Ako sa varí video

Keby mi niekto pred dvomi-tromi rokmi povedal, že tu budem vešať nejaké vlastné food videá, tak by som sa asi dobre zasmiala. Fakt ale je, že food filmy/videá vášnivo rada pozerám a objavujem. Na knihy čas nemám, ale na pár minútové videjká si vždy čas nájdem a nechám sa nimi unášať do iného sveta.

Pokračovanie

Severoafrické slnko na panvici

Párkrát som už pred mužom spomenula, že nemám takú panvicu, čo by sa dala použiť do rúry, ale hovorila som to len tak, aby reč nestála, lebo bez celokovovej panvice sa žiť dá. Viem si predstaviť, že by som bez nej bola celý život a nič by sa nestalo. O to väčšie prekvapenie som zažila, keď som na Valentína dostala od muža profi železnú panvicu.

Pokračovanie

Tak trochu „après-ski“

Ako to dopadne, keď v obchode siahnete po cícerovej múke a doma po pár dňoch zistíte, že máte pohánkovú? Niekedy vás malý prehmat prinúti vyskúšať veľké dobroty. Konečne si spravíte bliny, ochutnáte pizzoccheri, ktoré ste videli robiť v telke Dvoch talianskych gurmánov a ešte vám zostane aj na galettes, ktoré máte tiež už roky na „to do list-e“.

Pokračovanie

Bez mäsa – s mäsom 1:0

Aj tento rok sme sa dostali k peknej kôpke prepeličích vajíčok a mala som tak možnosť si z nich niečo nové vyskúšať. Už minule som pomýšľala na miniverziu škótskych vajec – namäkko uvarených vajec obalených v mletom mäse, strúhanke a vypražených na oleji. Dávno som ich chcela ochutnať, ale nelákali ma v tradičnej veľkosti. Proste sa mi zdali priveľké.

Pokračovanie

Čakanie na (dobré) mäso

Strašnú radosť mám vždy, keď sa ku mne dostane nejaká tá domáca kačica, kura či králik. Alebo keď natrafím na iný, dobrý zdroj v okolí. Naposledy minulý týždeň. Vyskúšala som kura a vajíčka z hydinárskej farmy Lúčny dvor a bola som nadšená. Od istého času už nekupujem anonymné mäso v obchode. Obmedzila som tak mäso na minimum a navodila (podľa mňa prirodzený) stav, že mäso nie je dostupné vždy, všade a za každú cenu. Proste čakám, kedy sa nejaké mäso „objaví“. Ako s tou farmou minulý týždeň. Známym sme spomenuli, že hľadáme dobrý zdroj na hydinu a zrazu prišiel mail s ponukou z Lúčneho dvora. Ako na zavolanie. Práve keď som rozmýšľala, že by bolo fajn splašiť niekde kura a spraviť si cez víkend „čínu“.

Pokračovanie

Samovar, Anna Karenina a bliny

Neplánovane sme sa v predvečer pravoslávnych Vianoc stretli s partiou priateľov v ruskom bistre Samovar. Nebol to zámer, tak to vyšlo. Sama od seba by som do ruskej reštaurácie nešla, najmä tesne po sviatkoch, keď som už chcela začať „normálne“ jesť. Nemám nič proti stredo- a východoeurópskej kuchyni, ale nie je to moja šálka kávy, pokiaľ práve neodpratávam celé dni sneh a nerúbem drevo… Z návštevy Samovaru si však odnášam dva pozitívne zážitky. Tým prvým je pitie čaju zo samovaru a druhým rodinná atmosféra podniku s pravou, nefalšovanou domácou stravou. V Samovare sa cítite ako na návšteve u priateľov. Domáci pán sa o vás stará, nalieva čaj, kým domáca pani vyvára peľmene a varenniky. (A ešte deťom pustia Mášu a medveďa, takže sa môžete nerušene baviť a jesť.) Ako doma.

Pokračovanie

Britská kuchyňa vstáva z popola

Je na pováženie, že píšem už druhý post o britskom jedle za posledný mesiac. Ešte minulý rok som mužovi hovorila, že si už musím všetky britské recepty na blogu označiť kľúčovým slovom „britská kuchyňa“, lebo ich tu mám už nejako veľa a čo je najzaujímavejšie, patria medzi moje najobľúbenejšie a najčastejšie varené domáce jedlá. Určite je to tým, že britskú scénu podrobne sledujem a som ňou najviac ovplyvnená, ale objektívne musím povedať, že za posledných desať rokov sa britské jedlo dosť zrehabilitovalo, zmodernizovalo a zažíva zlaté obdobie.

Pokračovanie