Kedy som ja naposledy jedla zemiaky pečené v šupke???

S chuťou do toho

Asi nie som jediná, kto po Novom roku hľadá motiváciu. Na čokoľvek. Aj na varenie. Dlhá zima pred nami, zdroje obmedzené, snažím sa nájsť zaľúbenie v prostých chutiach a skromných jedlách. Po sviatkoch, keď sme si dopriali všetkého akosi viac, sa mi aj žiada trochu upokojiť rozbláznené chuťové bunky. Viem, že ma to čoskoro prejde, ale aj z finančného hľadiska nám tento rok nezaškodí trochu striedmosti. Také to „eat well for less“. Vtip je v tom, hľadať aj v jednoduchých surovinách a postupoch čaro a prípadne im niečím rafinovaným pomôcť vyniknúť.

Veľa z tých nenáročných, ale zároveň unikátnych chutí pochádza z detstva. Minule som si kúsky chleba s čerstvou kačacou masťou obložila plátkami jablka a bolo to také fantastické, že si to viem predstaviť aj ako párty food. Týždeň pred Vianocami som bola u našich a mama na večeru upiekla zemiaky v šupke. Kedy som ja naposledy jedla zemiaky pečené v šupke??? Tá ich chuť s maslom a soľou je neprekonateľná. Ďeťom sme nestíhali šúpať, jedli ako divé. Prečo nejedávame zemiaky v šupke častejšie? Tak teraz pečiem zemiaky…

Na nasledujúce jedlá, hádam, ani neexistujú recepty, robila som ich od oka. Tak len orientačne, ak by sem zavítal nejaký začiatočník: Zemiakové hrebienky. Zemiaky som nakrojila nožom na veľmi tenké plátky, posolila a upiekla nasucho v rúre do chrumkava. Pár minút pred dopečením som hrebienky pokvapkala dresingom z pretlačeného cesnaku, olivového oleja, octu, soli a byliniek. Výborné pohostenie pre návštevy, menej náročná alternatíva k hranolčekom. (Ja som na dresing použila sladový ocot, ktorý si Angličania lejú na fish&chips. Funguje!)

Dvakrát pečené zemiaky plnené klobásovou zmesou. Väčšie zemiaky som upiekla v šupke, vrchy odkrojila, ošúpala, zemiaky vydlabala a všetky odrezky a vydlabané kúsky nahrubo roztlačila a rozmiešala s kúskom masla, troškou mlieka a soli na hrubšiu kašu. Zemiaky som naplnila surovou klobásovou zmesou, zakryla vrstvou zemiakovej kaše a opäť zapiekla, kým povrch neschrumkavel a klobásová šťava nenasiakla do zemiakov. Taký slovenský cottage pie či variácia na francúzske zemiaky.

PS: No a ak by sa vám moje dnešné jedlá zdali predsa len príliš obyčajné, vyskúšajte ich zo sladkých zemiakov. Tak!
PPS: Malá technická poznámka k pečeným zemiakom v šupke pre začiatočníkov – upečené zemiaky po vybratí z rúry zabaľte na pár minút do mokrej utierky. Naparia sa a šupka z nich pôjde ľahko dole.

18 komentáre/ov "S chuťou do toho"

Pridaj komentár
  1. Adusha

    6. januára 2014 o 22:16

    Zuzka, paráda! Zemiaky na hocijaký spôsob milujem, a pečené v šupke? To je delikatesa 😉 My sme ich minule u nás „na chalupe“ nahádzali indivindi zabalené v alobale do krbu, do chladnúceho „popola“, ach to bola dobrota si ich potom rozbaľovať a jesť s kúskom masla a soľou rukami špinavými od popola 😉

    Odpovedať
    • zuzka

      6. januára 2014 o 22:24

      Ďakujem, Adi! Áno, s popolom je všetko chutnejšie 🙂

      Odpovedať
  2. alenquita

    9. januára 2014 o 14:19

    Zuzka, tentokrat si ma vobec nepotesila. Som ten najvacsi milovnik zemiakov akeho si dokazes predstavit. Na internate som nezila na sackovych polievkach a spagetach s morcadelou, ale na zemiakoch varenych, pecenych, vyprazanych, v podobe placiek, pyre, v supke, bez supky, so zakysankou… No a s manzelom uz rok nejeme prilohy- takze ziadne zemiaky, ryza, ani chlieb ci pecivo. A vobec nemame pocit, ze by nam to chybalo, akurat je mnoho jedal, ktore z toho dovodu robit nemozem. Napr. naposledy Tebou spominane cottage pie alebo coulibiac. Iba ak pre navstevu, ale ja rada na vlastnej kozi skusam nove recepty predtym, ako ich ponuknem navsteve… Ale tento Tvoj prispevok ma dostal do kolien. Ach, hned by som si dala!

