Tento rok sme Morave veľmi nedali. Ale i tak sme si našli zopár príležitostí vyraziť na nové miesta, či sa vrátiť na staré, obľúbené. Cestovali sme najmä za architektúrou a divadlom a bolo veľmi príjemné zistiť, že nech sme si vybrali akýkoľvek cieľ, vždy sme ho vedeli spojiť s dobrou kávou, či zastávkou na slušné jedlo. Aj preto naše výlety vždy dobre dopadli a mali sme z nich zážitok, aj keď išlo len o krátke záležitosti. Dnes teda niekoľko tipov pre inšpiráciu na ďalší rok, ak budete chcieť niekam vypadnúť.
… inšpiráciu na ďalší rok, ak budete chcieť niekam vypadnúť
V máji sme takto vybehli na deň otvorených dverí a špeciálnu prehliadku puristickej vily Viktora Bauera, niekdajšieho majiteľa cukrovaru v obci Hrušovany u Brna, ktorá sa konečne začala rekonštruovať a vracať do života. Spoznali sme tak jedinú väčšiu realizáciu Adolfa Loosa na Morave (popri interiéri jedálne Bauerovho zámočku v Brne-Pisárkach) a hoci v značne zdevastovanom a vybývanom stave, bola som rada, že som ju videla naživo. Už len fakt, že sa našla iniciatíva, ktorá chápe, o akú vzácnosť ide a treba ju chrániť, ma teší. Ide o veľmi finančne i časovo náročný projekt, ktorý možno ani neuvidím hotový, ale i tak stojí za podporu a osvetu, minimálne ako inšpirácia pre iné obce a pamiatky v podobnej situácii. Do vily sa normálne nedá dostať, sledujte aktuálne dianie v obci a portály s lokálnymi podujatiami a vyberte sa tam na niektorú z ďalších akcií, spojených s prednáškami a kultúrnym programom v záhrade pre celú rodinu.
Cestou do Hrušovian sme zašli na kávu do Mikulova, kde sa v poslednej dobe vyrojilo množstvo ambicióznych podnikov a výberových kaviarní. Pamätám si, že po opadnutí počiatočného kaviarenského boomu bola istý čas v Mikulove taká bieda, že sa nikde nedala nájsť poriadna káva. Dnes je situácia oveľa lepšia a môžete si vyberať. My sme zavítali do kaviarne MOMO café priamo na námestí v meštianskom dome pri Ditrichštejnskej hrobke, ktorý bol dlhý čas pod lešením a škaredým modrým igelitom špatil tunajšie výhľady na Svatý kopeček. MOMO sa špecializuje skôr na matchu (majú aj vlastný brand), ale káva od overených pražiarov je tu tiež veľmi fajn. Inak, MOMO je mladší brat o niečo staršieho mikulovského podniku Moji café, ktorí okrem kávy a matche robia aj raňajky, sviatočné brunche a v ponuke majú aj naturálne vína, kváskový chlieb a iné produkty, takže ak budete niečo z toho v Mikulove potrebovať, viete, kam zájsť. A ja si Mikulov na zoznam potenciálnych výletov dávam tiež.
Ďalším zaujímavým tipom na výlet za (tentoraz modernou) architekúrou je nová Kaplnka Nesvačilka, presnejšie Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie v obci Nesvačilka kúsok od Brna. Príbeh za touto pozoruhodnou stavbičkou je rovanko pútavý a dramatický. Rodila sa dlho a ťažko, skladali sa na ňu sami farníci a miestni ľudia a tunajšieho farára stála niekoľko infarktov. O tom, že ide naozaj o ojedinelé dielo svedčí aj fakt, že kaplnka podľa návrhu architekta Jana Říčného (ateliér RCNKSK) vyhrala v Čechách hlavnú cenu Grand Prix Architektov – Národnú cenu za architektúru 2025 (v porote bol okrem iných aj svetoznámy architekt Daniel Libeskind). A keď sme už pri tej dráme, neuveríte, spomínaný miestny farár sa volá Strouhal a pán, ktorý sprevádza po kaplnke sa volá Lízal. To už je takmer polovica divadelných postáv z Maryše a nemyslite si, aj na Maryšu počas výkladu v kaplne došlo, aj keď z iného dôvodu. Kaplnka je cez víkendy pre verejnosť prístupná, zistite si aktuálne časy a zastavte sa tu cestou do Brna alebo z blízkeho okolia, stojí to za to.
