V dnešnej dobe prebytkov a plytvania už nie je pestovanie vlastnej zeleniny a chovania vlastných hospodárskych zvierat nevyhnutnosťou. Ako sa dnes na všetko s obľubou hovorí – neoplatí sa to. Všetko sa dá oveľa lacnejšie a bez námahy kúpiť v supermarkete. Prečo teda obetovať víkend a stráviť ho prácou na zabíjačke? Možno preto, aby sme nezabudli na to, odkiaľ pochádza bravčová panenka, ako sa robia oškvarky a ako chutí poctivá jaternica.
Je radosť sledovať šikovného človeka, ktorý tomu, čo robí, rozumie a robí to rád. Milo ma prekvapilo, že mäsiar, ktorého sme mali na zabíjačke, robí zabíjačky vo svojom voľnom čase ako svoje hobby. A za celodennú fyzickú prácu si vypýta zanedbateľných 15 eur. Ešte šťastie, že sú ľudia, ktorým sa robiť oplatí. Aj bez adekvátnej finančnej odmeny. A či sa to oplatí nám? Nám nejde o peniaze, ani o to mäso a výrobky. Všetko nakoniec po troškách rozdáme rodine, známym, kolegom, susedom a návštevám. Ide skôr o príjemnú spoločenskú udalosť, pri ktorej sa oprášia staré zručnosti a tradícia.
Vždy ma fascinovalo, ako ľudia voľakedy dokázali využiť a spracovať každý kúsok prasaťa a nevyhodili takmer nič. Najmä Francúzi sú povestní tým, ako z každej paprčky, rypáka, ucha či chvosta dokážu vykúzliť delikatesu vysokej gastronómie. Mrzí ma, že si Slováci svoje tradície neudržiavajú a nechránia. Je pravda, že bravčové mäso a výrobky nie sú príkladom zdravej výživy, ale to nie je žiadne z jedál tradičnej slovenskej kuchyne (ak také niečo existuje). U domácich zabíjačkových špecialít a mäsa si však človek môže byť istý, že aspoň vie, čo je.
Chudobná slovenská kuchyňa sa aj pri zabíjačkových špecialitách obmedzuje na pár ochucovadiel a korenín: cesnak, cibuľa, soľ, mleté čierne korenie, červená paprika, rasca a majoránka. Každý región s nimi narába inak a človek je od detstva na tie „svoje“ chute zvyknutý tak, že cudzie okamžite rozpozná. A tie „jeho“ zostanú nadosmrti najlepšie. Aj to je pre mňa plus. Vedomie, že aj podľa chutí viem, odkiaľ pochádzam. Z vyprážaného rezňa s hranolkami by som to nezistila. Ale z „huriek“ teda áno.
A čo všetko vyrábame u nás? Zabíjačkovú špecialitu (mleté odrezky mäsa, ľadvinky, mozoček, miecha dusené na cibuli), klobásy, tlačenku, „biele a čierne hurky“ (ako ich u nás voláme), žobrácku kašu, ovar, podbradok, slaninu, oškvarky, masť, zabíjačkovú polievku zo špikových kostí, kapustnicu, pečené mäso a bravčové panenky (pravé aj falošné) plnené klobásovou zmesou, balené v pobrušnici. Tentoraz sme (na môj popud) založili aj na sušenú šunku. Sama som zvedavá, ako sa nám podarí a či bude chutiť tak dobre, ako talianska, chorvátska či španielska.
Fotogaléria:
