"Trkotali“ sme o životoch, o rodinách, o budúcnosti...

Prísľuby z Východu

Kým zase začnem písať o varení, mám tu ešte jeden rest z nášho letného cestovania. Už spomínaný východ. Pre nás, čo sme neboli ďalej ako na Spišskom hrade či na ultra krátkej služobnej ceste v Košiciach, bol v predstavách Tokaj riadna exotika. Akože aj je. Vždy som nesvoja, keď neviem, kam idem a čo môžem od daného miesta očakávať. Nestáva sa mi to často, ale učím sa občas aj nechať veci len tak plynúť, nemať všetko pod kontrolou a neplánovať. Tak sa zrodila aj naša cesta do Tokaja. Plánoval muž, ja som len sadla do auta a nechala sa viezť. Bála som sa.

Po prvej noci v Starom Smokovci sme sa na ďalší deň zastavili na kávu v Prešove vo vychýrenom Dublin Cafe. Lialo ako z krhly, úplný Dublin. V pube bolo ale útulne a príjemne, sadli sme si rovno k baru, reku, budeme „vyrušovať“ baristu. To sme ale ešte netušili, že budeme mať tú česť zhovárať sa a pozerať sa pod ruky samotnému Martinovi Karabiňošovi. A tak som sa dostala k svojmu prvému aeropresu a rovno od toho najpovolanejšieho. Martin mi spravil írsku kávu a mužovi cappuccino. Obe úplne fantastické, ďakujeme, Dublin Cafe, bolo u vás super!

(Z Košíc toho veľa nemám, lebo sme boli primárne navštíviť priateľov na chate, ale srdečne týmto pozdravujeme našich instagramových fanúšikov z KE za ich milé privítanie a super insiderské tipy. Všetky máme poznačené a odložené na budúce.)

Takže Tokaj. Naša predstava bola asi taká, že za 2 dni zvládneme 4 prehliadky pivníc a ochutnávky, jednu na obed a druhú večer. Základňu sme mali v penzióne vinárstva Tokaj Macik Winery v Malej Tŕni, odkiaľ sme mienili vyrážať do okolia. Veľmi ochotne nám s programom pomáhali Macikovci, konkrétne šikovná Miška Maciková, ktorá nás odviezla, kam sme potrebovali a bola našou hlavnou spojkou po celý čas pobytu. Slovenský Tokaj nie je veľmi pre individuálnych cestovateľov mimo veľkých spoločenských podujatí. Autobus plný japonských turistov je z organizačného hľadiska OK, dvojica, cestujúca na vlastnú päsť mimo sezóny nie je OK, môže sa vám, napríklad, stať, že tu budete dva dni bez poriadneho jedla. Na druhej strane, autobus japonských turistov sa nedostane do súkromnej rodinnej pivničky a nezažije to, čo sme tam zažili my. My ideme po ľuďoch a ich príbehoch, hľadáme osobné kontakty a to, čo sa bežne nedá „kúpiť“. Tak si vyberte…

Najviac sme sa tešili na prvú ochutnávku do pivnice rodinného vinárstva Víno Vdovjak vo Veľkej Tŕni k pánovi Matúšovi. Mali sme šťastie, Vdovjakovci sa v ten večer chystali na dovolenku do Chorvátska, ale ešte nás vzali. Pán Matúš je nám vekom i naturelom blízky, bavili sme sa kráľovsky a to sme boli len v trojici. Viem si predstaviť, aká zábava tu musí byť s veľkou partiou a keď má pán domáci viac času. Víno (u Vdovjakovcov zásadne prirodzené, nefiltrované a neodkysľované) nás očarilo a milo prekvapilo. Pohostenie (domáca pečeňová paštéta, slaninka) bolo vynikajúce a okrem troch fliaš domov (Furmint 2012 a dve miestne rarity – Rizling vlašský a Ordinárium) sme si odnášali aj kopec poznatkov, cenných tipov na ďalšie zaujímavé vinárstva v okolí a najmä na podujatia a aktivity, organizované miestnym OZ Tokajské pivnice, ktoré by sme si nabudúce nemali nechať ujsť. Nechcelo sa nám odísť, ale museli sme nechať pána domáceho vyspať sa pred nočnou cestou na dovolenku. Nakoniec nás ešte odviezol dolu do dediny a poukazoval nám ich možnosti ubytovania v dobovom zemplínskom dome s dvorom. Sem chcem prísť nabudúce! Na tie holubky!