A do tretice sever a Ostrava. Ostrava sa po Brne stáva naším najobľúbenejším mestom a vyzerá to tak, že budeme chodiť aj častejšie, lebo je za čím. Rovnako ako minule, aj tento rok sme išli do Ostravy za divadlom. Po minuloročnom predstavení v rámci Letných shakespearovských slávností na Sliezskoostravskom hrade sme tentoraz navštívili kamenné Divadlo Petra Bezruča. Po inscenáci Hamleta v hlavnej úlohe s momentálne vychyteným Josefom Trojanom som pokukovala už dlho a konečne nám to vyšlo. Predstavenie sa síce konalo vo štvrtok, ale vziať si pol dňa voľna vo štvrtok a pol dňa v piatok bol ten najlepší nápad za posledné obdobie. Vypadnúť zo zabehnutého týždenného kolobehu a spraviť niečo, čo sa bežne nerobí, človeka úžasne osvieži a nabije pozitívnou energiou. Cesta do Ostravy je dlhá (za rovnaký čas by som bola letecky v Malage), ale pomerne bezproblémová. Mali sme šťastie aj na krásne a slnečné jesenné počasie, čo iste prispelo k dobrému dojmu z mesta, lebo, ako vieme, Ostrava nie je žiadna Malaga. Ubytovali sme sa tento raz v samom centre v Hoteli Imperial a mali to všade na skok. Prešli sme si všetky známe adresy a hodnotili, kam sa mesto od našej poslednej návštevy posunulo. Keďže už bolo po sezónne, niektoré vychytené miesta na inokedy rušnej Stodolnej ulici, či pešej zóne zívali prázdnotou a pôsobili spustnuto, ale mesto nebolo zanedbané. Práve naopak, pozorovali sme veľké množstvo umenia vo verejnom priestore, monumentálne murály, ako aj viaceré nové mestské zásahy a developmenty. Celý viadukt pri obchodnom centre Karolína prechádza rozsiahlou prestavbou, dostať sa pešo cez Frýdlantské mosty do Divadla Petra Bezruča bolo dobrodružstvo, ale aj to je Ostrava, nič vám nedaruje len tak.
Pred večerou v Hogo Fogo sme ešte stihli aj kávu v novom Malö kafe na pešej zóne ulice 28. října. Pekný, vzdušný priestor nárožnej kaviarne, pripomínajúci niekdajšie mliečne bary bol síce trochu pustý a studený, ale káva na počudovanie chutná a dobre pripravená. Vôbec sme to nečakali, keďže nejde o typický baristický podnik, no o to viac nás to potešilo. Človek by neveril, ako dobre pripravená káva dokáže zlepšiť náladu.
