnohé názvy v dvoch jazykoch.
… Sopot, mondénne kúpeľné letovisko…
Gdyňa nie je veľmi turisticky atraktívna. Je to mladé, len sto rokov staré mesto, ktoré vzniklo medzi dvomi svetovými vojnami ako nový prístav a nové ekonomické centrum oblasti. Aj výstavba, čisto modernistická, vás po všetkej tej gdanskej tehlovej gotike nechytí za srdce. Na prvý pohľad si všimnete skôr socialistické paneláky ako funkcionalistické stavby. Gdyňa sú najmä námorné školy a akadémie, múzeum námorníctva a historický vojnový torpédoborec Blyskawica v prístave. Koho bavia prechádzky po mólach, plážach a promenádach, ten si užije skôr Sopot. Tam sa v tichých uličkách s drevenými vilkami budete miestami cítiť ako niekde v exotike. Mólo v Sopote je najdlhšie drevené v Európe a najdlhšie v Baltskom mori vôbec. V sezóne je naň vstup spoplatnený, ale ku prospechu veci. Je tu poriadok, regulovaný počet ľudí a bezpečne.
Kávičkári ani tu neprídu skrátka. V Sopote majú k dispozícii bohémsku, či skôr hippie kaviareň Las (Les). Asi najuletenejšia kaviareň, akú sme v Poľsku navštívili. Musím ale uznať, že veľmi príjemná. Kontrast medzi načančanými dámičkami na promenáde a touto vysmiatou bandou, ktorej nič nie je sväté, je osviežujúci. Človeka to skrátka vytrhne z letargie. Či už ide o nábytok, umelecké artefakty, rôzne bláznivé dekorácie a vtipné detaily, nič tu nie je usadlé. Ponuka občerstvenia a dezertov je výlučne vegánska a bezlepková a ku káve sa na podšálke podáva sušená datľa. Skvelý nápad! Ak budete Las na ulici Haffnera hľadať, nech vám je poznávacím znamením zelený gumený medvedík na fasáde. Kto povedal, že musíme všetkému rozumieť?
Zato v gdynskom Coffee Shop Happy People budete rozumieť všetkému. Najmä, keď budete stáť pred vitrínou s pekárenskými výrobkami. Konečne čerstvé croissanty, konečne ražný, celozrnný chlieb, aký v Poľsku automaticky očakávate. Neváhajte a kúpte aspoň dva, viac remeselných pekární na pobreží nenájdete. Chlieb vám vydrží dlho a čo s ním, si ešte povieme. (Ja som takto jeden pôvodne dva a pol kilový(!) tmavý chlieb so sušenými slivkami vliekla až domov. Nakrájala som ho na plátky a zamrazila. Len toť nedávno som z posledných kusov spravila parádne krutóny do polievky.)
A keď už sme pri tých očakávaniach poľských chutí, asi najlepší kulinársky zážitok sme mali v Sopote v Bistre Sztuczka (Trik). Nie je to žiaden trik, len poctivé varenie, kvalitné suroviny a trochu kreativity. Studené predjedlo s údeným halibutom, sleďom, chrenovou penou a kvasenou zeleninou, efektne naservírované na mastnom papieri nás ohúrilo práve svojou jednoduchosťou a priamosťou, nehrajúc sa na nič viac. Och, a chlodnik, ďalšia stálica poľskej kuchyne! Obyčajná studená cviklová polievka, ale aká nádhera na tanieri a osvieženie pre chuťové poháriky. A langoš s tzatziki a vypečenou pikantnou klobásou? A zemiakové gnocchi s kuriatkami, marhuľami a pecorinom? Sen! Toto je presne recept na bistro či reštauráciu s modernou stredoeurópskou kuchyňou. Vezmú sa tie isté karty, s ktorými sa hrá už desaťročia, ale zahrá sa s nimi iná, nová partia. Čistá, rýchla a hlavne s otvorenými kartami. To je celé, žiadna veda.
Bistro patrí bratom Walesovcom a okrem bistra v Sopote vlastnia aj reštauráciu Sztuczka v Gdyni. Vybrať si v Gdyni reštauráciu ale nebolo jednoduché. Keď vyradíte exotiku, streetfood či taliansku kuchyňu, veľa zaujímavého vám na výber neostane. Fine-dining, hotelové reštaurácie, ani nič okázalé sme nechceli. Voľba nakoniec padla na neformálnejší, typický urban podnik dnešnej doby Punkt s darmi mora a (aj poľským!) vínom, kde síce nič nepokazíte, ale ani neobjavíte. Ak by som však mala prísť do Gdyne ešte raz, vybrala by som si reštauráciu Oberza 86 (Hostinec 86), ktorá spája poľskú kuchyňu so spomínanou kašubskou a ešte aj s francúzskym kulinárskym umením. A čo je podstatné, vo veľmi peknom prostredí s posedením na dvore. Píšem si to sem, aby som na to nezabudla, prípadne pre vás, ak by ste potrebovali gastro tip v Gdyni. Navyše, každý dobrý zážitok z reštaurácie sa vám zíde do zásoby ako soľ, lebo ďalej na pobreží už nič poriadne nie je.