Deň sme zakončili prehliadkou pivníc a ochutnávkou vín u Macikovcov, spojenú s teplou trojchodovou večerou. Opäť sme tu na poslednú chvíľu stihli pána majiteľa, ktorý sa na druhý deň chystal na dovolenku. Tokaj Macik Winery je turisticky orientované, veľkokapacitné, moderné vinárstvo západniarskeho strihu so slušným potenciálom. V ich vínach cítiť moderné technológie a badať súčasné trendy (šumivé a ružové vína). Vinárstvo investovalo do loga, dizajnu fliaš a etikiet a ponúka služby naozaj na úrovni. Zachováva si však osobný a indiviaduálny prístup k hosťom a usiluje sa im maximálne vyjsť v ústrety. Aspoň to je naša skúsenosť. Osobne vidím najväčšiu prednosť tohto vinárstva v jeho najmladšej generácii, ktorá má skúsenosti zo zahraničia a veľmi dobré podnikateľské cítenie. Miška Maciková nám rozprávala o zaujímavých plánoch a projektoch, aké sa tu budú v najbližšej dobe realizovať a oceňujem, že prispejú nielen k rozvoju ich vinárstva, ale celej slovenskej tokajskej oblasti a miestneho cestovného ruchu.

Na ďalší deň sme si naplánovali ochutnávku vo vinárstve Anny Nagyovej Zlatý strapec vo Viničkách. Opäť veľmi ambiciózne a rozrastajúce sa vinárstvo so slušným zázemím – s penziónom a dokonca s reštauráciou s tradičnou zemplínskou kuchyňou a maďarskou šéfkuchárkou (ktorá bola v tom čase, áno, na dovolenke). Po obede sa nás ujal Erik z najmladšej generácie tohto rodinného vinárstva, s ktorým sa muž zoznámil ešte v júli na festivale v Strekove. Erik nás najprv zaviezol na prehliadku pivnice (inak, nádherný letný altán tu majú) a potom sme degustovali v pivnici penziónu Zlatá Putňa. Erikova mama, pani Valéria nám poukazovala celý penzión, izby, aj vonkajšie priestory. Je to tu naozaj veľkorysé, sem sa pomestí aj niekoľko autobusov japonských turistov, klobúk dole pred toľkými investíciami a plánmi do budúcnosti, práce je tu nad hlavu. Táto sympatická rodinná firma má (podobne ako Tokaj Macik Winery) veľké šťastie, že má vo svojich deťoch pokračovateľov (Erikov mladší brat študuje vinársku školu v Modre), budúcnosť slovenského Tokaja patrí im, nemám o nich strach.

Posledná degustácia bola milým prekvapením na záver. Miška Maciková nám zabezpečila návštevu súkromnej pivnice ich rodinnej známej pani Begalovej v tesnej blízkosti Tokaj Macik Winery. Pani Begalová nás privítala so svojou nevestou pani Vierou a pripravili si pre nás aj špeciálne pohostenie – syrové fondue zapečené v pecni chleba a výborné domáce zákusky. Vítaná zmena mať po samých mužoch na degustácii dve ženy (a zákusky!). Pani Begalová je skúsená vinárka z bývalého štátneho vinárskeho podniku, dozvedeli sme sa zaujímavé veci z minulosti, aj zo súčasnosti slovenského Tokaja. „Trkotali“ sme o životoch, o rodinách, o budúcnosti, získali sme úplne nový pohľad na tunajší svet a ľudí. Rozumeli sme mu viac. Tu v nádherne zamatovou plesňou obrastenej pivničke pani Begalovej sa nám dostalo tej cti ochutnať zo vzácnej tokajskej esencie, ktorej sa nedostane každému. Aké symbolické na záver našej cesty po Tokaji. Vážime si to a budeme dlho spomínať.

