Do Sevilly sa oplatí zájsť aj za pozoruhodnou modernou architektúrou. Veľmi na nás zapôsobili sevillské „Huby“ (Las setas), obrovská drevená konštrukcia na námestí La Encarnación, pôvodne nazývaná Metropol Parasol, určená na tienenie tohto veľkého, otvoreného námestia.

… Veľmi na nás zapôsobili sevillské „Huby“ (Las setas)

Je zostavená z preglejkových dielcov z fínskej borovice a považuje sa za najväčšiu drevenú konštrukciu na svete. O tejto stavbe od nemeckého architekta Jürgena Mayera som síce vedela, ale až keď som sa chystala do Sevilly, som zistila, že sa na nej nachádza aj spektakulárna vyhliadka. Vôbec som o nej netušila. Za pekného počasia, alebo vo večerných hodinách vrelo odporúčam!

Minule som spomínala, že je tu na prízemí nová tržnica, ale ja vás odtiaľto pošlem na oveľa zaujímavejšie gastro miesta. Pozdĺž ulíc Regina a Feria sa nachádza viacero kaviarní s výberovou kávou a o kúsok ďalej je ďalšia silná kávová trasa tvorená ulicami Santa María de Gracias, Tarifa, Amor de Dios a Correduría. Okrem známych španielskych sietí ako East Crema Coffee či Syra Coffee je tu niekoľko lokálnych espresso barov a kaviarní. Väčšina z nich je malých, bez sedenia a bez jedla, spoznáte ich už z diaľky podľa hlúčikov kávičkárov, postávajúcich pred nimi. Jednou z takých, ktoré sme otestovali bola Muy Coffee. Kaviarnici z týchto ulíc sa navzájom podporujú a držia spolu, keď sa ich spýtate, či sú (zajtra, cez Vianoce, kedykoľvek) otvorení, roztiahnu ruky naľavo a napravo, ukazujúc na celú ulicu a povedia, že „my sme tu všetci otvorení“.

Káva je v Seville štandardne dobrá, ide o veľké mesto, takže aj kávová komunita je tu skúsenejšia a záleží len na ľuďoch, ktorí v kaviarňach pracujú, ako spokojní budete. Najlepšou kaviarňou v Seville bola podľa nás bezpochyby Late. Profi kaviareň európskeho strihu, s modernou vizuálnou identitou a kozmopolitnou atmosférou, kde sa prirodzene komunikuje v angličtine a do ktorej keď vojdete, okamžite pocítite, že ste na správnom mieste. Skvelá káva, výborné viennoiserie, pekné šálky, merche, menší coworking, príjemné posedenie, aj niečo malé na jedenie, trebárs na raňajky, ak budete hladní. Late je láska na prvý pohľad.

A keď je reč o raňajkách, raňajky nie sú v Seville veľkou témou. Väčšina miestnych ľudí si dá (doma) nejaké pečivo so šunkou, kávu a jedlo riešia až na obed. Ani sladké raňajky tu veľmi nie sú zvykom. Ak chcete v Seville raňajkovať, treba sa zamerať na kaviarne s medzinárodnou klientelou. Boli sme v Purite na ulici Jerónimo Hernández, ktorá sa vyslovene špecializuje na dnes už globalizované raňajkové jedlá s vajíčkami a avokádovými toastmi, ktoré zahraniční turisti vyhľadávajú. No nájdete tu aj lokálne jedlá ako toast s olivovým olejom, iberskou šunkou a paradajkou. Tou paradajkou na toaste sa tu myslí takmer vždy „pan con tomate“ s drvenými alebo rozmixovanými paradajkami. (Aj v supermarketoch v chladiacich boxoch nájdete tégliky s rozmixovanými paradajkami, ak sa vám doma nechce babrať s paradajkami.)

Raňajkovali sme aj v kaviarni Jester na ulici de la Carne (v meste majú štyri prevádzky). Zameriavajú sa skôr na trendy sladké fit raňajky (šťavy, smoothies a misky s acai), ale majú aj obložené bagely, empanady, sladké pečivo a koláče. Vyskúšajte trebárs tradičné alfajores, podobné nášmu lineckému pečivu, s cestom z maizeny a s krémom dulce de leche. Inak, kaviareň Jester na ulici de la Carne sa nachádza blízko Alcázaru a katedrály, tak ju využijete aj ako zastávku pred alebo po ich návšteve.