    Odpovedať
    • zuzka

      9. januára 2014 o 15:07

      Alenkaaaaaaa, presne takéto komentáre som čakala 🙂 A presne kvôli tomu som tento post napísala 🙂 Tiež som seba samu zahnala do kúta rôznymi dobrovoľnými obmedzeniami typu „toto nemôžem-tamto nemôžem“… A zrazu som sa zastavila, pozrela na seba z nadhľadu a vravím si: „Kto povedal?“ „Kto mi káže, zakazuje či prikazuje?“…
      Ani ja nejem „prílohy“ v slovenskom zmysle. Jedálniček typu „mäso s ryžou“, „mäso so zemiakmi“, „mäso s cestovinou či knedľou“ z duše nenávidím a nedokážem tak už jesť. Jedlá ako kapustnica či guláš už roky jedávam bez chleba, chlebom už nezajedávam nič. Ale na zemiakoch či pečive v hlavnej úlohe raz za čas (najmä v zimnom období) predsa nie je nič zlé. Dokonca by som povedala, že naše vlastné zemiaky zo záhrady a môj domáci chlieb a pečivo sú oveľa lepšia alternatíva k pochybnej zelenine na trhu z Holandska či Argentíny.
      Napriek tomu, že mám vyhranené názory na stravovacie návyky, nie som ich otrokom. Snažím sa zachovať si zdravý odstup, sedliacky rozum a nepodliehať módnym diktátom na čokoľvek. Skôr sa držím hesla „pestro, striedmo, clean eating, jesť menej“, vyhýbať sa výrobkom chemicko-potravinárskeho priemyslu a trvanlivým potravinám, ktoré zo zásady trvanlivé nemôžu byť, ako by som mala definitívne vylúčiť zo stravy nejakú jej zložku (cukor, pšeničná múka, mlieko), lebo nikdy neviem, kedy mi môže moja „všežravosť“ zachrániť život… Raz za čas si dať vyprážané kura, zemiakovú kašu, parené buchty či cestoviny alfredo nikomu neublíži. Ja stále vravím, že nie je dôležité to, čo si dá človek občas a s mierou, ako to, čo jedáva denne a pravidelne.
      Takže, s chuťou do toho! Ak máš chuť, daj si bez výčitiek a sebaobviňovania. Odopieranie si pôžitkov nikoho zdravým a hlavne šťastným nespraví. Skôr sa treba naučiť disciplíne a dokázať si ustrážiť mieru. Všetko s mierou a hlavne slobodne!!! 😀

      Odpovedať
      • alenquita

        9. januára 2014 o 17:53

        Ale ano, sem-tam (raz za par mesiacov) urobim francuzske zemiaky, zemiaky tiez jeme v polievke a pod., ale ak sa da, snazime sa priloham vyhybat. Pretoze viem, ze ak raz popustim uzdu a doprajem si napr. pecivo castejsie, lahko sklznem spat. A preto sa aj snazim pripravovat jedla tak, aby sme mohli obcas urobit vynimku- trebars na Vianoce so zemiakovym salatom 😀
        Takze ano, sme vsezravci, ale kde sa da, vynechavame polysacharidy. Cestoviny si ale neodopierame a ani take parene buchty- od mojej mamy su ta najlepsia vec na svete 🙂

