Tag

japonská kuchyňa

v kuchyni

Dobré veci vznikajú z trpezlivosti

Keď som nedávno čítala skvelý rozhovor s českým architektom Adamom Gebrianom, nemohla som sa zbaviť pocitu, že jeho slová by pokojne mohli platiť aj o jedle a gastronómii: „My (verejnosť) musíme požadovať kvalitu.“. „Najviac si cením jednej ľudskej vlastnosti, a tou je veľkorysosť“. Výrok, že „dobré veci vznikajú z trpezlivosti“ som nemohla počuť v lepšej chvíli. Práve doma prežívame jedno vzrušujúce dobrodružstvo, ktorého úspech je založený práve na trpezlivosti. Podarilo sa nám totiž dopracovať k vlastnej miso paste. Ťažko povedať, či sme si miso vyrobili, skôr sa nám „urodilo“. Podobne ako mrkva v hriadke. Zasejete a čakáte. Všetko za vás urobí príroda. Zázrak. Vyjde, nevyjde?

Pokračovanie...
v kuchyni, v médiách, v pohybe

Ramen je ako život, vždy originál

V novembri sme našli na Netflixe nový japonský seriál Midnight Diner: Tokyo Stories, ktorý v nás znovu prebudil nadšenie pre ramen a japonskú kuchyňu. Prvých 10 dielov sme zhltli ako malinu a mali sme chuť na viac. Tak sme si konečne pozreli slávny japonský film Tampopo. Ak ste niekedy čítali zoznamy filmov o jedle, ktoré si musí pozrieť každý foodie, „ramen western“ Tampopo ste v ňom určite našli. Pre úplných laikov je Tampopo vstupnou bránou do témy ramenu, od jeho varenia až po konzumáciu, či „filozofiu“. Je to kultový film po viacerých stránkach, nielen po gastronomickej, ale najmä kinematografickej. Ak ste fajnšmekri na filmy (a na jedlo), prídete si na svoje. A nakoniec, vaša filmárska ramen mozaika by nebola kompletná, ak by ste si nepozreli The Ramen Girl. Tento na pohľad B-čkový americký film osloví všetkých, čo majú radi čokoľvek japonské alebo majú radi ramen. A špeciálne pre tých, čo si predtým pozrú Tampopo, má The Ramen Girl ešte jedno vtipné prekvapenie navyše. Veď uvidíte.

Pokračovanie...
v kuchyni

Pohánka a miso

Chystala som sa doplniť zásoby ázijských potravín, hlavne kúpiť miso a nejakú dobrú ryžu. Dospela som do bodu, keď mám chuť jesť len ryžu a brokolicu, ale viem, že k celkovej pohode potrebujem aj trochu rafinovanejšie chute (rozumej umami), takže som nakoniec z obchodu odchádzala aj s čerstvými hubami šitake, enoki, pak čojom a tofu s tým, že si čistú ryžu nechám na neskôr a skúsim niečo s misom.

Pokračovanie...
v kuchyni

Bento 2.0

Po 5 rokoch doma som nastúpila do práce. Pre mňa možno ešte väčší šok, ako narodenie detí. Zatiaľ stále netuším, kde je sever a každý večer sa chodím do detskej izby presviedčať, že sme všetci doma a v zdraví. Asi sa na to nedá dopredu pripraviť, ale musela som sa teda veľmi motivovať, aby som nástup zvládla v pohode. Viete, čo som riešila ako prvé, keď som sa dozvedela, že sa definitívne vraciam do práce? Ani kabelku, ani topánky… ale obedár.

Pokračovanie...
v kuchyni

Agedaši tofu a týždeň japonskej kuchyne

Pôvodne som mala iné plány na víkendové varenie. Vzhľadom na to, že cez týždeň s deťmi varím obedy „jednou rukou, na jednej nohe a s očami na zadku“, cez víkend v kuchyni relaxujem a varenie si užívam. Škrt cez rozpočet mi spravil muž po návšteve Benihany – očarený agedaši tofu – otázkou, či by som také vedela spraviť doma. Chvíľu o agedaši tofu ešte básnil a zaklincoval to poznámkou, že „kamoške sa ešte nikdy nepodarilo.“ Bez toho, že by som si naštudovala, o čo ide, som sa téme agedaši tofu vyhýbala, ale keď mi muž v piatok po práci zavolal rovno zo Seoul Plazy, že kupuje vločky bonito, nebolo viac úniku.

Pokračovanie...
v kuchyni

Pre veľký úspech Ázia ešte raz…

Prvý raz sme sa s japonskými mäsovými taštičkami gyoza stretli pred rokom v japonskej reštaurácii. Nie sú originál japonské, do Japonska sa dostali z Číny niekedy v 17. storočí (po čínsky ťiao-c‘, po anglicky jiaozi), ale rýchlo sa stali veľkým hitom a dodnes patria medzi najobľubenejšie jedlá mnohých Japoncov. Rovnako ako nášho hostiteľa, ktorý nám ich predstavil. Po anglicky sa im hovorí „potstickers“ podľa spôsobu prípravy, keď sa nechajú dochrumkava pripiecť o dno hrnca alebo panvice.

Pokračovanie...
v kuchyni

Môže byť varenie a jedenie tvorivé a zábavné?

Stále mi vŕta v hlave, prečo mi ázijská kuchyňa tak strašne chutí. Zrejme preto, že ma baví. Baví ma ju variť a baví ma ju jesť. Spôsob prípravy je iný, aj spôsob stolovania. Minule sme boli nadšení, ako dobre sme sa bavili v bratislavskej kórejsko-japonskej reštaurácii na Zlatých Pieskoch. Príjemné prostredie samostatného boxu, sedenie na zemi bez toho, aby nás boleli nohy. Kopec malých mištičiek a tanierikov, ktoré nám priebežne nosili, vzájomné ochutnávanie a vymieňanie. Dve hodiny ubehli ako voda, ani sme si to nevšimli. Aký rozdiel oproti rýchlemu a nudnému zhltnutiu tradičného reštauračného jedla… Najedení sme boli už z pozorností podniku a komplementárnych jedál a dojedli sme aj posledné zvyšky štipľavého kimči.

Pokračovanie...