Odskočím si teraz v myšlienkach od ton marhúľ a sliviek späť k nášmu foodtripu do Londýna. Ako ste si určite všimli, vybudovala som si dosť silnú závislosť na jedle od Ottolenghiho. Jeho štýl, kombinácie chutí, textúr a vôbec prístup ku gastronómii ma nikdy neomrzí. Je to možno aj tým, že je jeho poňatie blízkovýchodnej kuchyne filtrované tradicionalistickou, hoci dnes už silno multikultúrnou britskou realitou a obrúsilo jej ostré orientálne hrany. A to mi na tom chutí. To miešanie vplyvov, kultúr a konceptov.

Niet sa preto čo čudovať, že nášmu výletu do Londýna dominoval práve Ottolenghi. Yotam Ottolenghi má v Londýne štyri lahôdkárstva. V jednom z nich (v Islingtone) sa dá aj posedieť, ale na klasický obed alebo večeru sa vydajte do Nopi. Práve tam sme si zarezervovali večeru, ale ešte v to ráno sme sa vybrali na raňajky do jeho kensingtonského lahôdkárstva. Je zo všetkých prevádzok najmenšie, sotva sa tam zmestí 5 zákazníkov, ale mali sme to na skok, hneď na vedľajšej ulici. Ponúkajú typické cukrárenské a pekárenské výrobky, domáce produkty (granoly, koreniace zmesi, zaváraniny…) a čaj alebo kávičku so sebou. A čo je najlepšie, predávajú tam všetky Yotamove knižky a menej bežné ingrediencie z jeho receptov. Na obed a k večeru sa ponuka obohatí ešte o šaláty. Zaujímavosťou je, že jedlo nedržia v chladničkách, všetko, čo u Ottolenghiho ochutnáte je čerstvo pripravené a dovezené. Ponúkajú aj rozvoz jedál a catering na rôzne príležitosti.

Z dvoch návštev kensingtonského lahôdkárstva sme z raňajkového menu ochutnali slané aj sladké pečivo a koláčiky. Všetky vynikajúce, jedinou výhradou by mohli byť, hádam, len priveľké porcie. Vyskúšali by sme toho asi viac, ale fyzicky sme ledva zvládli každý po dva kúsky. Mužovi čokoholikovi najviac učarovala čokoládová torta bez múky, ktorú si dal dvakrát. Mne najviac chutili marakujové košíčky s meringue, úplný luxus. Skvele dochutené boli aj slané koláčiky z lístkového cesta s mangoldom a syrom, či sušenými paradajkami a kozím syrom.

Na večeru do Nopi v Soho sme sa veľmi tešili. Strohý, minimalistický priestor, celý vykachličkovaný na bielo, so zlatými doplnkami a jednoduchým prestieraním a inventárom navodzuje atmosféru akéhosi hamámu, kam ste si prišli očistiť nielen telo. Dáva naplno vyniknúť tomu hlavnému, o čo tu ide. Jedlu. Obsluhu tvoria väčšinou mladí, počerní, zarastení muži, ako vystrihnutí z ulíc Jeruzaléma, čo ma trocha znepokojovalo, ale po počiatočnej rezervovanosti sa na tvári nášho čašníka objavil úsmev a nakoniec sa s nami lúčil aj celkom srdečne. Menu nie je obsiahle, pár chuťoviek, predjedál, hlavných chodov a dezertov, napriek tomu je ťažké si vybrať. Človek má chuť vyskúšať všetko.

Grátis sme dostali fľašu vody z vodovodu, kváskový chlieb a olivový olej. Na úvod sme si objednali čerstvú zeleninu s avokádom a dukkou, ako predjedlo som si ja vybrala burratu s broskyňou, fenyklovými a koriandrovými semienkami, muž hrebenatky s morskými špagetami a šitake. Burrata bola pre mňa zjavením. V živote by som si nepomyslela, že raz budem chrúmať celé, opražené semienka fenyklu a koriandru a bude ma to tak baviť. Neskutočné.

Ako hlavný chod som si dala platesu s preškvareným maslom a nori, muž na moje prekvapenie zvolil korenisté cícerové placky v kokosovej omáčke s kari lístkami. Obaja sme boli spokojní, muž sa presvedčil, že vegetariáni nemusia vždy ťahať za kratší koniec. Aj keď sme boli po celom dni (a foodfestivale) prejedení, zmohli sme sa ešte na jeden dezert. A dobre sme urobili. Rebarborový mess so sorbetom z liči, s ďumbierom a chryzantémou bolo to najfascinujúcejšie, čo sme od Ottolenghiho v Londýne ochutnali.

Návšteva v Nopi bola zážitkom po všetkých stránkach. Ak sa tam niekedy objavíte, určite sa choďte pozrieť na toalety, najmä dámy. Cestou tam nakuknete do zaujímavej otvorenej kuchyne v podzemí – srdca tejto reštaurácie, ktoré sústredene a precízne šliape na plné obrátky. Za dverami toaliet sa zrazu ocitnete v rozprávke tisíc a jednej noci. Zlatisté doplnky a lomené zrkadlá po celých stenách vytvárajú bludiskový efekt, v ktorom sa budete vidieť stokrát z každej strany a trafiť do správnych dvier/zrkadla kabínky vám trochu potrvá aj v triezvom stave. Keď sa nakoniec odtiaľ vymotáte a vystúpite von ako Alica zo zrkadla, odídete v obláčiku vône orientálneho éterického oleja a balzamu na ruky s úsmevom na tvári.

Teraz je vám už možno jasnejšie, čo som myslela pod tým Ottolenghiho prístupom. Hotový gesamtkunstwerk. Čo dodať? Pre mňa skrátka fenomén, ktorému rada podľahnem zas a znova.

Fotogaléria:

Ďalšie články o Londýne:
London Positive
East Meets West
Jedlo ulice
Taste of London
London’s Calling