Z Brány Jeseníkov sme sa presunuli ešte bližšie k poľským hraniciam, do oblasti Rychlebských hôr. Hovorí sa, že je to vôbec najodľahlejšie a najopustenejšie miesto v republike. Základňu sme mali v dedinke Ostružná, odkiaľ je to na skok na Králický Sněžník, do Javornického výbežku a celé územie Trojmedzia (Česko, Morava, Kladsko) sme mali ako na dlani. Drsný, ale krásny kraj, výborne si tu odpočiniete od civilizácie. Všetky známky po odsune sudetských Nemcov sú tu ešte hmatateľnejšie a „ťažoba“ z čias minulých visí vo vzduchu ešte naliehavejšie. Míňali sme rozpadnuté továrničky popri cestách, opustené usadlosti a hospodárstva. A tie stodoly! Stodola na stodole. Čo by za tie stodoly svadobný biznis dal, keby ich mal bližšie k veľkým mestám a infraštruktúre?
… najopustenejšie miesto v republike
Bývali sme v krásne zrekonštruovanej budove bývalej colnice, ako vystrihnutej z publikácie Accidentally Wes Anderson, hoci muž vtipkoval, že už-už čakal, kedy z nej vybehnú nemeckí gestapáci v dlhých kožených kabátoch a odfrčia na čiernych mercedesoch. Bol tam ale božský pokoj, ráno nás budili kohúty a večer uspávali zvuky hôr. Zhodou okolností sme v Ostružnej objavili parádny remeselný pivovar Cestář. Aj dom, v ktorom je dnes Cestář, kedysi patril Nemcom. Noví majitelia si ho opravili a tým, že v ňom založili rodinný pivovar, doňho vniesli nový život. Doslova. Mladej pani sládkovej sa nedávno narodilo bábätko. Zastavujú sa tu cyklisti, domáci aj turisti na pivo pomerne hojne, atmosféra je príjemná a družná. Radosť vidieť, že aj na takom odľahlom mieste môže vzniknúť kvalitný gastro počin a ľudia si k nemu cestu nájdu. Škoda len, že sa tu nevarí polievka, guláš alebo nepečie chlieb. Ak by som si mohla dať k pivu trebárs chlieb s oškvarkovou alebo cesnakovou nátierkou, úplne by mi to na večeru stačilo.
Podobných príkladov úspešných renovácií či oživenia verejného života a cestovného ruchu je v okolí viac. Aj úzky Javornický výbežok ponúka niekoľko pozoruhodných miest, ktoré stojí za to vidieť a zažiť. Že sú v Českej republike desiatky krásnych hradov a zámkov, viem, ale aj tak ma vždy prekvapí, o koľkých z nich som nikdy nepočula. A nemyslím len rôzne drobné šľachtické sídla, ktoré na desiatky rokov skončili ako socialistické štátne inštitúcie, či nebodaj jednotné roľnícke družstvá. Napríklad zámok Jánský vrch, týčiaci sa na vysokom brale nad mestečkom Javorník. Na webe Národného pamiatkového ústavu je zaradený v sekcii Neobjavené pamiatky. Odkedy som ho prvýkrát zbadala, nevedela som ho dostať z hlavy. Ani som nedúfala, že ho niekedy uvidím naživo, lebo keď som sa pozrela na mapu, kde leží, mi bolo jasné, že „tak ďaleko“ sa kvôli hradu nepotrepem. A pozrite sa, prišla korona, zmena perspektívy a ja som v júli stála na nádvorí Jánského vrchu a tešila sa na prehliadku tohto bývalého letného sídla vroclavských biskupov a arcibiskupov.
Návštevu Jánského vrchu si môžete spríjemniť aj výberovou kávou. Dole pod zámkom, priamo na námestí sa nachádza Bistrý Arthur, espresso bar s dezertmi ku káve a niečím malým na zub. Teda, ak nebudete mať smolu ako my a nebude kvôli dovolenke zatvorené. Smútili sme však len chvíľu, rýchlo sme si našli náhradu v dedinke Žulová. V maličkej kaviarni Eleanor Café bolo nečakane všetko fajn. Výborná káva, dezerty, servis, príjemná slečna majiteľka a baristka v jednom, vkusné prostredie, poháre aj šálky, žiaden vizuálny smog, a ani od hladu sme neumreli. Chlebíky aj quiche boli bezchybné, veľmi sme za ne boli vďační. Kiež by sme takéto kaviarne stretávali na cestách viac!