Na večeru sme nevymysleli nič lepšie, ako osvedčené Hogo Fogo. Ich prekrásny zelený dvor som v takýchto žiarivých jesenných farbách videla po prvý raz a prvý raz som aj jedla v interiéri. Jedlo je v Hogo Fogo stále na vysokej úrovni, držia si latku vysoko, aj keď by som už možno ocenila nejaký posun. Z menu som nemala chuť na nič, na môj vkus málo zeleniny, ale musím uznať, že všetko, čo sme mali, bolo vynikajúce. Už som ale tak zvyknutá na koncept zdieľania – na množstvo tanierikov s rôznymi menšími jedlami na stole, z ktorých si každý vyberá a ochutnáva, že z veľkých porcií a la carte menu som nesvoja. Zaskočilo ma, že keď sme si napríklad objednávali jedno predjedlo s tým, že si ho podelíme (boli to dve krokety), priniesli nám ich rozdelené na dvoch tanieroch. Pre mňa už je akosi normálne, že si s priateľmi úplne bez slov „hrabeme do tanierov“, posúvame jednotlivé jedlá a ochutnávame navzájom, že sedieť po celý čas nad jedným tanierom mi príde čudné. Aj sme si s mužom dali každý iné hlavné jedlo a v polovici si ich vymenili, aby sme si to aspoň takto trochu spestrili. Bohužiaľ, vínny servis je v Hogo Fogo stále žalostný a vôbec nezodpovedá takémuto typu podniku. Úplne rozumiem, že do Ostravy sa za vínom nechodí, ale nastaviť si nejaký základný štandard a naučiť sa pár informácií a zručností by nemal byť taký problém. Kvalita vínneho servisu je podstatnou súčasťou hodnotenia francúzskych sprievodcov a jeho podcenením sa podnik zbytočne pripraví o množstvo bodov.
A keď už spomínam víno, vrátili sme sa aj do vínneho baru Hokus Pokus, ako sme si minulý rok sľúbili. Po divadle sme ešte nechceli ísť na hotel, tak sme sa tu zastavili na pohár bubliniek. Bohužiaľ sme tu opäť boli takmer sami, takže atmosféra zase žiadna. Inak bolo ale všetko tip-top, profesionálny servis, chutné občerstvenie (šunkovo-salámový tanier a pečené papriky so syrom feta a píniovými jadierkami), výborný chlieb z Cokafe a najmä skvelé ružové bublinky, francúzsky Pet Nat z Domaine Saint-Cyr. Za takýto vínny bar by sa nemusela hanbiť žiadna európska metropola, obrovská škoda, že v Ostrave nemôže naplno rozvinúť svoj potenciál, čo by za to iné mestá dali!
V piatok ráno sme mali fantastické raňajky v bistre La Petite Conversation (Lapeco) na Tyršovej ulici. Už minulý rok sme sem chceli zájsť na jedlo, ale počas našej návštevy mali zatvorené, tak sme im tento rok dali šancu aspoň na raňajky. Och, to je taká paráda, keď v podniku varí niekto, kto má maškrtný jazýček a cit pre dobré dochucovanie. Vajcia do skla s hľuzovkovým maslom boli jedna báseň, úplne som ich vdýchla, a to ńie som fanúšik vajec do skla, ani hľuzovkového čohokoľvek práve preto, že ich vie len málokto dobre pripraviť. Robia tu aj výberovú kávu, my sme ale chceli kávičkovať inde a dali prednosť pomarančovej šťave. Tú by sme si nabudúce odpustili, predsa len na pomaranče sú v Európe iní machri, pomarančovú šťavu treba piť v Španielsku. Každopádne všetkým frankofilom a milovníkom francúzskej a belgickej gastronómie dávam do pozornosti toto ostravské bistro a jeho šikovného majiteľa Belgičana Davida Girtena, skvelého hostiteľa, akých je v našich končinách ako šafranu. David bistrom naozaj žije a organizuje tu pre miestnu komunitu hodiny francúzskej konverzácie s raclette, moules frites, či špeciálne tematické brunche. Myslím, že sme tu neboli poslednýkrát.
Dobrých kaviarní s výberovou kávou je v Ostrave dosť, môžete si vyberať. My sme išli na prvú rannú kávu do espresso baru známej olomouckej pražiarne Kikafe. A neboli sme jediní. Je vidno, že Kikafe je medzi miestnymi kávičkármi obľúbené. Šikovná baristka bola presne taká, ako máme radi. Dostatočne komunikatívna a prístupná. Bez vyzvania nám povedala, aké kávy má k dispozícii, stručne vysvetlila a pri servírovaní nezabudla opäť pripomenúť, akú kávu pijeme. Ku káve si tu môžete dať čerstvé sladké pečivo, slimáky a danishe z pekárne Blaho. Miest na sedenie je len pár, ale za dobrou kávou a danishom sa sem oplatí zájsť aj na stojáka.
