Kamarátka, ktorá žije vo Francúzsku, mi minule písala, že som podľa nej parížsky typ. Smiala som sa, ale až keď som do Paríža naozaj prišla, mi došlo, že na tom asi niečo bude. Mestá sú ako ľudia, majú svoju osobnosť, vyžarovanie. S niektorými si neporozumiete nikdy, u iných chvíľu trvá, kým si k nim nájdete cestu a s niektorými sa vidíte prvýkrát a máte pocit, že sa poznáte odjakživa. Rozumiete si aj bez slov a nemusíte nič vysvetľovať.
Mestá sú ako ľudia, majú svoju osobnosť, vyžarovanie.
V Paríži som presne tento pocit mala. Všetkému, čo som okolo seba videla, som rozumela a nič mi neprišlo zvláštne. Páčili sa mi ulice, ľudia, aj život v meste. So zaľúbením som pozorovala, ako neokázalo mesto pôsobí a ako ľudia z ničoho nerobia vedu. Ako sú nad vecou. A potom tá všadeprítomnosť kultúry a umenia, toľko vyžitia! Ešte aj ten streetart a neinštitucionalizované zásahy vo verejnom priestore mi prišli kultivovanejšie, než inde. Takú koncentráciu galérií, múzeí, divadiel, koncertných sál a hudobných klubov svet nevidel. Keby som tu bola tri mesiace a každý deň chodila do troch-štyroch denne, neprešla by som všetko. Teším sa, keď budem mať čas objavovať aj menšinové, menej známe galérie a múzeá a nemusieť nič dopredu plánovať.
Nebudem vás zaťažovať úvahami o galériách, tak len stručne k tomu, čo sme videli. Louvre bol popri Eiffelovke najmasovejšou záležitosťou v Paríži a v oboch prípadoch som rada, že to mám už za sebou. Pravda, do Louvru treba chodiť opakovane a na etapy, lebo naraz sa to nedá vstrebať, ale myslím si, že keby vznikla samostatná expozícia s Monou Lisou niekde mimo hlavného traktu múzea, všetkým by sa uľavilo. Najviac sa mi páčila moderná dostavba a vstup do galérie od architekta I. M. Peia, naživo je ešte pôsobivejšia ako na fotkách. Z exponátov ma najviac zasiahla Niké samotrácka, podľa mňa najkrajšia socha na svete a ostatné Leonardove obrazy. Do Louvru sa ale musím ešte vrátiť, lebo zbierka starých holandských majstrov, na ktorú som sa najviac tešila, bola práve kvôli renovácii uzavretá. Jedna vec sú svetoznáme „ťahúne“ galérií a druhá, aktuálne vystavené časti stálych zbierok, alebo hosťujúce, putovné expozície. A na tie sme, naopak, mali veľké šťastie. V Musée de l’Orangerie ma popri Monetových Leknách očarili najmä primitivisti, toľko Rousseauov pokope som ešte nevidela. A páčili sa aj deťom.
V galérii moderného umenia Musée d’Orsay, sídliacej na brehu Seiny v impozantných priestoroch bývalej železničnej stanice, sme okrem slávnych obrazov impresionistov a Van Gogha, zachytili aj posledné dni veľkej Renoirovej výstavy. Ak nepôjdete do Rodinovho múzea, tu od neho uvidíte hneď niekoľko známych diel, ako aj diela od Camille Claudel. Za pozornosť stojí expozícia secesného nábytku a úžitkového umenia a upúta aj krásna kaviareň na piatom poschodí s priezorom cez ciferník vonkajších vežových hodín, cez ktorý v diaľke uvidíte Sacré-Cœur. Nesklamalo ma ani parížske Picassovo múzeum, nachádzajúce sa v honosnom paláci bývalej soľnej burzy v Le Marais, posledné z veľkých Picassových múzeí, ktoré sme ešte nevideli (okrem Antibes). Zhodou okolností som pred prázdninami pozerala niekoľko dokumentov o Picassovi, tak som mala v čerstvej pamäti väčšinu okolností, za akých jeho diela vznikali a o to viac ma zasiahli. Odporúčam. A odporúčam aj sprievodné výstavy, my sme takto videli prvú francúzsku retrospektívu amerického maliara Henryho Taylora, ktorý okrem veľkoformátových akrylov tvorí aj rôzne divoké asambláže.