My sme sa z Gdanska plánovali presunúť na ďalšie štyri dni k moru do Západného Pomoranska. Mestečko Kolobreh sme si vybrali kvôli tomu, že je v ňom kaviareň s výberovou kávou Coffeedesk. S jej majiteľom Jacekom sme sa pred šiestimi rokmi zoznámili u Frigyesa Botta na ochutnávke vín a odvtedy sme na túto kaviareň mysleli. Že sa sem raz vydáme na kávu. Coffeedesk patril medzi úplne prvé poľské lastovičky s výberovou kávou a obdivovali sme, že už vtedy bol ostrieľaným hráčom v európskom kávovom biznise. S Jacekom sme viac neboli v kontakte, ani sme s ním neboli dohodnutí, že prídeme, ale na naše veľké prekvapenie sme ho úplnou náhodou v kaviarni stretli. Nechcel veriť, že sme po toľkých rokoch na Coffeedesk nezabudli a naozaj prišli. Kaviareň bola skvele zásobená a vybavená. Nakúpili sme si zrnkovú kávu do zásoby, dobré čokolády, muž si dokonca kúpil novú kanvičku s husím krkom. Na jedenie nič moc, ale chia puding, zapekané toasty či smoothie sa tu nájdu vždy, od hladu určite neumriete. Kaviareň má aj dobré internetové pripojenie a veľa miesta na prácu, takže ak si na cestách potrebujete niečo vybaviť, tak tu budete mať na to skvelé zázemie. Plus, v sezóne aj s miestnou remeselnou zmrzlinou, čiže ani v Kolobrehu bez dobrej zmrzliny neostanete.
Okrem Coffeedesku sa výberová káva na pobreží medzi Gdanskom a Štetínom už nikde inde nenachádza. Zájsť môžete prípadne ešte kúsok do vnútrozemia do Košalinu do veľmi peknej kaviarne Powidoki (Odrazy), ale to je asi tak všetko. Samozrejme, že nám sa do Košalinu ísť nelenilo, a dobre sme urobili, Powidoki je jedna z tých vydarenejších kaviarní, kde sa cítite ako doma. Chytili sme na raňajky aj posledné obložené bulky, boli sme maximálne spokojní. Či už so skvelou baristkou, skvelými dezertmi, výbornou kávou, kvalitnými nápojmi, zaujímavým dizajnom a vecmi na predaj, vrátane umeleckých diel na stenách, keďže sa tu konajú aj predajné výstavy. Okrem výstav Powidoki organizujú rôzne tvorivé dielne (napr. sieťotlače), autorské čítania či filmové projekcie. (Špekulujem, či si aj názov náhodou nedali podľa Wajdovho filmu Powidoki/Odrazy…) Naozaj sa sem oplatí zájsť, vrelo odporúčam.
Z pôvodného zámeru kempovať niekde v Kolobrehu zišlo. Kempy boli zúfalo plné a ani sa nám nepáčili. Strašná masovka a chaos. Pomaly sme si uvedomovali, že kemp nebude pre nás tentoraz to pravé orechové. Boli sme úplne mimo našu komfortnú zónu a nevedeli, kde budeme večer spať. Až keď sme prešli do oblasti Wolinského národného parku do zalesneného terénu mimo zastavané územia obcí, sme sa trochu upokojili. Pri najbližšej ceduli „Agroturystyka“ s piktogramom stanu sme teda odbočili a došli k niekomu domov na veľký zatrávnený dvor. Nikdy sme neboli so stanom takto v súkromí, ale hneď nás to nadchlo. Na priedomí rodinného domu sedelo niekoľko ľudí, zrejme domácich, ktorých sme sa išli spýtať, či u nich môžeme bývať. Nasledujúca scéna bola ako vystrihnutá z tureckej telenovely. Rázna stará pani, zjavne majiteľka, dávala ostatným okolo seba stručné pokyny typu „dones zošit“. Podala mi ceruzku, aby som nás zapísala, aj s presnou adresou trvalého bydliska, potom napísala na papier sumu, koľko budeme platiť a bolo vybavené. Keď som pípla, že či náhodou heslo na wi-fi nemajú, dala ďalší pokyn komusi v dome a podali mi na papieriku heslo. (Signál bol teda mizerný, ale čo by som chcela uprostred ničoho a zdarma?) Mohli sme si vybrať miesto na stan, zaviedli nám k nemu kábel s elektrinou, k dispozícii sme mali v menšom dome jedno pánske WC so sprchou, jedno dámske, zdieľanú kuchynku s chladničkou a vonkajšiu výlevku s vodou. Nič pre fajnovky, ale za ten pokoj a súkromie to stálo.
