v cudzine, v reštaurácii, v šálke

Na ceste k moru

Ďalšia naša cesta z kategórie netradičné letné dovolenkové destinácie. Poľsko. Tuším sme tam za celých štrnásť dní nestretli ani jedno slovenské auto. Českých len pár. Celá vnútrozemská Európa prúdila na juh, my na sever. Ak som sa aj niekedy zamýšľala, prečo nie je v lete pri Stredozemnom mori viac Poliakov, tak už mi je to jasné. Veď oni majú svoje more, a aké! Nádherný Baltik! Nechápem, prečo nie je oveľa viac obliehaný vnútrozemcami. Načo sa všetci celú zimu módne otužujú, chvália fotkami v plavkách v ľadových kadiach a jazerách, keď sa potom v lete pečú na vyprahnutom, suchom pobreží, kde sa na slnku nedá vydržať ani minútu? Je mi to záhadou. A pritom je v lete Baltik úplne v pohode na kúpanie aj pre neotužilcov. Síce som sa o tom musela presvedčiť na vlastnej koži, lebo aj ja som žila v zaužívanom stereotype, že na severe je zima, ale dnes už viem svoje.

Pokračovanie...
v cudzine, v pohári, v reštaurácii

Optimiszt

V poslednom tohtoročnom príspevku chcem byť optimistická a písať o tom, čo ma tento rok najviac nadchlo. O rakúskom rodinnom vinárstve Liszt Weingut. Heuriger. Manufaktur. z dedinky Leithaprodersdorf, hodinu autom od Bratislavy, kúsok od Nojzíka v Burgenlande. Pre mňa je totiž splnením najodvážnejších snov o vidieckej reštaurácii, o vinárskej gastronómii a vlastne o akejkoľvek gastronómii vo všeobecnosti.

Pokračovanie...
v cudzine, v reštaurácii, v šálke

Pražské rána, káva a croissanty

Praha tento rok vôbec nebola v pláne. Do leta sme kvôli pracovno-školskému vyťaženiu nič nezvládali, leto sa nám beznádejne naplnilo inými destináciami a s jeseňou som po pravde už ani nerátala. Keď sa však blížili jesenné prázdniny a nič zásadné sa nedialo, rýchlo sme sa zariadili. Päť dní v Prahe, nič lepšie sa nám nemohlo stať. Nabiť sa energiou z krásneho mesta, výborného jedla, kávy, inšpiratívnych priestorov a ľudí, sa v dnešných časoch musí.

Pokračovanie...
v cudzine, v pohári, v reštaurácii, v šálke

Plány s Viedňou

S hrôzou som zistila, že posledný post z Viedne tu mám z augusta 2019(!). To je ako možné, veď to bolo len nedávno! Ale vec sa má tak, že do Viedne sme chodili aj potom, pomaly som zbierala materiál na niekoľko článkov naraz. Stále mi ale do nich niečo chýbalo, stále niečo nevychádzalo, stále bolo niečo iné prednejšie, až… prišla pandémia a spadla klec. Kým k zápiskom z iných miest som sa dodatočne vrátila, na viedenský post už nevydalo. Začali sa prázdniny, frenetické cestovanie a doháňanie zameškaného, nové zápisky, nové miesta, staré zážitky vzala voda. A pritom bola Viedeň náš posledný výlet v starých časoch.

Pokračovanie...