Popri múzeách a galériách spomeniem aj dva zásadné výstavné priestory v Paríži. Prvým je Fondation Louis Vuitton v Boulonskom lesíku. Táto úchvatná stavba od Franka Gehryho je sama o sebe jedným veľkým dobrodružstvom na objavovanie, v niečom sa mi možno aj páči viac ako Guggenheim v Bilbau. Na perfektnom mieste, v krásnom prostredí a s luxusnými výhľadmi na La Défense. A čo bolo ešte lepšie, že sme mali šťastie na super výstavu môjho obľúbeného Alexandera Caldera, amerického predstaviteľa tzv. kinetického umenia, ktorého preslávili jeho „stabily“ a najmä „mobily“, subtílne závesné skulptúry, úžasný zážitok!
Druhým miestom, ktoré by ste namali vynechať, je Grand Palais, historický výstavný komplex medzi Champs-Élysées a Seinou, postavený spolu so susedným Petit Palais a Mostom Alexandra III. pre Svetovú výstavu v roku 1900. Priestory sú, pochopiteľne, obrovské, koná sa tu súčasne aj niekoľko výstav naraz. Do foyer, viacerých častí paláca, záhrad, herne, obchodíkov a kaviarní sa dostanete zdarma a vstupné sa platí na každú výstavu zvlášť. (Mimochodom, vstup do galérie Petit Palais je zdarma.) My sme ešte stihli končiacu veľkú retrospektívu Henriho Matissa, ale najväčším lákadlom bola pre mňa Hilma af Klimt, ktorá mi už takto niekoľkokrát rôzne po Európe unikla, ale tentoraz to vyšlo a dostali sme sa na jej vôbec prvú výstavu vo Francúzsku. Hilma, švédska vizionárka, predbehla svoju dobu a stala sa priekopníčkou abstraktného umenia dávno predtým, než sa stihlo etablovať. Keď si predstavíte, ako vyzerala a čo tvorila na začiatku 20. storočia, nechce sa vám veriť. Niet divu, že chcela, aby sa jej abstraktné diela zverejnili až dvadsať rokov po jej smrti, ale aj to bolo málo. Svet na jej tvorbu dozrel až o ďalších viac ako dvadsať rokov. Neskutočný príbeh. Inak, viete, čo ma na týchto potulkách po galériách najviac teší? Že som aspoň na nejaký čas zorientovaná a keď sa niekde hovorí, alebo píše o najväčších kultúrnych počinoch tohto leta v Paríži, už viem, o čom je reč. Najlepší pocit na svete!
Rovnako rada som zorientovaná aj v miestnom gastre a mať skúsenosti z prvej ruky je pre mňa rovnako dôležité. Nechcela som nič podceniť a vyberala jednotlivé miesta veľmi dôkladne. Hneď prvý deň som naplánovala obed na tržnici Enfants Rouges v Le Marais v stánku Les Enfants du Marché. Ak som o nejakom parížskom podniku mala od začiatku jasno, bol to tento. Ďalší splnený sen a predstava ideálneho obeda v meste. Nepotrebujem žiadne reštaurácie, žiadne biele obrusy, žiadne ofukovanie, len pár dobrých jedál v príjemnom prostredí a hlavne byť v starostlivosti ľudí, ktorí majú radi hostí a vedia, čo robia. Očarená som z nich bola. Nedajú sa sem robiť rezervácie, ale to vôbec nevadí, je tu miesta dosť a ochotný personál urobí maximum, aby vás čo najskôr usadil.
