Roky som sa desila otázky známych a priateľov, kam sa ísť najesť v Tatrách, resp. kam vziať v Tatrách (zahraničných) hostí do reštaurácie. Výsledkom boli vždy rozpaky a bezradné krčenie plecami na jednej i druhej strane. Dnes je situácia iná a ja môžem s čistým svedomím všetkých poslať hneď na dve miesta. Jedno z nich – Culinarium v Starom Smokovci sme osobne vyskúšali.

Dohodli sme sa na 5 chodoch a zverili sa plne do rúk šéfkuchára. Veľmi zaujímavý pocit.

Do Tatier sme sa vôbec nechystali, ale keďže na malom Slovensku nie je nič od ruky, odskočili sme si do Smokovca cestou na východ. Od prvého momentu sme vedeli, že u Gaba Kocáka, šéfkuchára Culinaria, si musíme dať večer nejaké degustačné menu. Ubytovali sme sa v penzióne priamo nad reštauráciou a predĺžili si dovolenku o jednu noc navyše. (Stálo nám to za to už aj preto, že v Culinariu sú aj raňajky príjemný zážitok. Nepamätám si, či som niekedy zažila raňajky v hoteli alebo penzióne à la carte, teda inak, ako formou neosobného bufetu bez akéhokoľvek extra úsilia alebo fantázie. A nepamätám si, či som niekedy jedla lepšiu ovsenú kašu…)

Degustačné menu je v Culinariu na objednávku a ani obsluhujúci personál nevedel, čo budeme jesť, všetko bolo do poslednej sekundy tajomstvom. Dohodli sme sa na 5 chodoch a zverili sa plne do rúk šéfkuchára. Veľmi zaujímavý pocit. Samozrejme, za predpokladu, že môžete šéfkuchárovi veriť, že vie, čo robí. A Gabo Kocák sakra vie, čo robí. Z jednotlivých chodov sme sa vždy tak trochu spamätávali, za stolom väčšinou panovalo hrobové ticho, rozmýšľali sme… Všetko nám došlo až na záver, keď nám prišiel sám šéfkuchár odprezentovať svoj dezert, naliať víno, naservírovať trochu syra k nemu a hlavne sa s nami porozprávať. Tramtadadá! Už aj na Slovensku sme mohli okúsiť čosi z legendárnej a momentálne stále veľmi vychytenej severskej školy. Čisté suroviny, jednoduché chute, vizuálny minimalizmus na tanieri, umiernenosť a striedmosť vo výsledku. Fungovalo to priam neuveriteľne. Väčšinou mám chuť skákať okolo stola, keď jem parádne jedlo, tu bolo ticho a neustále otázky. Aj keď sa okolo severského jedla vytvára až hysterický hype, vnímam to tak, že toto jedlo nemá za cieľ dvíhať zo stoličiek, toto jedlo vás chce naopak uzemniť a primäť si uvedomiť, že by vám nezaškodila trocha pokory… Že nie je všetko o výbuchoch chutí v ústach, o pôžitkoch a excesoch… Že dokonalosť môže byť aj tichá, nenápadná a skromná.

Gabo Kocák nám rozprával o svojich severských kulinárskych zážitkoch a inšpiráciách a osvetlil svoje zámery a motiváciu pri kreovaní degustačného menu. Zdôrazniť jemné, feminínne chute, v tomto prípade sladké (jablko, cibuľa, mrkva…), kombinovať chute prirodzene sa nachádzajúce vedľa seba v prírode (čučoriedky s ihličím). Muža najviac okúzlili cibuľové variácie – šalotka, plnená syrom Hiadlovec, vyprážaná v pivnom cestíčku, s cibuľovou omáčkou, cibuľovým lupienkom a čipsom z foie gras. Mňa zase dezert – jednoduchá kompozícia z čučoriedok, čučoriedkovej tapioky, dehydrovaného jogurtu a peny z ihličia. Efektný spôsob, ako vypointovať sýte tatranské menu niečím ľahkým, osviežujúcim a pritom rafinovaným, čo vám zostane v pamäti.

V Culinariu sme sa s radosťou zastavili aj na obed cestou domov z východu a otestovali ponuku z jedálneho lístka. Aktuálne na ňom boli dubáky na masle a hubová polievka. Ja som si dala fantastické bravčové líčka s polentovou kašou a muž vyskúšal Ceasar šalát. Líčka nemali chybu, polenta mi asi prvý raz v živote aj chutila a Ceasar šalát bol z tých lepších, čo sme kedy jedli. Na slovenské pomery originálne dezerty sa do tohoto horského prostredia perfektne hodili.

Interiér reštaurácie evokuje skôr strohú horskú chatu ako prémiovú reštauráciu (podľa názvu), ale pozorný personál a celková príjemná atmosféra vás nenechajú na pochybách, že ste v prvotriednom podniku. Tu je skrátka v hlavnej úlohe jedlo a vďakabohu za to. Z Culinaria mám veľkú radosť a veľmi by som si želala, aby sa im darilo a mohla som sem chodiť vždy, keď “pôjdem okolo“. Gabo Kocák má zaujímavé plány do budúcnosti a verím, že má v rukáve ešte nejedno eso, na ktoré sa môžeme všetci tešiť. U mňa má plus už len preto, že ma v Tatrách nenápadne priviedol opäť o kus bližšie k severskej kulinárii. Už len dúfam, že si Tatry Culinarium zaslúžia.

Fotogaléria Culinarium (2014):

Fotogaléria Culinarium (2015):