Boli to veľmi podnetné 2 dni. Smerom na východ sa cestuje inak. Východ nie je o službách a infraštruktúre, ale o ľuďoch. Nemôžete sem prísť s očakávaniami ako do rakúskeho Wachau. Musíte sa inak nastaviť. Musíte sa nastaviť na miestnych ľudí, na ich životné tempo a štýl. Nečakať, čo vám tu ponúknu, ale nehanbiť sa vypýtať si, ak niečo potrebujete. Zavolajú vás k sebe domov, postarajú sa o vás, odvezú vás, kam chcete, dajú vám aj posledné… Čiastočne aj chápem ich zmýšľanie „my tu žiadne autobusy s japonskými turistami nechceme“, ale neviem, ako inak by sa tu dali zarobiť peniaze ako v službách a cestovnom ruchu. Radi by sme si, napríklad, zaplatili nejakého „osobného sprievodcu“, ktorý by nám ušil náš pobyt na mieru a pomohol nám ho zrealizovať – odporučiť vinárov, stretnutia so zaujímavými ľuďmi, ubytovanie v súkromí, zabezpečiť stravu a ochutnávku miestnych špecialít, mať informácie o miestnom dianí z prvej ruky… Všetkými desiatimi by sme uvítali službu a-la „Tokaj Wine Taxi“, aby sme mohli byť flexibilnejší a mobilnejší. Určite by sme kúpili vkusné a praktické (vinárske) suveníry do našej zbierky, mapky či lokálne produkty. Radi by sme podporili šikovných a pracovitých miestnych ľudí, ak by o to stáli. Po tejto skúsenosti by sme už do Tokaja cestovali inak. Už vieme, ako na to.

PS: Viac o Tokaji sa môžete dočítať aj v aktuálnom čísle Pyré.

Fotogaléria Tokaj:

10 komentáre/ov "Prísľuby z Východu"

Pridaj komentár
  1. Jana Birošová

    29. septembra 2014 o 15:07

    Ďakujeme 🙂

    Odpovedať
  2. Mária Maciková

    30. septembra 2014 o 23:20

    Ďakujem, poteší to a zároveň podporí v ďalšej službe našim hosťom. Mária Maciková

    Odpovedať
  3. Andrea Mackova

    1. októbra 2014 o 12:46

    Otvorené gazdovské pivničky vo Veľkej Tŕni sme absolovali s pobytom u Matúša snáď len pár dni pred vami 🙂 Bolo mimoriadne príjemné čítať tvoje riadky Zuzka a opäť si zaspomínať na krásne chvíle..vďaka.

    Odpovedať
    • zuzka

      1. októbra 2014 o 12:52

      Áno, áno, Andrejka, čítali sme s mužom tvoj post… Tokaj lietal v blogosfére, naskočili sme na vlnu aj my 🙂 Ďakujem za milý komentár!

      Odpovedať
      • Andrea Mackova

        1. októbra 2014 o 16:09

        🙂 a dobre ste urobili! Teším sa na nové posty Na tanieri 🙂

        Odpovedať
  4. Marian Begala

    2. októbra 2014 o 18:20

    Hoci som bol v čase vašej návštevy odcestovaný ,tak veľmi potešia Vaše riadky . Ďakujem za celú rodinu.
    A s Mišom a Zuzkou ste nás šokovali 🙂

    Odpovedať
    • Marian Begala

      2. októbra 2014 o 18:22

      Mišom a Zuzkou z Košíc.

      Odpovedať
      • zuzka

        2. októbra 2014 o 19:55

        Veru, svet je malý 😀 Ďakujeme aj my!

        Odpovedať

Pridaj komentár