Opäť raz neplánovaná cesta a lekcia umenia improvizácie. Keď mi muž navrhol, aby som s ním išla do Bilbaa, kam mal ísť pracovne, že si aspoň cez víkend pozrieme mesto, nebola som presvedčená. Bolo to na mňa príliš hŕ, nemala som nič naštudované, s Bilbaom som vôbec nerátala, nevedela som si to ani predstaviť. Ale skočila som do studenej vody a dúfala, že nejako vyplávam…

Bilbao bol veľký skok do neznáma.

Ak sa niekam chystám, zvyknem aj rok dopredu sledovať dianie v danej oblasti, sociálne siete, relevantné účty, čítať správy, vnímať kontext… teraz som nemala nič. Bilbao bol veľký skok do neznáma. Nemala som sa čoho chytiť. Nikto relevantný o jedle v Bilbau nepísal, žiadna moja overená stratégia sa neosvedčila, nemala som plán. Neviem, či to bolo jazykovou bariérou, alebo proste len Bilbao nie je gastronomická destinácia, ale o jedle som sa nedozvedela nič zásadné. V určitom momente som to vzdala a povedala si, že idem do Bilbaa kvôli Guggenheimovmu múzeu a hotovo.

Ako sa ukázalo, bol to ten najlepší nápad. Hodiť veci na hotel a rovná čiara do Guggenheimu. Zamilujete sa do Bilbaa na celý život. V skutočnosti to bolo ešte dramatickejšie, zamilovala som sa do Bilbaa v momente, ako sa moja noha prvýkrát dotkla chodníka v meste pri vystupovaní z autobusu. Na prvý nádych, na prvý pohľad. Neexistuje pôsobivejší vjazd do mesta, ako keď idete v Bilbau z letiska. Už z diaľky vidíte impozantnú siluetu Guggenheimovho múzea a celý čas rozmýšľate, na čo sa to vlastne pozeráte. Do mesta vojdete priamo po moste s ikonickou červenou bránou ako v stredoveku cez padací most. Guggenheim leží hneď pod ním ako taký spiaci drak vo vodnej priekope, pokrytý lesklými šupinami. Stráži mesto a z času na čas chŕli paru alebo oheň. Ohromné!

Tá stavba je neskutočná. Môžete si o organickej architektúre Franka Gehryho myslieť, čo chcete, ale v prípade múzea moderného umenia si neviem predstaviť lepší výber. Budova akoby žila, máte pocit, že dýcha, máte chuť sa jej dotýkať a načúvať jej. Už len zvonka uvidíte za celý deň toľko umeleckých zásahov, že vám to vystačí na celý pobyt. Uhrančivá pavúčica Maman od Louise Bourgeois, Vysoký strom a oko od Anisha Kapoora, či kvetinové Šteniatko od Jeffa Koonsa sú len špičkou ľadovca, pozornejšie oko natrafí na množstvo ďalších inštalácií a site-specific umeleckých diel (vrátane ohňovej fontány v spomínanej „vodnej priekope“). Guggenheim a celý okolitý verejný priestor je neskutočné dielo a magnet, ktorý vábi tak, že ak sa nachádzate v jeho blízkosti, musíte sa ísť jednoducho pozrieť.

Ani neviem, čo je lepšie, či exteriér alebo interiér múzea. Vnútri budete v nemom úžase od prvej sekundy. Toľko vnemov sa, hádam, ani nedá naraz pobrať. Okrem stálej zbierky moderného umenia (pre mňa asi najvzácnejšie diela Newyorskej školy), z ktorej budete paf (stáli ste už niekedy naživo pred Rothkovými či Anselmovými obrazmi?), z toľkých významných mien sa vám bude točiť hlava, v kortenových špirálach Richarda Serru do slova a do písmena. Tým, že je v Guggenheime všetko také rozmerné a monumentálne, pôsobí to na človeka priam devótne, ako v katedrále.