        Odpovedať
        • zuzka

          9. januára 2014 o 19:43

          Presne! Netreba byť na seba tak prísny…
          Ja to mám tak s chlebom a cestovinami. Je hrozne ľahké v obchode hodiť do košíka lacné vrecko cestovín, či balený, krájany chlieb a rovnako ľahko ich hádzať do seba. Zakázala som si ich kupovať v obchode. Odkedy si cestoviny robím sama, nejedávame ich tak často, možno raz za mesiac-dva. A kým chlieb vymiesim, vykysne, kým sa upečie a vychladne, chvíľu to trvá a ja si 2x rozmyslím, či suché kôrky (po deťoch, ja chlieb nejem) vyhodím, alebo ich spracujem. (Aj teraz. Náhodou máme doma kupovaný, krájaný chlieb z manželovej oslavy. Už som z neho zjedla jeden krajec. Z vlastného by mi bolo ľúto aj toho jedného krajca pre seba, šetrím ho deťom. Aby som nemusela piecť každý tretí deň. :)))

          Odpovedať
          • alenquita

            9. januára 2014 o 19:50

            Juj, ale som rada, ze zatial chlieb ani nekupujeme ani nejeme 🙂 Ale tie cestoviny veru aj dvakrat do tyzdna. Uz len cakam na Kitchen Aid, aby som mohla robit vlastne a verim, ze ich potom riadne obmedzime 😀 Aj ked sa obavam, co potom budeme jest. Uz len maso so zeleninou…

            Odpovedať
            • zuzka

              9. januára 2014 o 20:00

              Hehe, veď to! Čo jesť? Ja mäso obmedzujem ma minimum, takže opäť som pri tom, že tie krumple, ryžu a múku musím vziať na milosť. S kopcami zeleniny si tie uhľohydráty v hlavnej úlohe ospravedlním a vykompenzujem… A ani deťom nemôžem dávať len mäso a zeleninu. Nie je to ľahké, veru…

              Odpovedať
              • alenquita

                9. januára 2014 o 20:06

                Zuzka, tak som stratena, ked uz ani Ty nevies! 🙂

                Odpovedať
                • zuzka

                  9. januára 2014 o 20:23

                  Nie, nie… Treba jesť všetko. Len s mierou a s rozumom. Pestro, striedmo. Treba mať prehľad, čo človek do seba dáva a neprenechávať kontrolu nad tým, čo jeme anonymným nadnárodným koncernom a hlavne počúvať svoje telo. Jesť to, čo nám neškodí a cítime sa po tom dobre. Je to vlastne jasné ako facka.

                  Odpovedať
      • Adusha

        9. januára 2014 o 22:23

        Zuzka, veľké „laik“ za tieto slová. A najmä za posledný odstavec. Včera vo firemnej kuchynke sme mali takú debatu – mám kolegu, rovnako „postihnutého“ ako som ja, riešili sme niečo okolo jedla, aj s jednou kolegyňou a debata sa zvrhla na to, že keby som umrela teraz ja, alebo on a prišli by sme do neba a sv. Peter by sa nás pýtal, že či sme si užili posledné chvíle života, tak by sme určite povedali, že áno – na večer som mal ono, na raňajky toto… a bol to pôžitok… 🙂 otočil sa na kolegyňu a vraví jej, a ty by si čo povedala? že si umrela hladná a nespokojná? (nervózna z hladu) 🙂

        Odpovedať
        • zuzka

          9. januára 2014 o 22:37

          Hahaha, Adi, ja asi musím ísť čoskoro do práce. Takéto rozhovory v kuchynke mi chýbajú 🙂 Že Svätý Peter 😀

          Odpovedať
  3. augustinka

    9. januára 2014 o 20:33

    opat vyborna inspiracia 🙂 a este aj z dostupnych surovin

    Odpovedať
  4. Mia

    9. januára 2014 o 22:57

    Musela som sa pri citani smiat – ja som na jesen zhanala domacu kacaciu mast, lebo som mala chut na cerstvy chlieb s mastou a zajedat to jablkom! A vcera som robila zemiaky so smotanou a kyslou kapustou… zda sa, ze mame podobne chute 🙂

    Odpovedať
    • zuzka

      9. januára 2014 o 23:18

      Áno, áno, ja to stále tvrdím, že sa to prenáša po sieti… chute na rovnaké veci 🙂

      Odpovedať
  5. danulikD

    25. februára 2014 o 13:43

    hrebienky som robila aj ja …. myslim este v decembri .. a je to uplne super. zmizli jak vichor 😉

    Odpovedať
    • zuzka

      25. februára 2014 o 15:31

      To ma teší, Danka, len tak ďalej, užívajte si!

      Odpovedať

Pridaj komentár