Inak, sevillskú katedrálu musíte vidieť, aj keby vás kostoly a katedrály vôbec nezaujímali. Ak by ste si mali v Seville vybrať len jeden jediný platený vstup, prihovárala by som sa za katedrálu. Okrem toho, že je spolu s Alcázarom zapísaná na zozname pamiatok UNESCO a je najväčšou gotickou katedrálou na svete, jej oltár vám vyrazí dych. Nič podobné som v živote nevidela a márne hľadám slová, ktorými by som tento neuveriteľný zjav opísala. Treba vidieť. Katedrála je prestavaná mešita, z bývalého minaretu je dnes zvonica a v interiéri sa nachádza aj hrobka Krištofa Kolumba.

A najlepšie raňajky v Seville? Casa Orzáez. Originálne, zapamätateľné a pravdepodobne jedny z najlepších raňajok, aké som za posledné roky jedla. Tento nenápadný, malý priestor pri rieke Guadalquivir v štvrti Triana je plný prekvapení. Pekáreň so syrárňou a k tomu naturálne vína? Úplný sen! Čo je viac ako remeselný chlieb, syr a víno? Čo je v strave človeka ušľachtilejšie a archetypálnejšie? Neviem si predstaviť, aký smutný by bol môj život bez kvasového chleba, syrov a vína. A v Casa Orzáez nájdete všetko toto pod jednou strechou.

Elegantné, minimalistické raňajky s brioškou namiesto chleba a oblohou podľa chuti. Napríklad s fermentovaným maslom, morčacou šunkou a kúskom výrazného kozieho syra s bielou plesňou. Famózne! Alebo s kozím labnehom a duseným jabĺčkom na slano. So šľahaným maslom a ovocným rozvarom. S čerstvým kozím syrom a čiernym fermentovaným cesnakom… Na pitie si môžete dať kávu od barcelonských Three Marks, ale majú tu aj takú frajerinu ako fermentované kozie mlieko s marmeládou. Kde si dnes také niečo dáte?

Po raňajkách v Casa Orzáez to nemáte ďaleko na slávne sevillské Španielske námestie (Plaza de España). Bez neho by návšteva Sevilly nebola kompletná. Obrovské námestie, postavené pred sto rokmi pri príležitosti ibero-americkej výstavy ako výkladná skriňa výdobytkov španielskeho kráľovstva. V daždi sa tu dá prechádzať pod arkádami okolitých pavilónov a v dobrom počasí si požičať loďku a oboplávať námestie po umelom kanáli. S veľkou pravdepodobnosťou tu uvidíte vystupovať aj tanečnice flamenca a môžete sa na kočoch, ťahaných koňmi nechať povoziť po priľahlom Parku Márie Lujzy. Tak trochu Disneyland až na to, že tu nie je žiaden vizuálny smog, aby nič nekonkurovalo veľkoleposti architektúry tohto úchvatného námestia.

A kam sme chodili po večeroch? No predsa na zaujímavé miesta s darmi mora, naturálnym vínom a kreatívnou kuchyňou. Nezačali sme úplne najlepšie. Reštaurácia Señor Cangrejo (Pán krab) je novší, ambiciózny projekt, ktorý má dobre našliapnuté stať sa vyhľadávanou adresou. Dobrý koncept, umiestnenie, veľkosť, otvorená kuchyňa, varenie na otvorenom ohni, pôsobivá vínna karta, čo by sa na tom dalo pokaziť? Takmer všetko. Prísť pol hodinu po otváračke na potvrdenú rezerváciu a nájsť zatvorenú reštauráciu sa nám ešte nestalo. Nikde nikto, žiadna odozva. Po pár minútach prišla pomalým krokom dvojica majiteľov, šéfkuchár a manažérka, akoby sa im nechcelo. Vraj máme ešte chvíľu počkať. No ani neskôr to nebolo lepšie. S obsluhou sme vôbec nedokázali nájsť spoločnú reč, aj keď bola milá a dobre hovorila po anglicky. Všetok personál pôsobil, ako po prehýrenej noci a veľmi pomaly sa rozbiehali. Bohužiaľ, ani s jedlom sme neboli spokojní. Na menu, aj na tanieroch všetko vyzeralo krásne, ale chuťovo zúfalo zaostávalo. Všetko chutilo rovnako, nevýrazne a jednotvárne. Takmer žiadne kyslé alebo kontrastné chute. Jediným chodom, na ktorom sme si ako-tak pochutili boli krevety v kukuricovej omáčke aguachile, ale nasledujúci chod, salpicón – šalát z darov mora chutil takmer identicky a celý zážitok bol preč. Vongole (almejas) boli minimalisticky len s bylinkovým maslom a ich chuť som si vôbec nezapamätala. Najhoršie dopadla sépia s pastou z kukuričnej sneti (huitlacoche). Za normálnych okolností by to bolo terno. Skvelý nápad, huitlacoche som ešte nikdy nejedla, bola som zvedavá. Pasta bola sivá ako blato, nemala žiadnu výraznú chuť a sépia bola navyše zle vyvrhnutá a očistená, vnútri ostalo veľa piesku a ani sme ju nedojedli. Taký pekný podnik a taký prepadák!