Aby toho nebolo málo, mali sme neskutočné šťastie aj na aktuálne expozície. Budapeštianska výstava grafík sama o sebe bola špičková, to by ste si nikdy nepomysleli, koľko pokladov sa v maďarskej národnej galérii nachádza, naraz by ste asi nikdy neuvideli toľko skvostov od Dürera až po Schieleho na jeden záťah, naozaj fenomenálne. A počuli ste už niekedy o Tarsile do Amaral? Ani ja nie. Nechápem, ako je možné, že mi tvorba tejto „brazílskej Fridy“ unikla, ale úplne som bola uchvátená. V jej dielach sa mieša tropický primitivizmus s umeleckými odkazmi na celé dvadsiate storočie, postupujete od obrazu k obrazu a vidíte tu vplyv Gauguina, tam zas Picassa a len otvárate ústa. Nádhera!

Ale poďme aj niečo zjesť a vypiť, nielen ducha kŕmiť! Bilbao nie je ani zďaleka na špici modernej európskej kuchyne, ale o gastronomické pôžitky tu ukrátení nebudete. Čo však musím uznať, že v Bilbau majú skvelú kávu. Za celý čas sme v Baskicku nemali zlú kávu, čo pripisujem oneskorenému nástupu výberovej kávy v tomto regióne. Kaviarní s výberovou kávou tu nie je veľa a tak sa ich úroveň ešte drží. Najviac sme sa pohybovali v štvrti Abando a najlepší servis a atmosféra bola v kaviarni Arvo pri Guggenheimovom múzeu, kam sme sa opakovane vracali. Priamo z kaviarne vidíte na autobusovú zastávku na letisko, tak sa tu ľudia zastavujú na prvú alebo poslednú kávu v meste. A baskický cheesecake tu mali úplne najlepší zo všetkých, čo sme ochutnali. A že ich bolo!

Ďalším obľúbeným miestom blízko Guggenheimovho múzea je kaviareň Cokooncafé. Skvelé brunche, prekrásne prostredie, výhľad na múzeum, studené kávové drinky a milá obsluha, bez problémov komunikujúca v angličtine. My sme sem prišli na sladký brunch a teda, tradičná španielska torrija (podobná francúzskemu toastu) v podaní Cokooncafé bola absolútne luxusná.

Bližšie k centrálnemu kruhovému námestiu Federica Moyúu a rovnomennej stanice metra sa nachádza ďalšia prekrásna kaviareň Originale, ktorú využijete na zdravé raňajky, ľahké obedy či kávové zastávky pri presúvaní sa mestom. Na kávu so sebou tu využijete aj pobočky známej siete kaviarní East Crema Coffee a so zmrzlinou si dáte kávu so sebou aj v Bascoffee Bilbao.

V starom meste (casco viejo) je len jedna kaviareň s výberovou kávou Barista’s Club neďaleko katedrály. Bude vám to tu najviac pripomínať gotickú štvrť v Barcelone, či iné „staré“ mestá v Španielsku. Ale je to tu aj najviac turistické a ošumelé. Osobne sa mi viac páčilo v štvrti Abando. No i v starom meste sa nájdu autentické miesta, kam chodia miestni a kde sa budete môcť infiltrovať. My sme sa infiltrovali v malom vínnom bare s naturálnym vínom Taska Beltz. Tu sme pili v Bilbau najlepšie víno (parádne katalánske bublinky 4t Escumosos z červenej odrody Grenache od vinárstva Celler 9+) a aj vermút. Milujem tieto nenápadné miesta, kde sa dá úplne stratiť v priestore a čase, úžasný relax!

Najlepšie jedlo v Bilbau? Krevety v malom Perita bare na pešej zóne v štvrti Abando. V dobrom počasí sa sedí vonku, pár miest je ale aj vo vnútri. Vybrať si môžete z vitríny s čerstvými, chladenými krevetami od výmyslu sveta, alebo si môžete zvoliť niektoré zvýhodnené menu, vrátane fľaše cavy. My sme mali krevety biele, červené, tigrie a carabineros, čo sú miestne veľké, hlbokomorské krevety krásnej šarlátovočervenej farby. Čo vám budem hovoriť, čistá radosť a slasť!