Kuchyňa je príjemným mixom modernej francúzskej kuchyne s inšpiráciami z celého sveta. Z klasík sme museli ochutnať terinu z bravčového a kačacieho mäsa s celozrnnou horčicou a kyslými uhorčičkami cornichons (na tie sa už namotali aj deti) a nechýbal k nej ani ochutený listový šalátik. Úplne podľa môjho gusta. Mali sme aj výborné slávky na námornícky spôsob a z tých kreatívnejších jedál potom ikonické krvavničkové krokety či madlenky naslano s ndujou a žltým melónom. Z rýb sme si dali tuniakové ceviche s figovými listami, ale na menu bol napríklad aj údený úhor s foie gras, langusty so sambalom, či grilovaná chobotnica so zelerom. Úžasné bolo všetko. Samozrejmosťou boli všade francúzske naturálne vína, na tie som sa do Paríža veľmi tešila. Ochutnali sme normandský biely petnat Nuages z odrody Cabernet Franc z vinárstva Domaine des Horizons z údolia Loiry pri Nantes. Vína „blanc de noirs“ ma veľmi baví ochutnávať, rada v nich objavujem práve tie „červené“ kvality, letmé náznaky trieslovín, či dochuť dubového suda.
Na obed do tržnice Enfants Rouges sme sa vrátili aj na ďalší deň, a to do mäsiarskeho bistra The Butcher of Paris, kde je rovnako skvelá atmosféra, ako aj fantastickí ľudia. Ak si dať v Paríži len jeden croque-monsieur, dajte si ho tu, s chlebom z pekárne Leonie, cantalskou dusenou šunkou a syrom comté, zreným šestnásť mesiacov. S kopou ochuteného, jemného poľníčka si lepší sendvič na obed neviem ani predstaviť. Alebo si dajte hovädzí tatarák z mäsa plemien Salers a Angus, nakrájaný na väčšie kúsky, so žĺtkom a majonézou na zamiešanie a s pár pečenými zemiakmi ako prílohou. Jedli sme aj parádny opečený toast z gaskonského chleba s domácou fašírkou, bohato obložený šalátom z byliniek a nakladanou červenou cibuľou. Všetko perfektné, jednoduché, a pritom efektné veci, ktoré od remeselného mäsiarstva tak nejak očakávate. Kto by mal záujem, pečú tu aj holuby a rôzne kusy bravčového, hovädzieho, teľacieho, aj jahňacieho mäsa a vnútorností. Ak si objednáte chlieb s maslom a nebudú vyslovene horúčavy, doputuje k vám na doske obrovská, niekoľko kilová hruda domáceho masla, z ktorej si odoberiete na tanier. Miestna atrakcia, ktorá nikdy nesklame. Pili sme šumivé víno od Patricka Bouju z auvernského vinárstva Domaine la Boheme z niekoľkých odrôd – tramínu, silvánu a rulandského bieleho z Alsaska, Chardonnay z Beaujolais a Cheninu z údolia Loiry. S výrazným sedimentom, búrlivými bublinkami a žiarivou zlatožltou farbou. Oba obedy na tržnici sme si veľmi užili a vrátim sa sem určite aj nabudúce.
Do tretice ešte tip na obed s bretónskymi galettes a crêpes v štvrti Saint-Germaine, v crêperie Little Breizh na ulici Rue Gregoire de Toures. Malý, rodinný podnik s dlhoročnou tradíciou a vkusným interiérom takisto neprijíma rezervácie, ale stoly sa pomerne rýchlo točia, tak chvíľku postojte a počkajte si, stojí to za to. Deti sme na pohánkové slané galettes nenahovorili, tie si išli svoje sladké palacinky, ale my sme si s radosťou dali – muž „kompletnú“ so šunkou, syrom, slaninou a vajíčkom a ja so špenátom a kozím syrom. Vynikajúce všetky. Najväčší úspech mal ale tradičný bretónsky suchý cidre (Val de Rance), ktorý sa tu podáva do keramických misiek. Fantastické, osviežujúce pitie, už len kvôli tomu sa sem oplatí zájsť!
