pšeničné placky

Asi najpríjemnejší pocit mám, keď viem, čo budem variť, mám jasnú predstavu, ako to celé bude prebiehať, mám nakúpené ingrediencie a už sa môžem tešiť na deň D. Ale kým sa k tomu pocitu dopracujem, sú to občas muky. Momentálne mám obdobie, že vôbec nemám chuť na nič „normálne“. Nič tradičné, nič európske, nič, pri čom sa nudne sedí s vidličkou a nožom. Chce sa mi jesť jedlo rukami, dotýkať sa ho, deliť sa zo spoločnej misy, trhať si z neho kúsky, namáčať do rôznych omáčok, variovať a vrstviť chute, balansovať medzi jin a jang.