S výberom večerného podniku som mala najväčší problém, do Bilbaa koncept „modern European“ ešte nedorazil, tradičná baskická kuchyňa, postavená na dusenom mäse, vnútornostiach, zemiakoch a strukovinách ma nelákala, tak som hľadala miesta, kde by sa ponuka najviac blížila súčasným trendom. Zaujala ma malá reštaurácia s otvorenou kuchyňou a kreatívnym šéfkuchárom v Monocromo Vermuteria. Vermút si tu nedávajte, zo všetkých, čo sme v Baskicku pili, sa mi zdal najslabší. Najlepšie dva chody boli z predjedál. Chladené foie gras s vermútovým želé bolo lahodné, rovnako ako ľahučký šalát s paradajkami a marinovanými sardinkami. Ak ale nebudete mať chuť na veľké jedlo, k drinkom sa vám bude hodiť miska domácich nachos s rozpečeným syrom a tekutým žĺtkom. Signature dish Monocroma sú gyozy z trhaného jahňacieho mäsa. Boli síce jemné a šťavnaté, ale chýbalo im niečo svieže, čo by narušilo ich jednotvárnu chuť. Rovnako ako steaku z tuniaka, ktorému tiež chýbal nejaký kyslastý, aromatický akcent.

Oveľa šťastnejšia voľba na večer bola reštaurácia La Pizarra Brasa y Barra. Odporúčam čokoľvek z rýb a darov mora, nemôžete urobiť chybu. Všetko výborné, nápadité a efektné. V niektorých prípadoch až na hranici gýča, ale ani takýto mierny prežitok nezatienil kvalitu a chuť jedál a celkovo dobrý dojem z tohto podniku. Začali sme najlepším chodom večere, mäsovými nigiri, tenkými plátkami surového, jemne zaúdeného steaku na chrumkavom krekri s krémovým syrom. Skvelá hra chutí a štruktúr! Podobne zaujímavo bol spracovaný aj krabí šalát. Sladkasté biele aj tmavé mäso z kraba bolo vymiešané s avokádom, majonézou a dotvorené krehkými lupienkami farebných zemiakov. Porcia je to ale veľká, vystačia si s ňou aj štyria ľudia. Podobne ako so skvele pripravenou chobotnicou s batátovým pyré. Signatúrnym jedlom sú v Pizarre krevetové lízanky – krevety na cesnaku na špajdli s chrumkavými karamelovými plátkami, tých by sme zjedli aj dvakrát toľko. K highlightom večere potom ešte patril aj vynikajúci katalánsky corpinnat Gramona Imperial Brut, hoci sme si ho museli nalievať sami. Vidno, že na bublinky v Bilbau ľudia veľmi nie sú zvyknutí a obsluha na ich dolievanie zabúda.

Mimochodom, na bublinky, ani vermúty ich tu síce neužije, ale ponocovať vedia. A pijú skôr pivo, cider a červené víno. V piatok a v sobotu večer bolo v uliciach toľko ľudí a taký hukot ako v kotli futbalového štadióna. Bola som už všelikde, ale takéto niečo som ešte nezažila, atmoška! Určite si nerezervujte ubytovanie v susedstve pešej ulice Ledesma, epicentra nočného života v Bilbau, tu na spánok môžete rovno zabudnúť. A takisto nie je pravda, že sú tu nepriateľskí k cudzincom. Nič také som si nevšimla a to sme sa dosť družili. V jednom bare sme sa zastavili na šláftrunk a ako som čakala na objednávku, ľudia mi spontánne núkali svoje rozjedené patatas bravas a ochotne lovili anglické slovíčka. A ak sa vám podniky neozvú na rezerváciu v angličtine, nenechajte sa odradiť. Napíšte po španielsky a do minúty vám odpovedia a s radosťou potvrdia rezerváciu.

Zlatý klinec programu v Bilbau? V nedeľu som mala celý večer len pre seba, muž odišiel do Riojy a chcela som ísť niekam na divadelné, tanečné alebo hudobné predstavenie. A hádajte, čo? Podarilo sa mi dostať na perfektný latino džezový koncert do Jazz Cultural Theatre of Bilbao. Vedie ho americký džezový klavírista, skladateľ a pedagóg Joshua Edelman, krorý sa pred rokmi presťahoval z New Yorku do Bilbaa, venuje sa mladým džezovým talentom a organizuje komorné koncerty pre miestnu komunitu. Klub je maličký, ale i tak sa doň vmestilo okolo tridsať divákov a na scénu až šesť džezmenov. Úžasné to bolo! Hralo sa všeličo od Johanna Sebastiana Bacha až po kubánsky džez, hosťujúci mladý bubeník z New Yorku spieval latinskoamerické hity, na ktoré sa miestni dobre chytali. Spievali, vrteli sa na stoličkách a užívali si danú chvíľu. Po koncerte sme boli všetci pozvaní na čašu cavy a pokec s hudobníkmi a ja sa aj dnes musím uštipnúť, či sa mi to celé nesnívalo. Ak budete niekedy v nejakom meste, pozrite sa, či niekde nedávajú džez, je to skvelý pôsob, ako spoznať mesto a jeho obyvateľov inak, ako turisti.

