Preťaženie 3G – Gaudí, gotika, gastronomika

Skočiť do víru veľkomesta a nechať sa ním zomlieť. Taký je môj ideálny city break. Väčšinou ma to po 4 dňoch prestane baviť, ale na tie 4 dni sa teším celý rok. Na to, ako sa budem túlať ulicami, nakúkať do výkladov a ľuďom do tanierov. Sedieť na lavičke a pozorovať mestský cvrkot. Ako si ľudia zametajú chodníky pred podnikmi, umývajú výklady, polievajú kvety, vykladajú tovar… a nečakajú, že im ich niekto zametie, umyje, poleje či vyloží. Barcelona je veľmi šarmantné mesto. Nemá mrakodrapy, chladnú finančnú štvrť, ani zbesilé neónové pútače. Zato má pláže, širokánske vzdušné bulváry, veľa zelene a škriekajúce papagáje v korunách paliem. Barcelona je mix ultramoderného veľkomesta a prímorského letoviska. Také 2 v 1, keď sa neviete rozhodnúť, či sa chcete na dovolenke venovať shoppingu alebo ležaniu na pláži.

Pokračovanie

Hrá sa celá rodina

Už je to takmer pravidlo, že na jar a na jeseň mám chuť sa hrajkať s cestovinami. Vyskúšať si nový druh, tvar, trochu experimentovať. Na zozname „cestoviny“ si preto odškrtávam ďalšiu položku a púšťam sa do tvarovania čohosi, čo pracovne nazývam „zlaté klasy“. Niečo medzi tortelli piacentini a culurzones, inšpirovaná Jamiem Oliverom a sestrami Chiappovými, som si chuťovo a tvarovo vyskladala svoju najnovšiu jesennú verziu cestovín z toho, čo som doma našla.

Pokračovanie

Rýchle riešenia

Môj vkus na jedlo už asi poznáte. Ja skrátka bistro štýl milujem. Niečo „malé, jednoduché, viac-menej zeleninové“ a k tomu šalát. Hotovo. Víkendové varenie vybavené. Iste s postupujúcou jeseňou a zimou príde chuť a nálada aj na dlhé, pomalé varenie a pečenie, ale kým sa dá byť vonku, nezdržiavam sa v kuchyni.

Pokračovanie

Ryby na sklonku leta

Čo si dáme? Čo sme už dávno nemali? Rybu… Tak sa začínali naše plány na voľné dni a muž sa teda vybral do Metra po ryby. Ísť do Metra po ryby je rovnako vzrušujúce ako ísť na ryby, nikdy neviete, čo práve „chytíte“. Je to lotéria. Netreba mať jasnú predstavu, tá takmer nikdy nevyjde. Vždy čakám, čo mi muž do telefónu vymenuje a až potom narýchlo rozmýšľam a improvizujem. Myslela som si síce na inú rybu (o tom niekedy nabudúce), ale nakoniec to dopadlo celkom fajn a ja som si splnila ďalší sen.

Pokračovanie

Ossobuco po mojom

Dnes je to opäť o tom, že keď sa chce, všetko sa dá. Aj na Slovensku. Pomaličky. Hovorím o netradičných kusoch mäsa. Kým minule muž objavil špikové kosti na pečenie, tentoraz ma prekvapil s teľacím lýtkom na prípravu talianskej špeciality ossobuco. Priečne rezy lýtka aj so špikovou kosťou, podľa ktorej sa táto pochúťka nazýva „dutá kosť“. Samozrejme, mäso na ossobuco nezoženiete len tak v supermarkete, ani v bežnom mäsiarstve. Musíte mať skrátka šťastie na dobrý zdroj mäsa. A dúfať, že bude mäsiar otvorený, rozhľadený a bude mať záujem aj o náročného zákazníka.

Pokračovanie

Hodíme sa k sebe, miláčik?

Pýtala sa ma kamarátka Maruška, či by som jej nedala nejaký zoznam zaručených kombinácií potravín, ktoré sa k sebe hodia. Viem, že mala na mysli niečo ako „paradajky – bazalka“, ale predo mnou sa zrazu vynorilo nekonečno chutí a kombinácií a zdalo sa mi nemožné zosumarizovať ich do nejakej „tabuľky“.

Pokračovanie

Na rozlúčku s prázdninami

Už štvrtý rok sa pokúšame vypestovať bôb. Nie je to jednoduché. A pritom bol bôb kedysi bežnou plodinou. Lacnou a dostupnou pre všetkých (chudobných). O to viac ma prekvapuje, aký je bôb náročný. Prvý rok ani nestihol dozrieť, celé rastliny zhnili. Na ďalší rok dozrel, ale zo strachu, že zhnije, som ho obrala a spracovala ešte za čerstva na šalát. (Vylúskať fazuľky, povariť, stiahnuť z nich šupky a zmiešať s mätou, fetou a citrónovým dresingom.) Minulý rok ho bolo len za hrsť a aj ten mi prihorel pri varení(!). Až tento rok sa bôb vydaril, dozrel, stihol sa aj vysušiť (že či, v tom suchu a horúčavách) a pozbierali sme za misku suchého bôbu.

Pokračovanie