Zlatým klincom programu bola ale Pikola, ďalšia akvizícia legendárnej partie zo Šumperka. Espresso bar si otvorili na mieste bývalej kaviarne Čerstvý Boby a s nezameniteľným rukopisom a citom pre dizajn premenili toto miesto na kaviarenské nebo. Za mňa zatiaľ jednoznačne najkrajší pikolácky interiér a vďaka úžasnej baristke Petre aj najlepšia káva, akú som kedy v Pikole pila. Priznám sa na rovinu, že mi káva v Pikole nikdy veľmi nechutila, ale tu v Ostrave mi úplne vybila poistky. Slečnu Petru by mali vyvažovať zlatom, skvelá práca s mliekom, hladké prepojenie kávy a mlieka, flat white ako z rozprávky, čistá radosť toto. Dokonalejšiu poslednú gastro bodku v Ostrave som si nemohla priať.
Ostrava nás nesklamala, aj keď predstavenie Hamleta v réžii Doda Gombára nenaplnilo moje očakávania. Z troch Hamletov, ktorých som tento rok videla v Prahe, Brne a Ostrave ma ostravský zaujal najmenej, nedokázala som sa napojiť. A hoci tam boli aj mnohé inšpiratívne momenty a napríklad postava Gertrúdy sa mi zo všetkých troch insenácií Hamleta páčila najviac, nebavilo ma to. Najslabším článkom bol pre mňa mladý Josef Trojan, ktorý podľa mňa nevedel, čo hrá. Hamlet má byť mladý, no na zvládnutie takto komplexnej postavy musí mať herec aj isté životné skúsenosti, aby bol uveriteľný. Napriek všetkému sa nám v Divadle Petra Bezruča veľmi páčilo a zaradilo sa medzi naše obľúbené scény. Myslím si, že titul Divadlo roka 2024 získali zaslúžene a teším sa na ich ďalšie predstavenia.
A nielen ich. V Ostrave je divadiel viacero. Komorných, štúdiových, aj veľkých. Len Národné divadlo moravskosliezske má tri samostatné scény, z ktorých napríklad Divadlo Antonína Dvořáka práve prešlo výraznou modernizáciou javiskovej techniky. Z nedivadelných počinov sa na budúci rok očakáva aj znovuotvorenie zrekonštruovaného Domu umenia, tam sa určite chystám. A všimli sme si pri Hoteli Imperial aj úplne novú pobočku Cokafe Textilia v zrenovovanej budove bývalého obchodného domu Ostravica Textilia, ktorý patril svojho času medzi najluxusnejšie domy módy v Československu. Dnes sa tu biznis hub a konajú sa tu všetky známe dizajn markety v Ostrave, takže ak na ne najbližšie prídete, dobrá káva a občerstvenie bude po ruke. Cokafe Textilia sa oficiálne otvára začiatkom decembra a ponukou bude podobná neďalekému Cokafe Centrum. Vždy si v takejto situácii vravím, chvalabohu, mohol tam byť aj ďalší nepoužiteľný mekáč.
Chcela by som na budúci rok chodiť viac do regionálnych divadiel. Z tých na Morave a v Sliezsku mi len tak narýchlo napadá trebárs Slovácke divadlo v Uherskom Hradišti, Moravské divadlo v Olomouci, Sliezske divadlo v Opave, či mestské divadlá v Zlíne a Šumperku. Mestá už poznáme, máme v nich zopár dobrých záchytných bodov. Zopakovať si ostravský scenár s príjemným ubytovaním, večerou, raňajkami a kávou a z času na čas tak vyskočiť z kolotoča pracovných povinností a rutiny znie ako veľmi dobrý plán na prežitie ďalšej zimy. A čo vy a Morava tento rok? Objavili ste nejaké pekné miesta, či chodíte stále na tie isté? Ktoré mestá máte na Morave najradšej? Za čím teraz najradšej cestujete?