Bilbao je mimoriadne kultúrne mesto. Po skončení éry priemyselného boomu v 20. storočí stavilo na kultúru a dobre spravilo. Na neuveriteľne kvalitnú modernistickú architektúru (secesia je v Bilbau kapitolou samou osebe) nadviazali nemenej kvalitnou súčasnou architektúrou a na rozvoji verejného priestoru sa podieľali najzvučnejšie mená vo fachu. Už na letisko priletíte do výraznej Calatravovej architektúry. Mosty a pešie lávky od Calatravu, Gehryho, Isozakiho, verejné stavby od Monea, Pelliho, ministerstvá a inštitúcie od renomovaných architektonických štúdií, či moderné vstupy do metra od Normana Fostera.

Na prvý pohľad si všimnete aj množstvo revitalizovaných historických budov s modernými intervenciami. Za pôvodným skeletom a fasádou sa viditeľne črtajú súčasné vostavby z moderných materiálov. Typickým príkladom je multifunkčné centrum voľného času Azkuna Zentroa, bývalé sklady a trhovisko s vínom. Do jeho átria slávny francúzsky dizajnér Philippe Starck s Thibautom Mathieuom vložili samostatné budovy, stojace na štyridsiatich troch pilónoch, ktoré sú originálne umelecky spracované do stĺpov rôznych architektonických štýlov a materiálov. Dve budovy átria sú zastrešené preskleným dnom bazéna verejnej plavárne, takže keď dvihnete hlavu, uvidíte hore plávajúce postavy ľudí. Impozantné. Okrem plavárne, fitness centra, multikina, výstavnej siene a knižnice je tu aj obchod s baskickým dizajnom, určite ho nevynechajte.

A návštevu Azkuna Zentroa si spojte s raňajkami alebo kávou v Bølge, sídlia hneď vedľa na ulici cez námestie. Nerobia teplé raňajky, len obložené chlebíky, ale určite si každý vyberie zo slanej či sladkej ponuky. A káva je štandardne skvelá, nemusíte mať obavy.

Architektonicky sa (za plnej prevádzky) transformuje aj Múzeum krásnych umení. Norman Foster s Luisom Maríom Uriartem nadstavujú na múzeum niekoľko podlaží novej výstavnej plochy a bude to tiež bomba. Do tohto múzea sa chystám na Murilla, Zurbarána, Sorollu, Zuloagu a mnohých ďalších svetových umelcov hneď, ako sa do Bilbaa vrátim. Sľúbila som si to, ako som sedela so šálkou kávy pred kaviarňou Nokora, odkiaľ je výhľad priamo na hlavný vchod múzea. Mať motiváciu sa vrátiť a vždy sa mať na čo tešiť aj nabudúce, je presne tá stratégia, na ktorú Bilbao stavia svoju budúcnosť. Nie každý ju možno ocení, ale pre mňa nič lepšie nevymysleli.

Bilbao – veľké prekvapenie a moja nová obsesia do života. Čisté, udržiavané, kultivované mesto. Bezpečné, s dobrou infraštruktúrou, dopravou a verejným priestorom. O čo menej zelene je tu na balkónoch domov, o to viac v krajine. Nie je tu taký výpek a sucho ako na juhu. Dobrý vzduch, viac vlhkosti (ale aj dažďa), rieka Nervión a hornatý okolitý terén robia svoje. Blízkosť pobrežia a drsný Biskajský záliv majú tiež isté čaro. Tu som určite nebola naposledy… A kde sme v rámci nášho víkendu v Bilbau strávili celú sobotu, si povieme na budúce. Možete hádať…