Nakoniec som bola celkom zaskočená, koľko nádherných a zaujímavých miest tento tajomný kraj ponúka. Vybrať sa sem „na koniec sveta“ nemusí byť vôbec od veci. Veľa nám toho uniklo, ale čo sa podarilo, bolo navštíviť známe Račie údolie a ich výletnú Tančiareň. Ako z rozprávky! Celé údolie kedysi žilo čulým spoločenským životom, nechce sa mi veriť, koľko tu bolo výletných reštaurácií a penziónov. Secesná Tančiareň bola jednou z nich. Taktiež patrila pod vroclavské biskupstvo a po biskupovi Georgovi niesla aj pôvodné meno Georgshalle. Po vojne chátrala a až v roku 2015 sa ju podarilo zrekonštruovať a zachrániť. Krása!
No a na záver pobytu v Jeseníkoch sme si neodpustili návštevu Krnova, jedného z centier moravsko-sliezskeho pohraničia, takisto so silnou gréckou komunitou a pohnutou sudetskou minulosťou. Nebudem klamať, prišli sme hlavne kvôli káve, v Krnove sa nachádza vyhlásená kaviareň Malé Café. Okrem iného je aj organizátorom festivalu Krnov Coffee Festival a jedným z pionierov výberovej kávy v regióne. Terigať sa sem cestami-necestami (miestami aj po poľskom území) ale za tie luxusné vajíčkové raňajky stálo. Odporúčam si pozrieť miestnu synagógu a najmä pútnické miesto Cvilín s ohromným schodišťom, vedúcim ku Kostolu Panny Márie Sedembolestnej, ako aj rozhľadňu.
A keď už sme boli v Krnove, mrkli sme do mapy a povedali si, že poobedňajšiu kávu si dáme v Opave. Cestou sme sa zastavili na ďalšej peknej rozhľadni Hansa Kudlicha v Úvalne. A aké rozkošné kúpalisko pri nej majú! Veľmi sme ľutovali, že sme nemali so sebou plavky. Slnko pieklo a my sme hore na rozhľadni závideli všetkým, čo sa práve chladili vo vode. Tak si zapamätajte, že do Úvalna v lete v plavkách. A k tomu aj jeden gastrotip: na jedlo zájdite do miestnej reštaurácie Zastávka pri hlavnej ceste. Interiér už je trochu „dotvorený ľudovou tvorivosťou“, v sezóne je tu plnka a na jedlo si počkáte, ale ak sa dočkáte, vôbec to nebude zlé. Napriek pomerne zastaralému jedálničku sme si v ňom v tej horúčave našli aj ľahšie jedlá, ktoré nás celkom milo prekvapili. Spadol nám kameň zo srdca. Zahnali sme hlad, doplnili tekutiny a s dobrou náladou vyrazili do Opavy na kávu.
Kávy bolo v Opave nakoniec viac, ako sme čakali. A mesto nás očarilo. Ak by som sa z celého „sudetského“ putovania mala niekam vrátiť, Opava by bola na prvom mieste. Svoje iste urobila uvoľnená letná atmosféra a Opava je aj univerzitné mesto, to tiež iste zavážilo. V kaviarni Libertas na rohu krásneho historického nájomného domu sme toho mladíckého ducha úplne cítili. Takúto nárožnú kaviareň s obrovskými výkladnými oknami, v ktorých sa dá povaľovať, by si želal asi každý kaviarnik. Opavská výberová káva je ale asi najznámejšia vďaka kaviarni Máma mele kafe. Jej mobilný kávový stánok sme stretli na okraji mestských sadov. Ach, káva v parku, to je vždy taká romantika! Bývalá metropola Sliezska nás chytila za srdce a teším sa, keď z nej uvidím viac. Nabudúce, keď budeme v Olomouci alebo Ostrave, budem myslieť na to, že je tu aj nenápadná Opava s dobrou kávou a atmosférou.
Podčiarknuté, sčítané, Východné Sudety sme si prešli, bolo to skôr také prvotné oťukávanie. Ostalo nám pár lokalít na prebádanie a pár aktivít, ktoré chcem určite absolvovať (glamping!), a ani ten nešťastný Králický Sněžník sme nepokorili. No v každom prípade s jedlom to budem musieť vyriešiť inak a celkovo lepšie plánovať. Ináč, jedlo nie je kameňom úrazu len v tomto kúte Moravy. Ako sme sa mohli presvedčiť hneď v ďalšie dni, gastro bezradnosť postihuje aj bohatšie regióny naprieč celou republikou. Ani vyhlásené turistické destinácie s bohatou kultúrou a návštevnosťou často nemajú čo ponúknuť hladným a zážitkuchtivým gastronautom. Tipnete si, o ktorom významnom meste bude reč? Povieme si nabudúce…