Na druhý večer sme vyrazili do modernej baskicko-andalúzskej reštaurácie Desacato, o ktorej je najnovšie zmienka aj v michelinskom sprievodcovi. Interiér v industriálnom štýle s pohľadovým betónom a veľkým oknom do ulice je príjemný a tak akurát veľký. Ani tu sme nemali veľa šťastia na personál, ani na jedlo. Z troch tunajších signatures, kvôli ktorým sem ľudia chodia, dve nemali a obsluha nám to povedala až v momente, keď sme si ich objednávali. Čo bolo horšie, to isté sa opakovalo aj pri vedľajšom stole u hostí, ktorí prišli po nás a ani v ich prípade ich čašník neupozornil vopred a takisto ako my mali problém si vybrať niečo iné. Niežeby na menu neboli iné položky, ale steaky, ani mäso sme jesť nechceli. Dali sme si teda len tri predjedlá a dva dezerty. Najväčší hit boli baskické klobásky chistorra z lososa. Majsterštuk. Vôbec by ste nespoznali, že sú z lososa. Skvelý nápad! Glazovaný úhor s okrou bol sám o sebe výborný ako surovina, ale stopové množstvo omáčky z fermentovanej kukurice a tenký plátok kyslej sterilizovanej okry mu nič extra nedodali a vlastne nedávali žiaden zmysel. Namiesto kukurice a okry mohla byť hocijaká iná fermentovaná omáčka a sterilizovaná zelenina a vyšlo by to narovnako. Carpaccio bolo jemné, ale chuťovo nevýrazné, bez akéhokoľvek kontrapunktu a popri všetkých, ktoré sme za posledné roky jedli, málo zapamätateľné. Baskický cheesecake bol vynikajúci, ale panchineta, baskická verzia krémeša z lístkového cesta a vanilkového krému s mandľami bola obschnutá a nalhnutá a osobne by som nedovolila, aby niečo také z mojej kuchyne vyšlo. Zhrniem to. Desacato bolo fajn, ale definitívne sa mi potvrdilo, že klasické reštaurácie sú pre mňa už pasé. Nuda.

Na tretí večer sa situácia začala otáčať a konečne to začalo byť zaujímavé. Išli sme do vínneho baru Bebo, večerného koprojektu libanonskej reštaurácie Zoco na ulici Feria. Zoco funguje cez deň ako kaviareň (s výberovou kávou) s raňajkami a brunchom, cez obed servíruje jednoduché obedy (čerstvé, na platni pečené placky s mäsom, zeleninou a omáčkami podľa chuti). No a večer sa podnik zmení na vínny bar s naturálnym vínom, ku ktorému sa podávajú rôzne mäsové a zeleninové špeciality z grilu z libanonskej kuchyne, jemne šmrncnutej do Ázie. Príjemná hudba, komorná atmosféra, sviečky, vôňe z grilu a pozorný, milý personál, ktorý mal záujem nám spríjemniť večer. Pili sme interesantné oranžové Els Bassots z katalánskeho vinárstva Cellar Escoda-Sanahuja, ktoré sa ku kreatívnemu libanonskému jedlu hodilo. Všetko, čo sme mali, chutilo fantasticky. Hummus, ľahučký a nadýchaný, bol podávaný s marinovaným jahňacím mäsom, cesnakovým jogurtom taratur a tradičným šalátom biwaz z petržlenovej vňate a cibule. Vcelku pečený baklažán s miso majonézou bol taký lahodný, že som sa dvakrát pýtala, či je to naozaj len majonéza s misom, lebo som nechcela veriť, že to môže chutiť tak dobre. Ďalšou bombou boli špízy s pórom a muhammarou, skvelé, chcem viac póru v podnikoch! A zlatým klincom večera boli špízy z mletého jahňacieho mäsa na domácich plackách so salsou pico de gallo. Krásne spojenie miestneho mixu španielskych a arabských vplyvov s naturálnym vínom!