Hlavné ale bolo, že sme mali pomerne blízko prírodnú pláž, kde sme aj tak trávili večery až do zotmenia. Treba na rovinu povedať, že pláže Baltského mora sú veterné a plážuje sa tu trochu inak. Bedminton si tu nezahráte, treba sa často prezliekať do suchého a hlavne si ľudia nosia na pláž špeciálne vetrolamy, skladacie látkové zásteny a na viacerých platených plážach využívajú aj rozkošné plážové koše s typickým pruhovaním, aké poznáte napr. z Rujany. Z vlastnej skúsenosti ale viem, že na nejaké to čítanie vám postačí aj obyčajný dáždnik.
Stravovali sme sa z vlastných zdrojov. Z domu sme si brali hlavne ovocie a zeleninu. V Poľsku potom odporúčam jesť hlavne miestne údené ryby. Malé udiarne, kde si môžete kúpiť rybu, sú na každom kroku, údené ryby predávajú bežne aj ľudia z dvora. Stačí si všímať ceduľky „wędzone ryby”. Už v Gdansku sme chodievali do kempu okolo jednej takej udiarne a bol to teda objav dovolenky. Bežne mávajú v ponuke makrely, lososy, slede, aj rôzne iné výrobky. Mňa miestny tmavý, ražný poľský chlieb inšpiroval ku kombinácii s krémovým syrom a makrelou. To boli aj naše najčastejšie raňajky a večere v kempe, ale maximálne sme si ich vychutnávali. So zháňaním údených rýb mám tiež celkom bizarné historky. Najmä ak si ich idete kúpiť k niekomu domov do dvora, zažijete Poľsko častokrát autentickejšie, než by ste chceli. Veľmi obľúbeným typom podniku pri Baltskom mori je aj tzv. „smażalnia ryb“, ľudová reštaurácia s vyprážanými rybami a hranolkami, ale nepátrali sme po nich, ani nám žiadna pekná nepadla do oka. Takmer v každej reštaurácii, kde sme boli, sme si objednali aj „fish & chips“ a to nám stačilo. Ak vám však tento druh pokrmu a prostredia vyhovuje, nebála by som sa do nejakej smažalnie s pekným výhľadom na more ísť.
Dni sme si vypĺňali objavovaním historických majákov západopomoranského pobrežia. Pozerať sa z výšky na ústia riek, dlhočizné pieskové pláže, prístavy, lode a žeriavy má svoje čaro. Najzaujímavejší bol asi výlet do Svinoústia, posledného poľského mesta-pevnosti pred nemeckými hranicami. Rozprestiera sa na desiatkach ostrovov a prepravovať sa medzi nimi dá napríklad aj kompou. Niekoľko pevností a podzemné mesto z neho robia európsky unikát. A aj maják bol pomerne málo obliehaný turistami. Zato majáky v obci Niechorze, Gąski či v Kolobrehu fungujú ako hlavná atrakcia letoviska so všetkým, čo k tomu patrí. Inak, muž nechcel veriť, že aj Poľsko má svoju riviéru s masovým turizmom a kolotočiarskou zábavou. Kto má rád typickú dovolenku pri mori s lehátkami, hlasnou hudbou, cukrovou vatou a stánkami s rýchlym občerstvením, príde si na svoje. Aj keď také tie obrie, neónovo vysvietené vysoké hotely s luxusnými rezortmi tu zatiaľ nenájdete. Oblasť je v tomto smere nerozvinutá, stále tu dosluhuje infraštruktúra z čias socializmu, ale predpokladám, že developeri sem ešte len prídu. Dajú sa tu už, samozrejme, nájsť aj vkusné, moderné apartmánové domy, drevené bungalovy či glamping, aj pekné miesta v súkromí, stačí sa len lepšie pripraviť a hľadať. Holt, dnes by som už bola pri plánovaní dovolenky mudrejšia.
Aj keď by sa tu na pobreží dalo ešte čo robiť a rozlúčiť sa s našou plážou bolo ťažké, už sme sa tešili do civilizácie. Chýbal mi internet a mestské radovánky. Celkovo osem dní v stane stačilo. Naša cesta viedla ďalej do Štetína, hlavného mesta Západopomoranského vojvodstva. O tom, či mesto splnilo naše očakávania a čo bolo v Štetíne najlepšie, napíšem zas nabudúce.