Palacinky do ruky nájdete všade možne po meste v stánkoch s rýchlym občerstvením, no nám sa v tých horúčavách žiadalo skôr zmrzliny. Zmrzlinu veľmi neobľubujem, ale musím uznať, že v Paríži som jedla jedny z najlepších a najkreatívnejších zmrzlín za posledné roky. V zmrzlinárni Isotope na ulici Rue Dupetit-Thouars ma bavili všetky, čo sme si objednali. Marhuľová s jogurtom a misom, čierny sezam s marmeládou z ružového grepu, sorbet z čaju oolong s malinami či sorbet zo žltého melóna s ďumbierom. Prečo sa u nás nemôžu robiť takéto kreatívne príchute? Prečo sa všetka odvaha končí pri slanom karameli? A ozaj, v Isotope si pokojne dajte aj affogato, lebo tu pracujú s kávou z pražiarne La Cabra.
Ako som sľúbila minule, vrátim sa na ulicu Rue du Grand Prieuré, kde sme objavili jeden z najoriginálnejších konceptov so zmrzlinou, vínny bar Folderol. Počujete správne, na menu je tu zmrzlina a naturálne vína. S týmto konceptom som sa prvýkrát stretla v Londýne, keď sme boli v posledný večer vo vínnom bare Goodbye Horses v štvrti Islington. Oproti nemu cez ulicu sa mal práve v tom čase otvárať aj nový bar The Dreamery, ktorý kombinoval práve víno a zmrzlinu. Folderol vedie mladý pár, na Rue Faidherbe majú aj druhú prevádzku a okolo oboch širokú fanúšikovskú základňu a komunitu. Vďaka zmrzline sa z návštev ich podnikov stávajú rodinné záležitosti a aj my sme sem zobrali deti primárne na zmrzlinu a popri tom ochutnali aj nejaké to vínko, konkrétne prekrásny ružový petnat Pink B z vinárstva La Grapperie z údolia Loiry, z odrody Chenin Blanc a modrého Pineau d’Aunis. A zmrzliny? Deti mali melónový sorbet a ananásovú zmrzlinu a my sme si k vínu dali zmrzlinu z olivového oleja, čo bola jedna z najlepších vecí, aké sme vo Francúzsku ochutnali, fakt dobrota!
Na záver ešte tip na výborné čokoládové nanuky („esquimaux“) zo siete butikov s čokoládou Chocolat Chapon, trebárs s príchuťou údený mliečny karamel v bielej čokoláde s citrónovou kôrou, alebo marakuja v bielej čokoláde s makom, či soľný dóm – praliné z lieskových orieškov v cukre, v horkej čokoláde a s údenou soľou. Ani čokoládu nemám veľmi rada, ale ak sa v nej takto spájajú kyslé, slané, horké, štipľavé či údené tóny, to ma baví. A ďalšou vychytávkou v Chocolat Chapon je mousse bar, to sme tiež museli vyskúšať. Čokoládová pena síce nie je taká studená ako zmrzlina, ale tiež sa krásne topí na jazyku. Veď vyskúšajte!
Nachodili sme aj tento raz, napriek úmornému teplu, desiatky kilometrov, hoci popoludní sme už boli uvarení ako omáčky. No zastavte sa, keď je Paríž taký zaujímavý a fotogenický! Za každým rohom číhali nové a nové lákadlá a pozoruhodnosti. A to sme vyslovene nešli po umení vo verejnom priestore, ani architektúre. Všetko sme len tak za pochodu, v rýchlosti preleteli, ale hádam na to príde čas pri najbližších návštevách. V záverečnom článku sa ešte budem venovať večerným podnikom a barom a s Parížom sa pomaly rozlúčime. Už teraz mi to „moje“ mesto ale chýba…