To najlepšie zo sevillského gastra nás ale čakalo na Vianoce. Marabunda sa mi dostala do povedomia tým, že som si spätne pozerala, ktoré podniky v Seville mávajú otvorené aj na prvý sviatok vianočný. Marabunda sa s tým naozaj nekašle a má otvorené „každý deň“. Malá, jednopriestorová prevádzka s pár stolmi, barom a priezorom do kuchyne, odkiaľ vychádzajú sexy small plates s world fusion, comfort foodom a kreatívnymi snackmi. K tomu parádne fľaše vína, bublinky do prekrásnych pohárov, autorské kokteily, živá atmoška na pľace, dobrá hudba a šikovná obsluha. Užila som si svätojakubky, aj ančovičky s čerstvým syrom, mali sme výborné patatas bravas, kuracie krídelká s domácou BBQ omáčkou, dali sme si tacos, aj ázijské nudle s krevetami. Deťom sa to tu veľmi rátalo, pochvaľovali si jedlo, aj atmosféru a my sme sa tešili, že zažili aj takýto typ podniku, kam väčšinou chodievame večer bez nich. Nechcem úplne povedať, že to boli pre nich Vianoce, ale boli.

Cez Marabundu som sa následne dozvedela aj o ich najnovšom gastro počine, novom tapas bare La Chunga, ktorý mi hneď padol do oka a rozhodla som sa stráviť v ňom náš posledný večer v Seville. Najlepšie rozhodnutie. Na rozdiel od Marabundy, kde bol frmol a nebol čas na interakcie s personálom, v La Chunge bol večer pokľudný a obsluha na nás mala dosť času. Perfektný servis vína, presne nás odhadli a prekonávali sa. Napriek tomu, že sme chceli piť len vermút (suchý Atamán z andalúzskeho vinárstva Barbadillo), nechali sme sa od nich veľmi ľahko ukecať aj na víno (organické biele Quintaluna z odrody Verdejo z vinárstva Ossian Vides y Vinos z regiónu Kastília-León) a ešte sme dvakrát ako pozornosť podniku dostali vtipne v skúmavke vzorku sladkého, korenistého vermútu, vyrábaného špeciálne pre nich. Ani jedlo, poctivé tapas z kvalitných surovín a preverených dodávateľov nás nesklamalo. Okrem iných som tu nemohla odolať gildám s prepeličími vajíčkami a konečne som vyskúšala aj ďalšiu andalúzsku špecialitu, konkrétne z Cádizu, cazón en adobo, čo je druh žraloka, ktorého mäso sa naloží na niekoľko hodín do octa (zo sherry) a potom vypráža. Ide o osviežujúco kyslé kúsky pevného, bieleho rybieho mäsa, ako stvorené k popíjaniu alkoholu, vyskúšajte.

Nakoniec si nás Sevilla predsa len získala. Chvíľu sme si k nej hľadali cestu, ale je to pekné, čisté, udržiavané mesto. MHD sme nevyužili ani raz, v historickom centre premáva len jedna električka a len na troch zastávkach, okrajové štvrte pokrývajú autobusy a jedna linka metra. Vrámci kompaktného centra sa všade dostanete do pol hodiny pešo, trochu ďalej je železničná stanica, ale ak ste naučení chodiť, nie je to nič hrozné, v Barcelone sme sa nachodili oveľa viac. Chýbalo nám tu ale more, tak sme jeden deň sadli na vlak a odviezli sa do… (povieme si nabudúce.)