Britská klasika ako ju nepoznáte

Dnes by som vás chcela nahovoriť na yorkshirský puding. Nie je to “puding”, skôr nákyp a už vôbec nie sladký, aj keď sa dá jesť aj nasladko. A vlastne je jedno, ako sa volá, hlavne, že je skvelý. A preto tu u mňa nesmie chýbať.

Pokračovanie

Zele-renesancia

Podľa Ottolenghiho receptov varím asi najradšej. Veľmi mi jeho jedlo chutí a z jeho receptov som sa najviac naučila ako dochucovať, ako „vystavať“ jedlo, vrstviť textúry a chute. Ottolenghi je mág. (Ja osobne rozdeľujem kuchárov na remeselníkov a umelcov. Ottolenghi je samostatná kategória.) Myslím si, že má absolútny zmysel pre chuť. Zatiaľ sa mi ani raz nestalo, že by som podľa neho niečo uvarila a povedala si „hm, nič moc“. Vždy je to chuťovo dotiahnuté do konca, komplexné a zaujímavé. Keď veľa čítam Nigellu, začnem aliterovať, keď často varím podľa Ottolenghiho, všade pridávam citrónovú šťavu či melasu z granátových jabĺk na kvantá. Alebo škoricu, jogurt, sušenú mätu… Už pomaly prichádzam na tie jeho grify, viete?

Pokračovanie

Krúžok šikovných rúk: Kysnuté cesto

Už mám aj ja svoj recept na kysnuté cesto. Nerobím ho ešte „od oka“ ako skúsené staré mamy, ale je mi už zhruba jasné, čo všetko doňho chcem a ako s ním mám pracovať. Na sladké koláče uprednostňujem čerstvé droždie, pridávam do cesta žĺtky a roztopené maslo. A veľa soli. Jediné, čo sa vždy mení, je množstvo mlieka, to treba naozaj pridávať podľa okolností – teploty a vlhkosti vzduchu, kvality a nasiakavosti múky a „trafiť“. Dostať to do krvi sa dá len praxou. Piecť a piecť a piecť.

Pokračovanie

La vendemmia

Vinobranie. Hrozno obraté, biely „burčák“ vypitý. Aj keď to nebude asi najlepší ročník, hlavne, že nejaký bude. Uvidíme. Pôvodne som chcela dnešný recept robiť z muštu z pomletého červeného hrozna, ale červený mušt ma nepočkal, skočil rovno do rampáša, nestihla som ochutnať ani len burčák. Vravím, bude to zaujímavý ročník. Nakoniec som na omáčku prepasírovala pár strapcov hrozna, ktoré sme si nechali na jedenie. Je to vlastne to isté, len takto v malom o trochu prácnejšie.

Pokračovanie

Jeseň naružovo

Viete, čo najlepšie účinkuje na jesenné blues? Ružová! Nie okuliare, ale, napríklad… cestoviny. Po a) od čias, keď som ich prvýkrát videla u Jamieho Olivera, som ich chcela urobiť a takto som si konečne odškrtla ďalší bod na “to do” liste. Odškrtnutie akéhokoľvek bodu v akomkoľvek zozname mi vždy zlepší náladu. Po b) sezónna cvikla a cestoviny momentálne lietajú foodloverským éterom, stačí si vybrať. Po c) akákoľvek fyzická aktivita či ručná práca spoľahlivo zaženie spleen z konca leta. Po d) cestoviny sú liek na všetko. Vždy a v akomkoľvek množstve. Po e) ružovej nie je nikdy dosť… Dôvodov na prípravu domácich cviklových cestovín vám vymenujem, koľko len chcete. Mala som ich naplánované už od jari, inšpirovaná cestovinovým seriálom sestier Chiappových, ale až keď som ich uvidela aj v mojom obľúbenom Gardenistovi, bolo rozhodnuté.

Pokračovanie

Prísľuby z Východu

Kým zase začnem písať o varení, mám tu ešte jeden rest z nášho letného cestovania. Už spomínaný východ. Pre nás, čo sme neboli ďalej ako na Spišskom hrade či na ultra krátkej služobnej ceste v Košiciach, bol v predstavách Tokaj riadna exotika. Akože aj je. Vždy som nesvoja, keď neviem, kam idem a čo môžem od daného miesta očakávať. Nestáva sa mi to často, ale učím sa občas aj nechať veci len tak plynúť, nemať všetko pod kontrolou a neplánovať. Tak sa zrodila aj naša cesta do Tokaja. Plánoval muž, ja som len sadla do auta a nechala sa viezť. Bála som sa.

Pokračovanie

Tatranská kulinária podľa Gaba Kocáka

Roky som sa desila otázky známych a priateľov, kam sa ísť najesť v Tatrách, resp. kam vziať v Tatrách (zahraničných) hostí do reštaurácie. Výsledkom boli vždy rozpaky a bezradné krčenie plecami na jednej i druhej strane. Dnes je situácia iná a ja môžem s čistým svedomím všetkých poslať hneď na dve miesta. Jedno z nich – Culinarium v Starom Smokovci sme osobne vyskúšali.

Pokračovanie